Legendárnymi sa stali tandemy ako Valéry Giscard d’Estaign s Helmutom Schmidtom či Francois Mitterrand s Helmutom Kohlom.
Všetkým ostatným, ktorým sa tento spôsob vedenia Európy nepozdával, z Paríža i Bonnu odkazovali, že Francúzsko a Nemecko sú navzájom natoľko odlišné, že keď sa medzi sebou dokážu na niečom dohodnúť, bude takáto dohoda pokrývať aj záujmy ostatných.
Britov síce tento argument nikdy veľmi nepresvedčil a ani kontinentálni Európania sa zakaždým necítili byť dostatočne zahrnutí. Ale zásadná odlišnosť v povahe i postojoch oboch veľmocí bola ešte v polovici deväťdesiatych rokov nesporná.
Namiesto osi Paríž-Berlín, os Berlín-Brusel
Dnes sme v úplne inej situácii. O francúzsko-nemeckom tandeme už tridsať rokov nie je počuť. Francúzski politici síce radi prednášajú veľké slová o Európe a robia veľké európske gestá, ale skutočná mocenská os sa otáča medzi Berlínom a Bruselom.
Francúzsko zostáva vplyvným hráčom, ale dôležité veci v Bruseli prehráva: nedokázalo zabrániť znevýhodneniu jadrovej energie, ani obchodnej zmluve s Latinskou Amerikou.
Niečo také sa Nemecku nestane. Brusel šiel proti jadru, pretože si ho Nemecko samo zakázalo. Brusel otvára trh potravinám z Brazílie a Argentíny, pretože Nemecko tam chce vyvážať svoje priemyselné výrobky.
Ale možno, že to Francúzsko nemusí až tak mrzieť. Rozdiely medzi oboma európskymi veľmocami sa totiž stierajú. Pokiaľ si predtým Francúzsko s Nemeckom nárokovali, že môžu hovoriť za ostatných, môže dnes Nemecko s rovnakou prezieravosťou hovoriť už aj za Francúzsko. Veľa sa zblížili, bohužiaľ v tom horšom. Obe riešia svoju klesajúcu konkurencieschopnosť stávkou na zbrojenie obhajované údajnou ruskou hrozbou.
Obe podliezajú USA spôsobom, ktorý by bol ešte pre Jacquesa Chiraca s Gerhardom Schröderom nepredstaviteľný. Udalosti posledných týždňov pripomínajú ďalšie zbližovanie. Zatiaľ čo nemecké ulice sa stali rovnako farebné a rovnako nebezpečné ako francúzske a francúzsky verejný priestor rovnako represívny ako nemecký.
Nezvládnutá migrácia a asimilácia
Keď cez víkend nemecký islamista zaútočil dodávkou a potom mačetou na berlínsku akciu LGBT komunity, pričom jedného človeka zabil a tridsatich zranil, nešlo o ojedinelý incident, ani ojedinelý profil. V skutočnosti neuplynie deň, aby v Nemecku nedošlo k incidentu spôsobenému následkami nezvládnutej migrácie a neschopnosti asimilovať moslimov: od obťažovania dievčat, cez konflikty vo vlakoch či na kúpaliskách až po znásilnenie a vraždy.
Nemecké mestá, kde ešte v deväťdesiatych rokoch vládla čistota a bezpečnosť, sa dnes prepadli na úroveň, ktorú vtedy mali parížske predmestia.
Sám páchateľ má profil, ktorý aj vo Francúzsku už desaťročia dobre poznajú. Ide o rodeného Berlínčana z libanonskej rodiny, ktorý je od svojich šestnástich pod vplyvom radikálnych imámov. Pred štyrmi rokmi ešte nebol plnoletý, ale už bol odsúdený za lúpež. Tento rok stál opäť pred súdom, pretože sa chystal pripojiť k teroristickej organizácii Islamský štát.
Berlínsky súd to ohodnotil s parížskou zhovievavosťou, vyfasoval podmienku, aby sa mohol deradikalizovať. Útoky francúzskych islamistov tiež bežne sprevádza poznámka, že páchateľ mal vedenú zložku u bezpečnostných služieb.
A sloboda? Nemecko úspešne dusilo a strážilo akýkoľvek prejav, ktorý by mohol byť liberálmi považovaný za extrémistický. Komunistická strana bývala v západnom Nemecku zakázaná a keď sa pred dvadsiatimi rokmi pokúsili zakázať pravicovo extrémistickú Národnodemokratickú stranu (NPD), stroskotalo to na fakte, že najradikálnejšiu časť straníckeho vedenia tvorili agenti kontrarozviedky.
Aj dobre mienená, ale neopatrná poznámka vo verejnom priestore mohla viesť ku koncu verejnej kariéry. Predseda parlamentu Jenninger musel koncom osemdesiatych rokov v politike skončiť za prejav, za ktorý by inde v Európe zožal rešpekt. V Nemecku sa zrodil pojem „podprahový antisemitizmus“ označujúci prejav, ktorý síce nemá znaky antisemitizmu, ale podľa určitých ťažko stanoviteľných kritérií možno napriek tomu usúdiť, že jeho nositeľ antisemitom je.
Francúzsko sa ešte v deväťdesiatych rokoch javilo v porovnaní s nemeckými pomermi ako oáza slobody. Na jednom kraji politického spektra stáli trockisti a stalinisti, na opačnom potom Jean-Marie Le Pen, ktorý na adresu mimoeurópskych migrantov či Židov uvádzal výroky, za ktoré by v Nemecku šiel za mreže.
Francúzske filmové komédie zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov si dokázali robiť žarty zo všetkého. To, že v Nemecku také filmy nevznikali, ale súvisí menej s politikou a viac so záhadným vzťahom Nemcov k humoru.
Sloboda slova pod útokom Macronovho režimu
Dnes v Paríži vládnu berlínske pomery, za kritické výroky na adresu islamu či migrantov už nejaký čas hrozí väzenie. A rozširuje sa to na akékoľvek nepohodlné informácie. Vláda nedávno prijala návrh ďalšieho zákona na ochranu demokracie pred dezinformáciami a vonkajším zasahovaním.
Dáva sudcom právo zastaviť šírenie falošných informácií, ktoré škodia vládnucemu režimu. Pokiaľ sa tak deje v období okolo volieb, návrh predpokladá procedúru, ktorá nevhodné informácie dostane z verejného priestoru do 48 hodín.
Okrem toho sprísňuje tresty pre šíriteľa nevhodných informácií, z roku väzenia sa maximálna sadzba násobí na tri a ak sa preukáže, že šíriteľ poslúžil zahraničnému záujmu, tak dokonca na šesť rokov. Macronov režim očividne pristupuje k nadchádzajúcim prezidentským voľbám so všetkou vážnosťou.
Francúzsko vie vyhostiť novinárku, nie však radikálnych islamistov
Len čo vláda represívny návrh schválila, minister vnútra oznámil, že vyhosťuje Xéniu Fedorovovú.
Svojho času viedla francúzsku pobočku Russia Today a po jej zákaze vystupovala v konzervatívnych médiách vplyvného bretónskeho oligarchu Vincenta Bollorého.
Je zaujímavé, že štát, ktorý sa dokáže ľahko zbaviť nepohodlnej novinárky, nevie odsunúť radikálnych islamistov.
A dnešná francúzska komédia? Tie najúspešnejšie sú v štýle Čo sme komu urobili alebo Nedotknuteľní. Robia si srandu z bielych meštiakov, ktorí si ťažko zvykajú na multikultúrnu realitu.
Nakoniec však zisťujú, že to tak má byť. Nemeckému humoru vyrástol vážny konkurent.
