Dezorientácia európskych elít
Euroelity a mimovládky kričali na poplach pred novým Hitlerom: Orbán bol obviňovaný z porušovania princípov právneho štátu, obmedzovania práv utečencov a používania nacionalistickej rétoriky. Povaha jeho režimu mala byť odsúdená ako „fašistická“.
Prešlo niekoľko rokov a celá Európa pochopila, že Orbán mal pravdu (hoci to nikdy nepriznali a z Orbána nálepku nestiahli). Zvyšok Európy postupne prevzal jeho princípy, ako sa brániť pred nekontrolovanými vlnami migrantov (nie utečencov).
Apropo, ani označenie ekonomický migrant sa pôvodne nesmelo používať, hoci na hraniciach bolo každému zrejmé, že ide z veľkej väčšiny o mladých mužov bez žien, starcov a detí, ktorí si prišli vynútiť svoje „ľudské právo“ žiť v Európe, o čom ich systematicky presviedčala divotvorná koalícia tvorená mafiou (prevádzačmi) a európskymi politikmi (pozývačmi a otváračmi dverí).
Merkelovej willkommenskultur sa stala povinným symbolom novej nádeje, ktorej sa všetci musíme otvoriť. Tak papagájovali dezorientované európske elity, ktoré sa vo svojom fanatickom posadnutí neboli schopné zamyslieť nad následkami.
Dnes ich vidíme v Ceute. Je neskoro začať sa zamýšľať. Jediné nástroje, ako voči invázii migrantov konať, sú tie, ktoré kedysi liberálne elity označili za neprijateľné z dôvodu „fašizmu“. A ešte horšie.
Nekontrolovaná záplava migrantov obsadila okolité mestečká a dediny a miestni zažívajú dezilúziu. Ich vlastná krajina, ktorej legitimita závisí od zabezpečenia ochrany svojho územia a občanov, zlyhala. A zlyhala preto, že ju politické prúdy roky tolerovali a podporovali.
To už dnes neplatí. Európa bije na poplach a otvára témy zo svojich protifašistických učebníc: uzavretie hraníc, odpratávanie migrantov tam, odkiaľ prišli, a podobne. Má sa to robiť rázne. Pred 10 rokmi sa takto vyjadroval Viktor Orbán, prípadne u nás Richard Sulík alebo Robert Fico. Nad ich skeptickými postojmi, keď upozorňovali na vážne možné dôsledky eurohujermi podporovanej nekontrolovanej masovej migrácie, sa nesmelo diskutovať, mohli sa len odmietnuť. Boli onálepkovaní tým najhorším cejchom: sú to fašisti.
Dnes poznáme účet za túto moralistickú politiku – desaťtisíce mŕtvych na dne Stredozemného mora.
Súčasne tieto ploty vidíme v záberoch zo španielskej Ceuty, ktoré však nedokázali zastaviť desaťtisícové vlny migrantov zo severnej Afriky. Ak by sme použili pôvodnú rétoriku európskych elít, Európska únia je vlastne fašistická.
Čo takáto „politika“ vypovedá o Európe?
Ilúzia a dezilúzia v Ceute
Rozsiahla 50-tisícová, možno aj mafiou koordinovaná invázia migrantov na španielske pobrežie koncom minulého týždňa vydesila eurokratov až do krajnosti. Tí sa dnes musia vyrovnať s vlastnými zlyhaniami, ktorými mafii otvorili dvere. Čelia následkom ďalšej z množstva šialených politík, ktorými sú posadnutí.
Neprekvapuje, že mnohí sa k tomu postavili „rázne“, ako sa dnes sami deklarujú.
V medzinárodnom kontexte si za reprezentantku tohto prístupu môžeme zvoliť šéfku eurokomisie Ursulu von der Leyenovú. V domácom kontexte citujme predsedu SaS Branislava Gröhlinga, ktorý čiastočne nadviazal na straníckeho predchodcu Richarda Sulíka. Ten bol kedysi za svoj rozumný (skeptický) prístup k téme migrácie označovaný za fašistu vlastnými straníkmi a bol to jeden z dôvodov, prečo sa zakladateľ strany postupne stal pre vlastnú stranu neprijateľným.
Podľa Gröhlinga však Európa dnes potrebuje rázny prístup na ochranu hraníc, aby tak ochránila Schengen, pričom sa majú „dôsledne uplatňovať pravidlá návratovej politiky“. Pripomeňme, že slovné spojenie „návratová politika“ je dnes eufemizmus, ktorý sa v onom migračnom annus horribilis v roku 2015 nesmel ani vysloviť, keďže propaganda vytvorila presvedčenie, že ide vlastne o akýsi návrat k nacistickým koncentračným táborom. „Európa musí použiť všetky dostupné nástroje, aby zabezpečila svoje vonkajšie hranice,“ horlí dnes Gröhling.
Predsedníčka Európskej komisie von der Leyenová označila masový príchod migrantov z Maroka do španielskej Ceuty za „neprijateľný“ a zdôraznila, že „Európska únia nemôže pripustiť vstup na svoje územie mimo platných pravidiel“. Apelovala na okamžité zastavenie „nebezpečných nelegálnych prechodov, rozbitie sietí prevádzačov a rýchle návraty v súlade s európskym právom“.
