Dokázal by som sa nad to povzniesť, pokiaľ by podobné tézy nemali aj ďalšiu nevinnú obeť: mladého muža, ktorého Langoš pri svojej tragickej nehode mohol tiež zabiť a ktorý bol v dokumente vykreslený ako zabijak. Následne boli nepravdivo uvedené fabulácie a zamlčané základné fakty o výsledkoch vyšetrovania. Dokument pritom vznikol ešte v roku 2019, čiže viac než desať rokov po ukončení vyšetrovania.

Pri vzácnych osobnostiach máme prirodzený sklon si po rokoch nepripomínať aj ich zlyhania a je to tak azda správne. V tomto prípade by sme mali pomýšľať skôr na vzácnosť človeka, ktorý nás opustil, a pomenovanie jeho chyby pri rýchlej jazde, ktorou nehodu podľa vyšetrovateľov sám spôsobil, by mohlo a malo zostať diskrétne zamlčané.

Lenže dnes nás k pripomienke tohto zlyhania paradoxne nútia jeho blízki kamaráti.

„Neverím, že odišiel len tak, nebola to obyčajná nehoda, to bolo dielo tajných služieb…“ „Čo sa stalo, to sa už nedozvieme. (…) Bolo nemožné, aby ho ten, kto vošiel do cesty, nevidel,“ zneli výroky respondentov a Langošových priateľov. Známy bojovník proti konšpiráciám Milan Šimečka uviedol v dokumente takýto výrok: „Viem, že sa to nedozviem, ale nežijem s tým tak, že Jano zomrel na nehodu. Mám pocit, že obidve možnosti sú možné, a s tým žijem.“ V dokumente sa spomínajú technické chyby dodávky, ktorá Langošovi vošla z vedľajšej cesty do jazdného smeru, vodičovi dodávky sa vraj nič nestalo.

Takto podaný obraz v divákovi okamžite vyvoláva jasné pozadie o tom, čo sa pri nehode stalo, a priživuje podozrenie, že nešlo o nehodu.

Vysoká rýchlosť

Autor dokumentu pritom tieto tézy nijako nekonfrontoval s vyšetrovaním, podľa ktorého bola príčinou nehody vysoká rýchlosť Jána Langoša, ktorý sa po ceste pred dedinou Turňa nad Bodvou na východnom Slovensku, kde bola povolená deväťdesiatka, rútil rýchlosťou 140 až 160 kilometrov za hodinu. V dokumente o Langošovej rýchlosti nepadne ani slovo, namiesto toho sa vymenúvajú chyby dodávky, do ktorej Langoš narazil, hoci ich vplyv na nehodu bol nerelevantný alebo okrajový.

Forenzné výpočty potvrdili, že vodič multikáry, ktorá Langošovi „vošla do cesty“, sa nestal vinníkom nehody, keď z bočnej komunikácie vošiel na hlavnú cestu, pretože zo svojej pozície nemohol odhadnúť rýchlosť Langošovej Octavie, ktorá bola v danom momente ešte ďaleko.

Vyšetrovanie preukázalo, že nehode by sa dalo predísť, ak by šiel Ján Langoš pomalšie. Jeho auto nemalo brzdnú dráhu, hoci nehoda sa stala len asi pár stoviek metrov pred dedinou. Jeden zo svedkov, ktorého Langoš krátko predtým predbiehal, uviedol, že pred jeho Octaviou sa protiidúce autá museli vyhýbať manévrom za krajnicu. Nehoda sa stala 7.30 ráno a riaditeľ ÚPN sa ponáhľal z Bratislavy na súd do Košíc, kde zastupoval ústav.

Zranený vodič

Zarážajúca je najmä informácia z dokumentu, že vodičovi dodávky, 27-ročnému Štefanovi H., sa pri nehode nič nestalo. Nie je to pravda. Mladý muž utrpel podľa vyjadrenia riaditeľa 1. súkromnej nemocnice v Košiciach-Šaci Juraja Vančíka „stredné, život neohrozujúce zranenia“.

Z medializovaných informácií pri pohľade na jeho rozbitú kabínu odhodenú v poli, ktorú je vidieť na fotografiách z miesta nehody, to vyzerá na šťastie, že zrážku pri takejto rýchlosti druhého vozidla vôbec prežil. Štefan H. viezol štrk na otcovej multikáre z neďalekého kameňolomu a jeho kabína priamy zásah našťastie nedostala, Langošova Octavia vrazila do nákladnej časti.

