Predstavitelia vládnej moci odmietajú kritiku Komisie

Napriek tomu sa správa stretla so značným odmietaním jej kritických záverov zo strany predstaviteľov vládnej moci na čele s predsedom vlády Robertom Ficom (Smer). Úrad vlády SR k správe vyhlásil, že „principiálne odmieta hodnotenia vo veci stíhania korupcie na vysokej úrovni s tým, že trestné stíhanie na Slovensku môže prebiehať iba na základe zákona, a nie na základe želania politikov, ako tomu bolo v rokoch 2020 až 2023“.

Vláda argumentuje, že v rokoch 2020 až 2023 bolo trestné právo hrubo zneužívané na politické ciele a dochádzalo k nezákonným obvineniam a väzbám. Odvoláva sa pritom na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva ESĽP (Adamčo, Vasaráb a Paulus, Erik Adamčo, Mucha proti Slovensku), pričom správu označuje za tendenčnú, neobjektívnu a za dôkaz „dvojakého metra“ Komisie.

Podobne sa k správe postavilo aj Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré víta, „že Slovenská republika nedostala žiadne nové odporúčania, pričom existujúce odporúčania sú tými, ktoré dostala ešte predchádzajúca vláda“. Ministerstvo však kritizuje nepochopenie mimoriadneho opravného prostriedku podľa paragrafu 363 Trestného poriadku, hodnotenie stíhania korupcie na Slovensku či zmenu úpravy týkajúcej sa kajúcnikov.

Slovensko má pozitívne výsledky, nové odporúčania nedostalo

Komisia v správe kladne hodnotí určitý pokrok pri posilňovaní nezávislosti Súdnej rady SR – pripravované zmeny majú riešiť otázku predčasného odvolávania jej členov. Výrazný pokrok zaznamenala pri riešení trestného činu ohýbania práva, pričom po konzultáciách s Benátskou komisiou a úprave plánu obnovy pripravuje ministerstvo spravodlivosti návrh na jeho zrušenie.

Pri ochrane novinárov Komisia pozitívne vníma transpozíciu takzvanej anti-SLAPP smernice. Smernica upravuje ochranu novinárov a aktivistov pred šikanóznymi a neopodstatnenými žalobami. Pozitívum podľa Komisie je aj príprava návrhu zákona o lobingu a prijatie nezáväzných etických kódexov pre vrcholných predstaviteľov výkonnej moci a poslancov.

Slovensko nedostalo od Komisie žiadne nové odporúčania a existujúce sú tie, ktoré dostala ešte predchádzajúca vláda.

Výrazná kritika Komisie k vyšetrovaniu korupcie

Komisia negatívne hodnotí nedostatočné verejné konzultácie a zapájanie zainteresovaných strán do tvorby práva. Nulový pokrok má Slovensko aj pri posilňovaní pravidiel a mechanizmov, ktorých cieľom je obnoviť nezávislé riadenie a redakčnú nezávislosť verejnoprávnych médií a zvýšiť ich ochranu.

Najostrejšia kritika zo strany Komisie smeruje práve k vyšetrovaniu korupcie na vysokej úrovni, pri ktorom podľa nej Slovensko nedosiahlo žiadny pokrok. Komisia sa obáva obmedzenej schopnosti krajiny odhaľovať, vyšetrovať a stíhať veľkú korupciu, ktorá sa mala zhoršiť v dôsledku legislatívnych zmien. Poukázala pritom na výrazný pokles počtu obvinených, obžalovaných a odsúdených v korupčných prípadoch.

V tomto smere vychádza kritika z údajov Generálnej prokuratúry SR, ktorá prostredníctvom generálneho prokurátora Maroša Žilinku verejne upozorňovala na nedostatky spojené so zmenami v Trestnom zákone.

Správa generálnej prokuratúry bola pre vládu natoľko neprijateľná, že Fico dokonca osobne navštívil Žilinku a žiadal „prehodnotenie daného stanoviska“. Generálny prokurátor to však odmietol s tým, že stav boja proti korupcii je „katastrofálny“.

Problém s nepresnými údajmi sa vyskytol aj v minulosti

V tomto smere treba pripomenúť, že polícia následne zverejnila vlastné údaje o stíhaní korupcie, ktoré sú však odlišné od údajov generálnej prokuratúry. Existujú tak minimálne dva rôzne a údajmi podložené pohľady na celú problematiku.

Správa však neobsahuje údaje polície, hoci pracuje s inými, ktoré poskytla aj vláda, ako aj s údajmi Eurobarometra či Transparency International. Preto je otázne, či možno v prípade korupcie hovoriť o objektívnych záveroch. Uvedené platí o to viac, ak tento stav nedokázal štát ustáliť ani medzi vlastnými orgánmi.

V tomto smere možno pripomenúť, že v otázkach justície Komisia v minulosti vychádzala z nepodložených či nepresných údajov, ktoré poskytovali napríklad novinári či mimovládne organizácie. Tie neodrážali objektívnu realitu, ale iba ich subjektívne vnímanie problematiky.