Pred 10 rokmi ešte o internácii v špeciálnych záchytných táboroch nikto z mainstreamu neuvažoval, dokonca vlastne ani ten Orbán. Až tak ďaleko veci zašli pre naivný prístup európskych štátnikov a liberálne bludy o ľudských právach. Z ich „ochrancov“ sa stali ešte väčší kápovia európskej ochrany, ako boli kedysi Orbán či Sulík.
Fašizmus ako nástroj likvidácie demokracie
Je príznačné, že analytici a politici dnes používajú postoje, ktoré sami len nedávno označovali za fašizmus.
Téma fašizmu sa tak pred 10 rokmi opäť vynorila, aby zlikvidovala demokraciu, respektíve slobodnú politickú diskusiu.
Pojem fašizmus sa stal strešnou definíciou každého, kto presadzoval rozumnú – teda protiliberálnu – politiku. Išlo nielen o migráciu, ale aj klimatický alarmizmus, dúhovú agendu a vlastne takmer všetko, čo sa progresívci snažia presadzovať metódou „kto nie je s nami, je proti dejinám a musí byť odsúdený ako extrém“.
A keďže takýto fašista je zlom non plus ultra, táto rozumná politika nesmie byť súčasťou politickej debaty. Pokrok má jasno: v každej politickej téme musí byť zakázaná diskusia, jedinou alternatívou budúcnosti je predsa progresívna politika presadená v každej sfére bytia.
Kedysi sa ešte viedla márna debata, či nadužívanie slova fašizmus a schopnosť vidieť nebezpečného radikála za každým rohom nevedú k svojmu protikladu, keďže nevyhnutne oslabujú hrozbu skutočného extrémizmu. Fašizmus predsa stelesňuje najtemnejšie obdobie moderných dejín ľudstva, a preto by hrozba novým fašizmom mala byť vyčlenená len pre vážny a nebezpečný radikalizmus (ak vôbec).
Ak však pod týmto pojmom označíte každého, kto presadzuje v kľúčových európskych témach legitímnu a často aj rozumnú politiku, mediálno-politická sféra tak „vyrobí“ fašistov z väčšiny spoločnosti.
Čo si potom začne mládež – ešte nezaťažená dejinami a zväčša ich ani nepoznajúca – pod pojmom fašizmus predstavovať? Ak je fašista takmer každý nevinný človek, potom predsa fašizmus nemôže byť hrozbou.
Lenže táto debata je dnes pasé.
Ako progresívci poľudštili fašizmus
Na stole máme debatu novú. Fašistom je vlastne každý, kto hovorí správne veci a k verejným témam artikuluje rozumné postoje. Tam dospeli progresívci a ich hysterické médiá, ktoré boli schopné šíriť pri kľúčových európskych agendách nielen vlny hoaxov a koordinovaných dezinformačných kampaní, ale zneužiť aj pojem z temných dejín, ktorý by z princípu mal byť uchovávaný ako varovanie.
Keď sa pozrieme spätne, v akých kontextoch boli ľudia obviňovaní z fašizmu (migrácia, zelená politika, LGBT agenda, skeptický postoj k vojne, opatrnosť pri vakcínach…), rozumné postoje boli spravidla na strane „fašistov“.
Lenže išlo o témy, o ktorých žiadna debata prebehnúť nemala či nesmela. Ak by totiž prebiehala, nezmyselnosť liberálnej propagandy by bola naplno odhalená. Preto sa debata radšej zlikvidovala a nositelia oponentského názoru boli označkovaní ako radikáli, ktorí musia byť vylúčení zo slušnej spoločnosti.
Orbán dnes nie je za svoju niekdajšiu prezieravú politiku pochválený ako predvídavý štátnik. Za svoje protimigračné postoje bol označený za fašistu v roku 2015 a táto nálepka mu ostala dodnes, hoci ho jeho vtedajší kritici vo „fašizme“ dokonca prekonali.
„Fašizmus“ je teda politická nálepka pre tých, ktorí vyslovia správne veci „v nesprávnom čase“. V roku 2015 sa hrozba nekontrolovanej masovej migrácie ešte dala riešiť, dalo sa jej aktívne zabrániť. Ale v tom čase ste rozumné politiky navrhovať nesmeli, pretože protirečili liberálnej dogmatike.
Až keď sa dogmatika zmenila a na následnú katastrofu liberáli reagujú zmenou prístupu, až vtedy smiete navrhovať zatvorenie hraníc a rázny prístup (a už nebudete označení za fašistov). Lenže dnes je neskoro. Priehrada bola pretrhnutá a prívaly sa nedajú zastaviť.
„Fašista“ je teda v progresívnom slovníku človek rozumný a predvídavý, ktorý navrhuje správne politiky. Lenže robí to v „nesprávnom“ čase, keď jeho politika ešte nebola legitimovaná mainstreamom. Ten začne uvažovať príčetne až vtedy, keď sa mu dôsledky vlastnej naivity zrútia na hlavu.