Hoci bol mladý muž podľa záverov vyšetrovania aj prokuratúry nevinný a utrpel stredné, život neohrozujúce zranenia, ešte niekoľko rokov po nehode čelil súdom, kde mu hrozilo, že dostane niekoľko rokov väzenia. Dodnes čelí verejným obvineniam z Langošovho prostredia, že nehodu vraj zapríčinil, Jána Langoša zabil, a to dokonca úmyselne.

Pre ľudí, ktorí zakladateľa ÚPN veľmi obdivovali – medzi ktorých patrí aj autor tohto textu –, je nepríjemným a ťažko stráviteľným faktom, ktorý však v tomto kontexte treba doplniť, to, že ak by Ján Langoš nehodu prežil, pravdepodobne by to bol on, kto by čelil trestnoprávnym dôsledkom a minimálne podľa aktuálnej legislatívy zrejme aj väzeniu.

Veľmi čudné sú komentáre, podľa ktorých išlo o úmyselnú nehodu, ktorú údajne spôsobil Štefan H. Pritom šiel na multikáre, čo je drobné vozidlo, v ktorom sa pasažier nachádza v starej úzkej kabínke bez akýchkoľvek bezpečnostných prvkov. Idúc v takomto „plechu“, báli by ste sa zraziť so Saganom na bicykli, nieto s rozbehnutým automobilom rútiacim sa v 150-kilometrovej rýchlosti. Vari čakal na znamenie od dajakého mečiarovského „siskára“, ktorý mu spoza stromu signalizoval, že sa má bez akéhokoľvek pudu sebazáchovy ako kamikadze pilot postaviť do cesty rútiacemu sa autu?

Je pravda, že mnoho rozumných ľudí má dodnes pochybnosť o tom, ako to s nehodou vlastne bolo. Ak by sa však mala verejne artikulovať hypotéza o úmyselnom zabití, musela by byť postavená na podstatne silnejších základoch, ako boli tézy uvedené v zmienenom dokumente.

Autor a respondenti dokumentu účelovým zatajením kľúčových informácii (rýchlosť, multikára) vytvorili fabuláciu, ktorej absurdita by musela byť divákovi okamžite zrejmá, ak by mu spomenuté fakty boli pravdivo predložené.

Napriek tomu tento nevinný muž, ktorý si už beztak veľa odniesol, musí ešte aj dnes – po dvadsiatich rokoch – vo verejnoprávnej televízii sledovať, ako ho de facto označujú za nájomného vraha najatého tajnými službami.

Dá sa ľudsky chápať, že blízki pozostalí Jána Langoša sa so stratou ťažko zmierujú a rovnako náročné môže byť pre nich prijať skutočnosť, že bol vinníkom nehody. Najmä po tom, čo všetko si musel Langoš od eštebákov prežiť, ako ho sledovali, čelil 50 výsluchom, ťažkej bitke. Dokonca sa mu vyhrážali aj tým, že ublížia jeho malým deťom. S týmto jeho rodina dlhé roky žila a nie je nepredstaviteľné, že sprisahanie vidia aj za jeho nehodou. Jeho verejný angažmán naozaj ležal mnohým ľuďom v žalúdku, najmä založenie ÚPN.

Absencia konfrontácie s realitou

Autor dokumentu by však mal byť nad vecou a minimálne tie najabsurdnejšie hypotézy respondentov nezverejniť, prípadne ich aspoň konfrontovať s realitou. V opačnom prípade ide o manipuláciu.

Autor dokumentu sa však nechal uniesť a bolo z neho cítiť, že sprisahanie skôr priživuje než naopak.

Ján Langoš patril medzi najväčšie osobnosti našej pred- a ponovembrovej histórie a jeho tragický odchod je pre krajinu veľkou stratou. Samozrejme, vyššie zmienený prešľap nie je dôvodom, aby televízia dokument odmietla úplne a nevysielala. Dielo má svoju hodnotu a v deň výročia pamiatky Jána Langoša patrí do vysielania. Vstúpiť svojvoľne do autorského diela televízia tiež nemôže.

Avšak nielen kvôli mužovi, ktorého dopravný stret s Langošom vystavil vážnemu riziku, ale aj kvôli dôstojnej pamiatke na veľkú osobnosť by bolo namieste konzultovať s autorom dokumentu nevyhnutnosť editorského zásahu. Ak by autor nesúhlasil, STVR by mala po odvysielaní diela minimálne uviesť na správnu mieru aspoň tie najvážnejšie manipulácie, ktoré sa v dokumente vyskytli nijako nekonfrontované a ktoré vážnym spôsobom útočia na česť zrejme úplne nevinného človeka.

Minimálne Štefanovi H. a jeho rodine dnes musí byť nevoľno, keď pozerajú dokument s respondentmi velebiacimi slobodu a česť.