Čo je samizdat liberálnej doby

Dvanásteho októbra som sa zúčastnil vedeckej konferencie Deň samizdatu 2021 organizovanej Ústavom pamäti národa, portálom samizdat.sk a Univerzitnou knižnicou v Bratislave. Pre tých neskôr narodených treba pripomenúť, čo samizdat bol. Šlo o ilegálne vydávanie tlačovín periodických aj neperiodických, kde autori ponúkali čitateľom informácie o dianí, ktoré komunistický režim, ovládajúci všetky médiá, zatajoval. Ohromujúci podiel predstavoval kresťanský samizdat. Za niekoľko desaťročí použili jeho tvorcovia na tlač cca 47 ton papiera, uvádza Ján Šimulčík v knihe Éra samizdatu (jednoznačne najlepšia kniha o slovenskom samizdate, ktorú vrelo odporúčam). Mnohí tvorcovia a distribútori samizdatu boli komunistickým režimom odsúdení do väzenia.

Spomienky na samizdat

12. október sa stal neformálnym Dňom samizdatu. 12. októbra 1988 totiž 92 slovenských a českých disidentov podpísalo vyhlásenie na podporu Ivana Polanského, ktorý bol za tvorbu a rozširovanie samizdatu väznený.

Do sveta samizdatu som sa dostal v druhej polovici 80. rokov. Pod pseudonymom som prispel do Čarnogurského Bratislavských listov a do Katolíckeho mesačníka, trochu som samizdat distribuoval. V lete 1988 som bol podporiť súdeného Ivana Polanského. Súd bol na Špitálskej ulici v Bratislave v budove dnešného ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Vo vestibule na prízemí boli uniformovaní príslušníci Zboru národnej bezpečnosti, ako sa vtedy polícia nazývala.

Bolo nás tam asi dvadsať Polanského podporovateľov. Do súdnej miestnosti nás policajti nevpustili, čo bolo porušenie aj komunistických zákonov. Ale ani nás z vestibulu nevyhnali.

Stala sa tam milá epizódka.

Akási pani, ktorá zrejme v budove pracovala, vošla do výťahu, otočila sa k nám, teda policajti otočení k nám, ju nevideli, ale my áno, a s úsmevom nám ukázala palce stisnuté v pästiach. Áno, atmosféra v spoločnosti sa menila v náš prospech.

História samizdatu je už dávno predmetom bádania a vedeckého spracovania. Na konferenciu som šiel skôr kvôli tomu, aby som sa po takmer troch desaťročiach stretol s Františkom Stárkom, ktorý mal vystúpenie s témou jeho samizdatu Vokno.

František Stárek (1952) bol obdivuhodným bojovníkom proti komunistickému režimu. Jeho otec bol súkromný roľník väznený v 50. rokoch, jeho starší brat Jaroslav bol za vojny väznený gestapom a potom v 70. rokoch komunistickým režimom. František šiel do basy začiatkom 70. rokov tiež, potom začiatkom 80. rokov a ešte raz v roku 1989.

Pracovali sme v rokoch 1991 – 1992 vo Federálnej bezpečnostnej informačnej službe, dobre sme vychádzali a najviac ma zaujali jeho rozprávania o občas napätých vzťahoch v Charte 77 medzi bývalými komunistami a nekomunistami. „Tam byli voni, bejvalí rudí, a pak jsme tam byli my, křesťani…“ Isteže bolo jeho kresťanstvo undergroundové. Stárek bol a zostal androšom. Po vzniku samotatného českého i slovenského štátu, František naďalej pracoval v českej BIS. Z tajnej služby odišiel v roku 2007 a pôsobí v Ústave pre štúdium totalitných režimov. Dobre sme sa teraz porozprávali a obaja sme mali zo stretnutia radosť.

Ale dosť bolo nostalgie. Pre mňa najzaujímavejší moment konferencie prišiel vtedy, keď sa dostala na pretras otázka, čo je odkazom samizdatu pre dnešok. Ozaj, čo?

Má dnes samizdat svoju analógiu?

V diskusii sa o slovo prihlásil muž, ktorého nepoznám, a spýtal sa prednášajúcich, či vedia niečo o samizdatoch z rokov deväťdesiatych či samizdatoch z obdobia Dzurindových vlád. Pôsobilo to trochu bizarne. Podstatou samizdatu predsa bolo to, že sa tvoril a rozširoval utajeným spôsobom, a ak bol niekto odhalený orgánmi Štátnej bezpečnosti, bol súdený a šiel do väzenia. Po páde komunizmu môže každý publikovať, kde chce a čo chce, ak je o jeho tvorbu, samozrejme, záujem. Tak aký samizdat?

