Násilie na ženách: čo ukazujú európske dáta a čo v nich chýba

Tieto výsledky však nemusia nevyhnutne znamenať jednoduchý rebríček bezpečnejších a menej bezpečných krajín. Prieskum totiž meria nielen násilie, ale aj ochotu ľudí o ňom hovoriť, informovanosť verejnosti a celkovú otvorenosť spoločnosti.

Prieskum nie je policajná správa

Prieskum EÚ vychádza z osobných skúseností žien a nie z policajných správ alebo súdnych rozsudkov. Tento rozdiel je dôležitý.

Mnohé incidenty sa nikdy neobjavia v oficiálnych štatistikách kriminality. Celkovo 86 percent žien, ktoré zažili násilie alebo obťažovanie, to neoznámilo polícii. Miera nahlasovania je obzvlášť nízka v prípadoch týkajúcich sa násilia zo strany intímnych partnerov.

V prieskume sa používajú štandardizované otázky, aby boli odpovede porovnateľné v jednotlivých členských štátoch. Hoci je to metodologicky správne, znamená to tiež, že použité kategórie nemusia nevyhnutne zodpovedať trestnoprávnym definíciám v jednotlivých krajinách.

To, čo respondentka opíše ako sexuálne násilie, obťažovanie alebo psychické týranie, nemusí byť automaticky to isté ako zákonom stanovený trestný čin.

Porovnávanie medzi jednotlivými štátmi preto zostáva komplikované. Vysoké čísla v Škandinávii môžu odrážať vyššiu mieru násilia. Môžu však aj naznačovať, že ženy sú ochotnejšie hovoriť o svojich skúsenostiach a častejšie označujú určité správanie za násilné. Naopak, nižšie čísla v iných štátoch môžu odrážať skutočné rozdiely, väčšiu sociálnu stigmu, nižšiu mieru nahlasovania alebo menšiu dôveru v inštitúcie.

Údaje teda odhaľujú nielen to, čo sa deje, ale aj to, čo sú ľudia ochotní nahlásiť.

Otázka páchateľa zostáva nezodpovedaná

Pre tvorcov politík to však nestačí.

Každý, kto to myslí vážne so znižovaním násilia páchaného na ženách, musí takisto pochopiť, kto sú jeho páchatelia. Prieskum rozdeľuje páchateľov predovšetkým podľa ich vzťahu k obeti: súčasní partneri, bývalí partneri, príbuzní, známi, cudzí ľudia a iní nepartneri.

Tieto informácie sú relevantné, ale ponechávajú nezodpovedané ďalšie otázky, ktoré sú pre verejnú politiku kľúčové, vrátane pôvodu, imigračného statusu, kriminálnej minulosti, sociálneho prostredia, miesta spáchania trestných činov a opakovaného páchania trestnej činnosti.

Táto medzera je obzvlášť výrazná v krajinách, ktoré zažili masívnu imigráciu. Domáce násilie, obťažovanie na pracovisku, násilie v izolovaných komunitách a útoky spáchané cudzími osobami na verejných priestranstvách sú odlišné javy, ktoré si vyžadujú špecifické riešenia.

Zredukovanie všetkých týchto kategórií na jediný koncept „násilie páchané mužmi“ môže poskytnúť morálny rámec, ale poskytuje len obmedzené usmernenie pre tvorbu cielených verejných politík.

V tejto oblasti sa diskusia v EÚ stáva menej cielenou. Štatistiky sa často používajú na odôvodnenie širokých európskych politických reakcií: silnejšia ochrana obetí, kampane na zvyšovanie povedomia, harmonizované právne predpisy alebo definície znásilnenia založené na súhlase podľa zásady, že „len áno znamená áno“.

Takéto opatrenia môžu byť dôležité. Zameriavajú sa však skôr na právne definície než na charakteristiky páchateľov.

Čísla sú len začiatok

Právne reformy môžu zohrávať dôležitú úlohu. Nemôžu však nahradiť podrobné poznanie páchateľov, účinnú policajnú prácu, fungujúci súdny systém, deportácie cudzincov, ktorí páchajú trestnú činnosť, či poctivú diskusiu o sociálnom prostredí, v ktorom dochádza k násiliu alebo ktoré nie je nahlasované.

Údaje EÚ sú preto východiskom, nie záverom.

Ukazujú, koľko žien zažilo násilie. Poukazujú na rozsah nedostatočného nahlasovania. Naznačujú, že násilie páchané na ženách môže byť rozšírenejšie, než uvádzajú oficiálne štatistiky trestnej činnosti.

Chýbajúcou časťou však zostávajú samotní páchatelia.

Pokiaľ táto otázka zostane nezodpovedaná, politické závery budú neúplné. Kľúčovou otázkou nie je len to, koľko je obetí, ale aj to, kto sú páchatelia – a prečo ich štát tak často nedokáže zastaviť.

Pôvodný text publikovali na webe sesterského denníka Statement.com.