Kauza Očistec, v ktorej obžaloba hovorí o korupcii a organizovanej skupine okolo podnikateľa Norberta Bödöra, pokračuje na súde výsluchmi obžalovaných. Tých je podľa obžaloby až jedenásť a medzi nimi sú okrem nitrianskeho podnikateľa Bödöra aj súčasný podpredseda Národnej rady a bývalý policajný prezident Tibor Gašpar, niekdajší špeciálny prokurátor Dušan Kováčik či bývalý prezident finančnej správy František Imrecze.
Významnou postavou spomedzi obžalovaných je z pohľadu svojho svedectva Bernard Slobodník. Ten totiž usvedčuje iných obžalovaných z rozsiahlej korupcie a ovplyvňovania trestných konaní či „hľadania špiny“ na nepohodlné osoby.
Slobodník opisuje organizovanú skupinu a konkrétne úplatky
Slobodník na súde opísal štruktúru a fungovanie údajnej zločineckej skupiny, na čele ktorej údajne stála dvojica Bödör a Gašpar. Podľa Slobodníka sa spolu s ďalšími policajnými funkcionármi stretávali a diskutovali o rôznych prípadoch a konaniach. Na stretnutiach sa vraj rozdávali úlohy, prijímali príkazy alebo sa kontrolovalo splnenie predchádzajúcich požiadaviek.
Konkrétne zasahovanie opísal Slobodník napríklad v kauze Váhostav, v ktorej údajne skupina zabezpečila, aby sa trestné vyšetrovanie nedotklo podnikateľa Juraja Širokého a jeho rodiny. Široký je pritom mediálne spájaný so stranou Smer. Slobodník pri tejto kauze opísal vlastné pôsobenie a úplatky od Bödöra, ktoré vraj ďalej poskytol vyšetrovateľovi Romanovi Stahlovi a súdnemu znalcovi v danom prípade.
Obžalovaní Bödör či Gašpar vinu odmietajú a svedectvá Slobodníka označujú za „škandalózne“ alebo za „bludy“, ktoré budú vyvrátené dokazovaním pred súdom.
Advokát Slobodníka Ján Dulovič na druhej strane hovorí o tom, že jeho klient vypovedá rovnako ako v minulosti, iba s drobnými odchýlkami, ktoré sú však vzhľadom na odstup času prirodzené.
Slobodník vypovedá o závažných skutočnostiach a páchaní trestnej činnosti, no jeho výpoveď musí byť hodnotená mimoriadne opatrne.
Slobodník môže klamať, pretože je obžalovaný
Hneď v úvode je potrebné pripomenúť, že nie je pravdivé mediálne tvrdenie, ktoré prezentoval napríklad Denník N, že „Slobodník vypovedá pod prísahou a musí si byť vedomý, že ak by dokázateľne klamal, hrozia mu trest za krivé svedectvo a strata výhod spolupracujúceho obvineného“.
Denník N si pri Slobodníkovi zamieňa postavenie svedka, ktorý vypovedá pod prísahou a nesmie klamať, s jeho skutočným postavením obžalovaného, hoci obe postavenia uvádza v jednej vete. Obžalovaný môže na rozdiel od svedka klamať a z trestného činu krivej výpovede môže byť obvinený iba svedok, ktorým Slobodník v tomto konaní nie je.
Slobodník je v šiestich skutkoch obžalovaný z obzvlášť závažného zločinu prijímania úplatku, zo zneužívania právomoci verejného činiteľa a založenia, zosnovania a z podporovania zločineckej skupiny.
Motív usvedčovať iných už Slobodník ukázal
V tomto smere treba pripomenúť, že to bola práve kauza Očistec, v ktorej Slobodník odmietol urobiť vyhlásenie o vine pri piatich skutkoch a iba pri jednom zo šiestich skutkov – prijímaní úplatku – vyhlásil, že je nevinný. Zdržal sa tak vyhlásenia o vine v podstatnej časti obžaloby aj s odôvodnením, že nechce, aby bol odsúdený iba on a ostatní boli oslobodení spod obžaloby.
Z tohto konania možno jednoznačne vyvodiť záver, že táto osoba má úmysel dosiahnuť odsúdenie iných obžalovaných. Už vzhľadom na tento motív by mal byť súd opatrný pri hodnotení jeho výpovede.
Samostatnou rovinou bude preukazovanie Slobodníkových tvrdení pred súdom. Pri údajných úplatkoch od Bödöra a Gašpara v kauze Váhostav napríklad vypovedal, že „je tu obálka s 50-tisíc eurami“. Ako sa môže taká suma peňazí zmestiť do obálky, je skutočne záhadou, s ktorou sa bude musieť vyrovnať súd.
Obhajoba naznačuje porušenie práv a spochybňuje Slobodníka
Na faktické nezrovnalosti vo výpovedi Slobodníka v tomto smere upozornil aj advokát obžalovaných Bödöra a Gašpara Marek Para. Ten tvrdí, že „bude objektívne zistiteľné, že si Slobodník absolútne vymyslel okolnosti 50-tisícového úplatku, a to je základ nevierohodnosti jeho výpovede“.