Onen pán teda položil svoju otázku neobratne, ale rozumel som mu. So šírením pravdy je totiž v našej spoločnosti, a myslím tým západnú spoločnosť, niečo v neporiadku. A on sa iba pokúsil túto svoju, aj našu, skúsenosť vypovedať.

O odpoveď na otázku sa pokúsili veľké postavy slovenského samizdatu – František Mikloško a Ján Čarnogurský. Pritom ich poznámky ako keby si odporovali.

Mikloško lakonicky poznamenal, že analógiou vtedajších samizdatov (v ktorých autori svoje články obvykle nepodpisovali svojím menom) sú dnes diskusné príspevky anonymných čitateľov na rôznych weboch. Zhodou okolností Mikloško v ten istý deň o tomto písal v komentári v Denníku N. Je zrejmé, že to myslel skôr trpko-ironicky, lebo tam o týchto nenávistných anonymných príspevkoch raz písal ako o súčasnom samizdate a raz ako o „samizdate“. Pokiaľ by trval stále na tých úvodzovkách, dalo by sa s tým súhlasiť.

Ján Čarnogurský povedal, že analógiou samizdatu je dnes vzdorovanie cancel culture, teda kultúre rušenia (mazania), ktorá nositeľov nepohodlných názorov vytláča na okraj spoločnosti a umlčiava ich, prípadne ich priamo perzekvuje. Tou analógiou je napríklad publikovanie na internete. 

Ján Čarnogurský to vypovedal presne. Mikloškova poznámka je však potrebná a ešte sa k nej vrátime.

Ako je to západne od nás

V analýze treba rozlišovať medzi naším stredoeurópskym priestorom (krajiny V4) a krajinami západne od nás. Hovorme najprv o krajinách na západ od nás. Bez akéhokoľvek preháňania treba povedať, že sloboda prejavu je vyššia u nás, v postkomunistickom priestore, ako v krajinách euroamerickej civilizácie, ktoré komunizmus nezažili.

Keď som začal písať článok, zasurfoval som si na nete. Narazil som na nasledovné.

Bývalá fínska ministerka vnútra Räsänenová zacitovala z biblie a je trestne stíhaná.

Idem na britský web Christian Concern a čítam, že reverenda Bernarda Randalla prepustili zo školy Trent College, lebo povedal, že ak niekto nesúhlasí s LGBT ideológiou, tak je to úplne v poriadku.

Zdravotná sestra Mary Onuoha musela odísť z nemocnice v Croydone, lebo nosila na krku malý krížik.         

Alebo si na Štandarde prečítam o profesorovi Gordonovi Kleinovi z kalifornskej univerzity v Los Angeles, ktorá ho suspendovala a hrozila mu vyhodením z práce, pretože odmietol hodnotiť černošských študentov zhovievavejšie ako ostatných.

Nemusím ani čítať. Stačí, keď sa porozprávam so svojím priateľom P. H., ktorý je tiež profesorom na americkej univerzite, nahráva si každú svoju prednášku, aby sa mohol brániť pred akýmkoľvek obvinením z rasizmu. Ale tie obvinenia prichádzajú aj tak a P. H. sa musí právne obhajovať.

V niektorých pracovných prostrediach v Amerike, týka sa to najmä vysokých škôl, je už nemožné obhajovať tradičné manželstvo bez hrozby pracovného postihu.

Veľký biznis sa dal tiež do služieb progresívnej revolúcie, štátne zložky, ako armáda, podobne.

Kľúčové sú veľké liberálne médiá, najmä televízie a veľké denníky, ako New York Times a Washington Post, a, samozrejme, sociálne siete.

Napokon, moja kniha Levy prichádzajú je o tom.

Zdá sa, že komunisti tlačili na pílu zbytočne razantne

Soft totalitariánsky ľavicový systém (tak ho nazýva napríklad Rod Dreher), ktorý sa na západe, najmä však v anglosaských krajinách, šíri, si nárokuje monopol na pravdu rovnako ako komunistický systém. Rozhoduje, čo sa z médií ľudia dozvedia a o čom sa hovoriť nebude. Jeho moc nemá komunistickú pyramidálnu štruktúru. Tá moc je skôr distribuovaná medzi médiá, politiku, nátlakové aktivistické skupiny, súdy a podobne, ale v konečnom dôsledku je schopná šíriť v ľuďoch strach a opatrnosť v prejavení vlastného názoru podobne, ako to bolo u nás za komunizmu v jeho pozdnom období.

