Vo vojne proti Iránu sa možno otvára ďalší front. Sýria a Irak eskalujú napätie

PMF sa len týždeň predtým stali terčom americko-saudského vzdušného útoku, pri ktorom zahynulo viac ako 20 militantov, ktorí sa oficiálne integrovali do irackej armády. „Tento útok považujeme za mimoriadne nebezpečnú eskaláciu, porušenie suverenity Iraku a útok na jeho oficiálne bezpečnostné inštitúcie,“ oznámili militanti po útoku.

Aj tento útok však bol podľa amerického centrálneho velenia (CENTCOM) odvetou za údery Teheránu a spriaznených milícií na saudskú energetickú infraštruktúru a americké základne v regióne. Netrvalo dlho a Revolučné gardy – po prijatí piatich zosnulých z Iraku – ostreľovali vzdušnú základňu Muwaffaqa Saltího v Jordánsku.

Vzťahy medzi Damaskom a Bagdadom sú však napriek tejto krátkej eskalácii – ktorú Iračania aj tak pripisujú proiránskym milíciám – korektné, čo sa odráža aj na plánoch spoločnej výstavby ropných potrubí. Tie majú viesť z juhoirackých ložísk vo vlastníctve štátneho podniku Basra Oil Company cez sýrske územie k Stredozemnému moru na ďalší export.

Sýrska armáda po zvrhnutí prezidenta Bašára Asada v decembri 2024 pozostáva najmä zo Šarovho Hnutia za slobodu Veľkej Sýrie (HTS), pritom už v marci odrazila dronový nálet z irackého územia, ktorý smeroval na americkú základňu Kasrak.

Za úspechom HTS podľa domácich aj zahraničných pozorovateľov stálo Turecko, ktoré údajne financovalo a cvičilo sunnitských extrémistov v severozápadnej provincii Idlib – odkiaľ koncom novembra 2024 vyrazili na víťaznú cestu do Damasku. Súvisí to s polooficiálnou doktrínou Ankary známou ako neoosmanizmus, ktorá vníma Blízky východ a okolité regióny ako sféru svojho vplyvu.

Damask koncom júla zastavil aj dodávky zbraní, ktoré smerovali do rúk šiitských militantov hnutia Hizballáh v južnom Libanone. Podľa sýrskeho ministerstva vnútra pochádzali tieto zbrane práve z Iraku, na čo reagoval premiér Alí Zaídí zriadením iracko-sýrskeho vyšetrovacieho výboru.

Šará dokonca v pondelok hostil lídra autonómnej oblasti Iracký Kurdistan, s ktorým rokovali najmä o ekonomických otázkach.

Popritom je však Irak aj akýmsi zadným dvorom Iránu, čoho nedávnym viditeľným prejavom bol pohreb najvyššieho duchovného vodcu Iránu Alího Chameneího. Trasa pohrebnej procesie prechádzala cez dôležité šiitské mestá Nadžaf a Karbalá – obe ležia v Iraku.

Hoci iracký premiér Alí Zaidí nedávno spustil rozsiahle vyšetrovanie korupcie, v ktorej figurujú aj isté zložky PMF, nie je jasné, či dosiahne nejaký výsledok. Práve šiitské proiránske milície sú totiž dôležitou súčasťou teheránskej osi odporu – voľnej koalície militantných či teroristických skupín bojujúcich proti Izraelu.

Práve tieto samozvané ľudové milície opakovane zaútočili na územie Saudskej Arábie, ktorá tieto údery považovala za dielo islamskej republiky. Treba však pripomenúť aj to, že Rijád sa do vojenských operácií proti Teheránu zapojil už v máji.

Šiitskí moslimovia (z arabského „šíat ’Alí“, teda tí, ktorí sú na Alího strane) však nežijú len v Iráne. Susedný Azerbajdžan je väčšinovo šiitský, podobne ako aj Irak – väčšina šiitov žije v južnej polovici krajiny, a už v roku 2015 predstavovali aspoň 58 percent populácie.

Vo svetle týchto medzináboženských hraníc medzi rôznymi vetvami islamu naprieč jednotlivými štátmi sa treba mať na pozore pred hrozbou, že by akákoľvek vojna na Blízkom východe prerástla do náboženskej. V tomto type vojny sa totiž zvyčajne používa rétorika boja Dobra proti Zlu, čo ponecháva minimálny priestor pre milosrdenstvo voči nepriateľom či ochranu zajatcov.