Para pripomenul aj navádzanie Slobodníka na „mnohé výpovede a priebeh technických výsluchov“, pričom podľa obhajoby „vyšetrovateľ odmietol sprístupniť listiny zo spisu Váhostav, aby sa dali Slobodníkove tvrdenia verifikovať alebo vyvrátiť“. Advokát v tomto smere poukazoval na porušenie práv obhajoby, ktoré môže mať pre celé trestné konanie zásadné následky.
Podľa Paru Slobodník klamal aj pri výpovedi o úplatku pre súdneho znalca Kočnera v kauze Váhostav, keďže znalecký posudok neobsahuje jeho meno ani podpis či zmienku o jeho podiele na vypracovaní posudku.
Klamstvá Slobodníka opisuje Para aj v súvislosti s vlastným stíhaním v kauze Kaifáš pre údajnú diskreditáciu prokurátora Vasiľa Špirka. Stíhanie Paru bolo právoplatne zastavené s odôvodnením, že skutok sa nestal, a Para podal na Slobodníka trestné oznámenie, keďže v celej veci údajne krivo vypovedal v neprospech Paru.
Slobodníkove obchody so spravodlivosťou
Pri hodnotení výpovede Slobodníka je potrebné mať na pamäti najmä jeho postavenie kajúcnika, ktoré mu vďaka mimoriadnej kreativite prokuratúry zabezpečilo „iba“ podmienečný trest za jeho rozsiahlu korupčnú trestnú činnosť týkajúcu sa státisícov eur.
Prokurátor totiž namiesto toho, aby sa na Slobodníkovu pokračujúcu korupciu pozeral ako na súvislú trestnú činnosť, rozdelil ju na jednotlivé skutky tak, aby za každý z nich mohol Slobodník dostať podmienečný trest. Inak by mu hrozilo dlhoročné väzenie.
Prokurátor navrhoval Slobodníkovi taký mierny trest, že súd odmietol schváliť pôvodnú dohodu. Až následne prokuratúra prišla s „najprísnejšou podmienkou“, ktorú v rámci dohody o vine a treste odobril aj súd.
Spolupráca s políciou a usvedčovanie iných osôb ho priamo zachránili pred väzením, čo je faktor, na ktorý pri vyhodnocovaní výpovedí takýchto osôb upozorňuje aj Európsky súd pre ľudské práva. Kajúcnik totiž nie je „bežný svedok“ a jeho výpoveď je potrebné mimoriadne dôkladne preverovať.
Falšovanie Slobodníkových výpovedí a uniknuté nahrávky
Slobodník pritom neusvedčuje z trestnej činnosti iba osoby zo svojho okolia zapojené do korupčnej trestnej činnosti, ale aj samotnú políciu. Vo svojej výpovedi potvrdil, že v roku 2021 nikdy nevypovedal tak, ako to neskôr prezentovala polícia v údajne sfalšovanej zápisnici, a že podpisoval vopred pripravené zápisnice. Celý prípad sa týka vyšetrovania vo veci takzvaného „technického spisu č. 80“.
Už predtým prenikla na verejnosť nahrávka odposluchov z kancelárií vyšetrovateľov Františka Vojtuša a Pavla Ďurku. Podľa zverejnených prepisov Vojtuš hovoril, že najväčší problém je so Slobodníkom, pretože pri výsluchoch klame a mení výpovede. Pri ďalších výsluchoch údajne Slobodník do výpovedí pridával nové osoby a nové okolnosti, hoci predtým tvrdil niečo iné.
Slobodníka si v roku 2020 nahral aj jeho kolega Peter Košč. Prepis nahrávky sa vykonával aj na súde, pričom obsahoval požiadavku Slobodníka na získanie usvedčujúcich informácií voči iným osobám, pretože on „nič nevedel“. Slobodník na zázname spomína obavy z vysokého trestu a diskutuje o možných osobách, na ktoré by mohol upriamiť pozornosť, pričom žiada rady či informácie o tom, koho by mohol usvedčiť.
Súdy však svedectvám Slobodníka právoplatne uverili v kauzách podnikateľa Štefana Žigu a bývalého policajného funkcionára Mariána Kučerku. V prípade úplatku ukrytého v knihe v trestnej veci bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika zatiaľ jeho výpovedi rovnako uveril prvostupňový súd.
Všetky tieto skutočnosti naznačujú jednu vec – Slobodník nie je „obyčajný svedok“. Je to páchateľ rozsiahlej korupčnej trestnej činnosti, pri ktorej svoj trest zobchodoval výmenou za svedectvá.
Sám hovorí o policajnej manipulácii svedectiev a nahrávky ho usvedčujú aj z nevedomosti či zo snahy manipulovať konania – navyše nechce byť odsúdený sám a tomu prispôsobuje aj svoje kroky pred súdom.
Súdy preto budú musieť pristupovať k takejto osobe a hodnoteniu jej dôveryhodnosti s vysokou mierou opatrnosti a bez najmenších pochybností preukázať, že hovorí pravdu.
Slobodník spolu s Ľudovítom Makóom sú totiž ukážkovým príkladom chorého obchodovania so spravodlivosťou a s právom výmenou za dosiahnutie „vyššieho dobra“.