A iste, konzervatívne weby, prípadne diskusie na sociálnych sietiach možno naozaj prirovnať k samizdatu z čias komunizmu, aj keď sú na rozdiel od samizdatu poväčšine legálne. Ako ukazuje Räsänenovej prípad, niekedy sú prehlásené za nelegálne a prichádza za ne i trestnoprávny postih. Ale i keď sú legálne v trestnoprávnom zmysle, trest príde tak či tak, napríklad dotyčný je postihnutý v práci.

Štandardným obsahom ako samizdatu za komunizmu, tak i dnešných konzervatívnych webov je informovanie o tom, ako systém postihuje svojich odporcov.

Nuž a podobne ako za komunizmu, aj teraz sa objavujú prebehlíci z druhej strany, ktorí na to upozorňujú a cancel culture kritizujú. Takým príkladom je Bari Weissová, ktorú vytlačili z New York Times a teraz vedie vlastný portál, ktorý pokrýva tieto témy.

Tak ako komunistická moc rozumela nebezpečenstvu, ktoré predstavoval samizdat, tak si i západná progresívna moc uvedomuje nebezpečenstvo slobodnej diskusie na internete a snaží sa ju obmedziť. Siete, ako Facebook, Twitter, YouTube, používajú algoritmy, ktoré potláčajú konzervatívne názory alebo ich priamo cenzurujú. Preto sa americký prezident Donald Trump jedného dňa nedostal k svojmu účtu na Twitteri, cez ktorý roky komunikoval priamo s 50 miliónmi Američanov. Preto stránka Life Site News nemôže na YouTube umiestňovať svoje videá.

Pri tomto postihovaní konzervatívnych názorov si vládcovia sociálnych sietí počínajú ako prokurátor, sudca i kat v jednej osobe. Niet tam kontroly, niet tam možnosti odvolania. O Trumpovi proste povedia, že hrozí, že by mohol rozpútať vojnu, lebo je mentálne nestabilný. Trump je síce hulvát, ale žiadnu vojnu nerozpútal. Tú v Iraku rozpútali Bush a Biden. Ale Twitteru to prejde.

Závažným poznaním je skutočnosť, že na efektívne šírenie strachu a zdržanlivosti vo vyjadrovaní názoru a na dlhodobé udržanie moci postačuje soft totalitariánsky systém a nie je potrebný onen „hard“ komunistický systém. Komunistický systém považoval za nevyhnutné kontrolovať informačný tok na 100 percent. Mal legálny monopol a rozsiahly štátny aparát vrátane ŠtB, ktorý tento monopol udržiaval. Soft totalitarianizmus dokáže prichádzať k moci a konsolidovať ju postupne iba tým, že ovláda nejaký kontrolný balík médií. Nemusí organizovať teror voči inak zmýšľajúcim v rozsahu, ako to robil komunizmus. Nemusí popravovať, zatvára iba zriedkavo, stačí keď väzením pohrozí, stačí hrozba straty zamestnania či diskriminácia v ňom. Kontrolný balík médií, ktoré šíria propagandu a zamlčiavajú realitu dokáže soft totalitarianizmus udržiavať pri moci či dokonca tú moc rozširovať, lebo slabé konzervatívne internetové médiá majú menší dosah.

Beztrestnosť systému

Netreba stopercentný mediálny monopol, stačí rozhodujúca mediálna prevaha, ktorá zabezpečí moc na desaťročia. A zabezpečí aj beztrestnosť tým, čo sa dopustia veľkých chýb či manipulácií.

Liberalizmus stále bagatelizoval všetky hlasy, čo varovali pred smerovaním spoločnosti. Vraj ktosi chce odstrániť pojmy ako otec a matka a zaviesť rodiča 1 a 2? Vraj je to len strašenie. Ale veď to už na Západe existuje.

Že po registrovaných partnerstvách osôb rovnakého pohlavia hneď prídu adopcie a manželstvá? Že tu budú ľudia perzekvovaní za názor, že manželstvo je len medzi mužom a ženou? Liberáli vysmiali každého, kto pred tým varoval. Ale to všetko tu je. Rod Dreher to nazýva zákonom zaslúženej nemožnosti, ktorý znie: „Ale prosím vás, veď to je nemožné, aby sa toto, pred čím varujete, stalo. A ak sa to stane, tak ste si to vy bigoti zaslúžili.“ Niesol niekto zodpovednosť za dlhoročné popieračstvo? Nie, lebo pre médiá kontrolného balíka to nie je téma.

