Tento rodinný aspekt osobnosti Michala Šimečku dosiaľ významne prekračoval jeho verejne známe osobné či, nedajbože, politické „schopnosti“, z ktorých najvýznamnejšia pred funkciou predsedu bola v minulosti práca pre niekdajšieho smeráckeho europoslanca Borisa Zalu.

Spochybniť lídra opozície cez jeho rodinu sa tak javilo ako účinný plán.

Pri rodine Roberta Fica také niečo možné nie je, Michal Fico naozaj nečerpá z domnelej dôveryhodnosti svojho otca. Ostatne, ten si na morálke a čistote v politickej prevádzke zas až tak veľmi nezakladal.

Premiér však podozrivým postavením svojho syna voči strane umožnil súperovmu marketingovému šíku vložiť svoje potomstvo do hry, ktorú sám rozpútal a ktorá mala oprávnené a dôležité pozadie (nečisté pozadie grantov pre „morálne“ nadradené mimovládky).

V prípade Ficovej rodiny totiž nejde o žiadnu neverejnú záležitosť medzi súkromnými osobami, ako sa to budú snažiť rámcovať jeho stranícki marketéri. Teda zosmiešňovať, ako to robí Ľuboš Blaha, prípadne robiť zo svojich blízkych obete, ako sa o to najnovšie pokúsil sám premiér.

Majetkové a personálne prepojenia medzi stranou a synom predsedu zakladajú podozrenia o netransparentnosti nakladania s verejnými zdrojmi, keďže politické strany majú významné financovanie od štátu. V prípade Smeru ide kumulatívne o desiatky miliónov eur. Len za posledné voľby získal Smer 23 miliónov eur od štátu.

Nevedno, či si Robert Fico túto nášľapnú mínu, ktorú spolu so synom zanechali pri svojom ťažení voči Šimečkovcom, uvedomoval, no zaiste dnes pred ním stojí náročná úloha: presvedčiť svoj okruh voličov, že v prípade jeho syna ide o principiálny rozdiel oproti synovi z prominentnej opozičnej rodiny.

Môžeme predpokladať, že skalným voličom Ficove argumenty na obhajobu vlastného syna postačia. Napokon, to isté zrkadlovo platí aj pri najodhodlanejších podporovateľoch Progresívneho Slovenska. V tomto je aktuálny politický zápas na Slovensku rozdelený až príliš jasne. Táborovo.

Paralelný zápas o srdce slovenského voliča sa však odohrával v medzipriestore mäkkého obalu oboch strán.

Zjednodušene: tam, kde bol zápas o rozprávkové poňatie dobra a zla slovenskej politiky uzavretý (voličské jadrá Smeru i PS), k posunom nedochádza.

Ilúzia dobra a zla

Smer má však jednu možnosť, ktorá je svojím spôsobom symptomatická a môže si vďaka nej dovoliť stávku na jednu kartu. Tú, podľa ktorej voliči na Slovensku už od Smeru vlastne nič transparentné ani neočakávajú. Je to akási kamikadze stratégia, keď útočník zlikviduje aj časť samého seba, ale na rozdiel od súpera on sám vlastne nemá čo stratiť. Lebo vo svojej politickej kampani nestavil na morálku ani očistu verejného priestoru (teraz, prirodzene, neriešime, či je „morálka“ v podaní progresívcov naozaj verejným dobrom).

Takýmto spôsobom napokon premiér naplní proroctvo Milana Šimečku: Smer sa vraj svojím ťažením proti jeho synovi snaží dokázať, že neexistuje dobro a zlo, všetci sú vlastne rovnakí. Je to veta človeka, ktorý zas nestavil na politiku, ale na zdanie očisty.

Preto sa Fico vybral zápasiť na toto pole a vyraziť súperovi z rúk jeho zbrane.

V Šimečkovkej teórii o tom, že odhalenia o neziskovke jeho ženy sú vlastne iba sprisahaním voči dobru, je však háčik. Fico tento boj dokáže ustáť aj s kauzou vlastného syna.

V tomto zmysle progresívcom odhalenia o Ficovom synovi vlastne nič nové neodhaľujú a zrejme nedokážu zamávať preferenciami.

Kľúčovou otázkou je, ako vlastne bolo možné, že jeho strana, prednedávnom zdecimovaná korupciou a nahnevanými voličmi, napokon „vstala z mŕtvych“. Aktuálne východiská politických sporov, na ktorých premiér stavia, nie je možné pochopiť bez pomenovania toho, v akom čudnom postavení sa naša politická scéna ocitla po roku 2020.

Zlomovým bodom bola pandémia, nasledovali vojna a propaganda o Ukrajine, bruselské vydieranie pri Green Deale a likvidácii energetickej bezpečnosti. Najnovšie sa hrá o nástup vlajkonosičov transgenderizmu do vlády a podobne. Zoznam tém, pri ktorých sa polovici krajiny krúti hlava, sa už hádam ani nedá spočítať.

Politická scéna sa tam posúvala nielen vinou smeráckeho klientelizmu, ale aj prostredníctvom čudáctva opozície, ktorá mala viacero „silných momentov“. Od katastrofálnej vlády Matoviča, Hegera a Čaputovej (Ódorovej vlády), ktorá v mnohých voličoch zhasla vieru v to, že boj proti korupcii je najdôležitejším vektorom ich voličského správania, až po radikalizmus progresívcov a extrémizmus telesa, ktoré si po orwellovsky hovorí „Demokrati“.

Transparentnosť politickej prevádzky za takýchto okolností skrátka pre veľkú časť krajiny nie je témou v časoch, keď prežíva strach z odovzdania krajiny cudzím mocnostiam a jej ovládnutia mimozemskými civilizáciami. Podobne ako bola druhoradou témou pre starých Rimanov, keď boli pred bránami barbari.

Voči koristníctvu postavili obludu

Akokoľvek sa takéto hodnotenie bude zdať prehnané, dôležité je, že mnohí voliči na Slovensku to tak skutočne vnímajú. A tieto kruhy majú úplne iné chápanie dobra a zla ako šimečkovské denníky.

Smer sa pre nich stal najsilnejšou stranou, ktorá Slovensko chráni pred vážnejšími obludami, ktoré sa medzičasom vynorili z mora ako leviatan.

Progresívne Slovensko tak dáva Smeru významný manévrovací priestor, aby si mohol dovoliť vlastne čokoľvek. Podľa Šimečkovho proroctva. Tento vzorec však vo svojom univerze prihrievali práve údajne morálne nadradené „osobnosti“, o ktorých veľkosti a šľachetnosti je presvedčené len úzke prostredie. Ten zvyšok sa desí, že by tieto morálne výšiny mali ovládať krajinu.

Vo voličskom košiari Smeru je aktuálne množstvo voličov, ktorých skepsa voči Ficovi dnes nie je menšia ako v časoch silného spoločenského odporu v roku 2018 – po vražde Jána Kuciaka a prevalení rozsiahleho darebáckeho pozadia strany.

Napriek tomu sa k nemu dnes znova obracajú. Pretože z akejkoľvek inej alternatívy majú strach.

Pre opozíciu alebo, presnejšie, opozičného voliča z toho vyplýva jedno významné poučenie: poraziť Fica nie je možné, ak voči nemu postavíte – spoločensky vnímané – väčšie obludnosti, ako bolo smerácke koristníctvo z rokov 2006 až 2020.