Tieto praktiky kritizovala napríklad Súdna rada SR, ktorá poukázala na neodborné hodnotenie Komisie.

Za pozornosť stojí aj to, že Komisia pravidelne kritizuje stíhanie korupcie v členských štátoch, no pri korupcii vo vlastných radoch mlčí. Najväčší korupčný škandál v histórii EÚ - dohadovanie kúpy vakcín cez SMS správy medzi Ursulou von der Leyenovou a šéfom Pfizeru Albertom Bourlom za stovky miliárd eur akosi Komisia nekomentuje.

Rovnako ticho je aj v prípadoch iných korupčných prípadoch vysokopostavených európskych predstaviteľov.

Okrem už známej kauzy SMS správ známej ako „Pfizergate", verejnosť mohla vnímať kauzu „Qatargate", v ktorej mali predstavitelia Kataru a Maroka cez mimovládne organizácie vyplácať stovky tisíc eur vybraným europoslancom.

Podobná kauza úplatkov sa vyšetruje aj pri podozrení z korupcie čínskeho technologického gigantu Huawai. Firma mala systematicky korumpovať minimálne 15 europoslancov, aby presadzovali politiku výhodnú pre spoločnosť.

Kritika suverenity Slovenskej republiky

Z pohľadu suverenity štátu je oveľa podstatnejšia kritika Komisie smerujúca k zmenám slovenskej ústavy prijatým 26. septembra 2025, hoci je obsiahnutá iba v jednom odseku. Ide o novelu, podľa ktorej si Slovenská republika zachováva zvrchovanosť pred právom EÚ vo veciach národnej identity. Komisia po prijatí novely začala proti Slovensku oficiálne konanie pre porušenie základných zásad práva EÚ.

Samotné zaradenie tejto problematiky pod „kritiku“ právneho štátu znamená, že právny štát sa oslabuje tým, že voličmi zvolení zástupcovia ústavnou väčšinou prijali zmeny v Ústave SR. Základný zákon pritom odráža suverenitu a identitu krajiny a európske orgány nemajú žiadnu právomoc diktovať, čo a ako sa má do slovenskej ústavy prijať.

Zmluva o EÚ v článku 4 v odseku 2 výslovne ukladá Únii povinnosť rešpektovať národnú identitu štátov obsiahnutú v ich základných ústavných a politických štruktúrach.

Komisia síce uznáva, že zmena ústavy je výsadným právom členských štátov ako prejav národnej suverenity, no namieta, že štát nemôže jednostranne vnútroštátnym aktom, hoci aj ústavným, obmedziť prednosť práva EÚ, ktorá je konštatovaná v judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Fakticky tak Komisia tvrdí, že členský štát môže svoj základný zákon meniť iba tak, ako mu to povolí EÚ. Ak dôjde k zmene v protiklade s vôľou vybraných európskych politikov – treba zdôrazniť, že väčšinou ide o politikov iných krajín –, tak údajne ide o porušovanie princípov právneho štátu.

Slovensko tak podľa Komisie porušuje právny štát tým, že ľudia demokraticky rozhodli, ako chcú vnímať výlučné právomoci svojej krajiny, do ktorých EÚ nemá čo zasahovať.

Ide o bezprecedentný zásah do formovania identity krajiny, ktorý rozhodne nemožno označiť za súladný so Zmluvou o EÚ a ktorého cieľom je posúvať hranice smerom k tichej federalizácii EÚ prostredníctvom aktivistických rozhodnutí európskych súdov.

Ak krajina fakticky stratí možnosť slobodne rozhodovať o svojej ústave, už nie je nezávislým štátom. Stáva sa podrobeným územím, na ktorom neplatia ani vnútroštátne normy najvyššej právnej sily, ale iba normy EÚ, často presadzované byrokratmi.

Na takýto scenár Slovenská republika nikdy nedala súhlas.

Najväčším nedostatkom hodnotenia Komisie je, že konflikt predstavuje takmer výlučne ako problém neposlušnosti členského štátu. Samotná Európska únia je založená na zmluvách uzavretých suverénnymi štátmi, nemá všeobecnú právomoc a je povinná rešpektovať ich ústavnú identitu.

Slovensko je stále suverénnou krajinou a tvrdenie, že zákonom predpokladaná úprava Ústavy SR je porušovaním právneho štátu, je absurditou, ktorú nemožno ticho prehliadať. Tichý súhlas znamená ďalšie ukrajovanie z výlučných právomocí štátu v prospech posilňovania právomocí EÚ.

Komisia Slovensku zatiaľ nediktuje konkrétnu vetu, ktorú musí krajina z ústavy odstrániť alebo do nej doplniť. Tvrdí však, že slovenská ústava nesmie mať účinky odporujúce európskemu chápaniu prednosti práva EÚ.

Práve v tomto nároku na posledné slovo možno vidieť jeden z najvýraznejších prejavov postupnej federalizácie Európskej únie.

A na to nikto nikdy nedal súhlas.