Spomenie si niekto, ako nás svetové médiá a elity z think tankov viedli do vojny v Iraku, na ktorú nebol žiaden dôvod a ktorá rozvrátila Blízky východ až do dnešných čias? Sú tie médiá a elity pokornejšie, menej bohorovné? Nie, stále nám chcú rozdávať rozumy.

Je pre tieto médiá témou fakt, že zakladateľky hnutia Black Lives Matter sú bláznivé komunistky, velebiace Lenina a Maa? Nie. Systém zaručuje beztrestnosť. Minimálne zatiaľ.

A ako je to na Slovensku

Na Slovensku je slobody ďaleko viac. Prípady, ktoré som popísal vyššie, sa u nás nevyskytujú. Treba si to vážiť a nepovažovať za samozrejmosť. Napokon, hovoril o tom aj profesor ekonómie Ľuboš Pástor, ktorý učí na University of Chicago a pôsobí v Banovej rade NBS, takže vie porovnávať.

Ale počuli ste niekedy v slovenských veľkých liberálnych komerčných televíziách o súčasnom soft totalitarianizme na Západe? Alebo aj v médiách štátnych? Bolo u nás v správach, že sa stáva, že vo Fínsku zacitujete z Biblie a trestne vás stíhajú? Že v Británii nosíte na krku krížik a zamestnávateľ vám ho nariadi sňať? Ako u nás za komunizmu. Nie, ani pre naše veľké médiá to nie je téma. U nás o tom píšu konzervatívne weby a blogy. V tom nie je rozdiel medzi Slovenskom a západnými krajinami. Preto si nemáme byť slobodou istí.

A teraz je čas vrátiť sa k Mikloškovej poznámke.

Aj dnešný „samizdat“ potrebuje morálnu integritu

Kresťanský samizdat bol za komunizmu svojím rozsahom dominantný a vyznačoval sa morálnou integritou. Bol proste pravdivý. To isté sa dá povedať aj o správach, ktoré tajná cirkev poskytovala československému vysielaniu rozhlasových staníc Slobodná Európa a Hlas Ameriky.

Bohužiaľ, súčasným alternatívnym médiám integrita často chýba a vyskytujú sa v nich dezinformácie a manipulácie. Na tom nič nemení skutočnosť, že často prinášajú pravdivé správy, ktoré médiá liberálneho kontrolného balíku zamlčiavajú.

Spomínam si na zriedkavý prípad z čias komunizmu, keď aktivista tajnej cirkvi zatelefonoval do redakcie Hlasu Ameriky správu, ktorá sa potom ukázala ako pochybná. Režim to okamžite propagandisticky využil poukázaním na nespoľahlivosť správ Hlasu Ameriky.

Dnešný liberalizmus to má ľahšie, lebo v alternatívnych weboch sa neserióznosť vyskytuje bežne. Napríklad Trumpova argumentácia, že prehral vďaka volebným podvodom, je neserióznym zveličením, i keď sa volebné podvody vyskytli. Liberálny systém má potom vďaka mediálnej dominancii schopnosť postaviť sa do role bojovníka proti dezinformáciám a udeľuje nálepky, čo je dezinformačné médium a čo nie. A uveria mu i niektorí kresťania a konzervatívci.

Pritom liberálny systém sám produkuje dezinformácie monštruóznych rozmerov. Zbrane hromadného ničenia v Iraku, nálepkovanie odporcov LGBT ideológie ako homofóbov, ľudí, ktorí seriózne zvažujú riziká neriadenej migrácie ako xenofóbov, to všetko sú hoaxy. Tvrdenie, že muži môžu byť ženami a naopak, na to je aj hoax slabé slovo. To je popieranie biológie. Tvrdenie, že Poľsko a Maďarsko nie sú demokratické krajiny, je hoax. Tvrdenie, že v Poľsku majú LGBT osoby obmedzený pohyb, je hoax. A nemá to konca kraja.

Nemôžeme si dovoliť, to čo oni

Lenže nemýľme sa. To, čo si môžu dovoliť naši oponenti, nemôžeme si dovoliť my. Pretože nevlastníme kontrolný balík médií, ktorý by nás v prípade našich chýb ochránil. Preto, ak majú byť dnešné internetové médiá na Slovensku či vo svete skutočnou alternatívou voči liberálnemu systému, musia byť tým, čím bol samizdat za komunizmu. Musia byť vždy seriózne.

Ešte nás čaká dlhá cesta.