Trump vhupol do druhého prezidentského obdobia ako jeden veľký hurikán. Niektoré procesy však prebiehali nezávisle od neho. A on ich len pomenoval, obnažil a v istých prípadoch urýchlil.
Na pôde OSN ešte v roku 2017 vyhlásil, že sa nesnaží „nikomu vnucovať náš (americký) spôsob života“. Pred Kongresom zase v tom istom roku skonštatoval, že jeho „úlohou nie je zastupovať svet“, ale „Spojené štáty americké“.
Už to bolo možné považovať za predzvesť jeho krokov, ktoré prišli neskôr. Za prvú lastovičku, ktorá ohlasovala začiatok konca globálnej hegemónie Spojených štátov a príchod éry, v ktorej si delí koláč viacero veľmocí.
Trump na myšlienke America First založil svoju predvolebnú kampaň. Pamätný je jeho výrok z novembra 2024: „Nové vojny nezačnem. Zastavím tie, ktoré prebiehajú.“ Alebo ďalší, o niečo skorší: „Ja vás nepošlem bojovať a zomrieť v hlúpej nekonečnej zahraničnej vojne.“
Neskôr sa k slovám pripojili aj činy.
Trump začal redukovať americkú vojenskú prítomnosť v Európe. A pritlačil na európskych spojencov v Severoatlantickej aliancii, aby si obranu zabezpečili sami. Respektíve aby ju aspoň financovali.
Prudké zmeny prišli veľmi rýchlo aj v hospodárskej politike. Jeho cieľom je zabetónovať v Spojených štátoch priemysel – najmä ten strategicky dôležitý. A to aj za cenu vyšších spotrebiteľských cien, narušených vzťahov so spojencami či rizika, že oslabenie konkurencie prinesie americkej ekonomike horšie výsledky.
Hoci sa zdá, že ide o náhlu otočku, Trump iba začal otvorene napĺňať americkú stratégiu, ktorá platí už istý čas. Hlavným súperom USA je podľa nej už niekoľko rokov Čína. Preto oslabenie prítomnosti v Európe, posilňovanie priemyselnej autonómie a presunutie hlavnej pozornosti do Indo-Pacifiku.
Irán do tohto obrazu nepasuje
Posledné mesiace však priniesli prekvapivé kroky. Už vtrhnutie USA do Venezuely rozbilo Trumpov sľub o tom, že nebude začínať nové vojny. Napriek tomu to akosi zapadalo do americkej stratégie, keďže šlo o krok smerom k udržaniu vplyvu na západnej hemisfére, v blízkosti Spojených štátov.
Stretli sa tam viaceré americké záujmy. Podporou „poslušnejšej“ Delcy Rodríguezovej na poste prezidentky môžu USA efektívnejšie brániť expanzii čínskych firiem a zabezpečiť, že venezuelská ropa neskončí u strategického rivala. Medzitým získali kontrolu nad jednými z najväčších ropných rezerv sveta, hoci ekonomicky neatraktívnymi.
Vojna v Iráne však už do tejto logiky úplne nezapadá.
Mnohí analytici sa zhodujú na tom, že Američanom nepomáha, ale skôr škodí. A že v spleti záujmov treba hľadať aj tie izraelské.
Do akej miery ovplyvnil Izrael Trumpa, nie je jasné. Isté však je, že komunikácia amerického cieľa v Iráne bola od začiatku mimoriadne zmätočná. Nakoniec sa presadil cieľ v podobe zabránenia šíreniu jadrových zbraní. Trump však hovoril často aj o zničení vojenských kapacít, kapitulácii Iránu či dokonca o zmene tamojšieho režimu.
To už neodporuje len jeho niekdajším slovám o vojnách, ale aj o vývoze amerického pohľadu na svet.
Benefity pre USA, ktoré mohol Trump vojnou získať, nie sú príliš presvedčivé. Možno sa prieť o to, či sa Irán chystal vyvinúť jadrovú zbraň alebo nie, no faktom je, že súčasný stav je krízovejší než predtým.
Žiaden Trumpov cieľ nebol jasne naplnený, zatiaľ čo napadnutá krajina má dnes omnoho viac dôvodov jeho Amerike neveriť. A väčšiu motiváciu získať zbrane hromadného ničenia.
Medzitým je zahataný Hormuzský prieliv a ceny nafty, benzínu, leteckého paliva, plynu, hnojív a ďalších produktov výrazne vzrástli. Aj v USA.
Ak chce teda niekto konštatovať, že vojna bola v americkom záujme, musí vedieť dobre privierať oči.
Irán ako potvrdenie multipolárneho sveta
Táto vojna však paradoxne potvrdila základnú Trumpovu tézu o ústupe USA z roly svetového policajta a garanta. Ukázala, že americké vojenské možnosti nie sú neobmedzené. Posledné správy z Blízkeho východu to jednoznačne potvrdzujú.
Americká armáda podľa troch dobre informovaných zdrojov agentúry Reuters spotrebovala veľkú časť svojich celosvetových zásob vysokopresných rakiet s dlhým doletom – najmä typu zem-zem (ATACMS a PrSM). Podľa dvoch zdrojov už zo skladov spotrebovali „prakticky všetko“.
Možno ešte vážnejšie obavy však vyvolávajú zásoby rakiet do protivzdušnej obrany. CNN najnovšie informovala, že USA vyčerpali 80 percent projektilov do systému THAAD a zhruba polovicu interceptorov do systému Patriot.
Mimochodom, o tom, že USA nemajú rakiet do patriotov na rozdávanie, svedčí aj ukrajinská efektivita zostreľovania ruských balistických rakiet. Keďže Kyjev nedokáže takmer žiadnu zostreliť, dá sa predpokladať, že jeho zásoby interceptorov PAC-3 sú na nule. Alebo niekde veľmi blízko nej.
Analýzy Centra pre strategické a medzinárodné štúdie pritom na rýchle tempo miznutia zásob kľúčových obranných aj útočných rakiet upozorňujú už dlhší čas.
Samotný fakt, že Spojené štáty minuli veľké množstvo drahej munície, pritom nie je až taký podstatný. Dôležitejšie je, že doplnenie zásob nebude otázkou týždňov, ale mesiacov až rokov. A že zásoby minuli v „okrajovom“ konflikte, ktorý má len málo spoločného s vyzývateľskou veľmocou [spojitosti sa dajú nájsť napríklad v súvislosti s ropou, no Čína ukázala, že vie drasticky znížiť jej spotrebu, a keď treba, presedlať na uhlie, pozn. aut.].
Každá raketa odpálená nad Iránom totiž môže chýbať pri odstrašovaní Číny v Indo-Pacifiku. Aj preto sa už istý čas špekuluje, či pre Čínu nenastáva popri dvoch vojnách, ktoré odčerpávajú americké zbrane, akési okno príležitosti na získanie kontroly nad Taiwanom.
Irán tak ukázal, že USA nedokážu dlhodobo kŕmiť viacero frontov naraz a súčasne odstrašovať Čínu. Musia sa riadiť prioritami, pretože éra ich globálnej hegemónie sa skončila.
Európa bude potrebovať spojenectvá a pragmatizmus
Pre Európu je náhle odkrytie tejto reality akousi šokovou terapiou. Tá môže liečiť, ale aj zabíjať.
Dôsledkom vojny v Iráne je obrovská neistota. Tá bola prítomná už po ruskej invázii na Ukrajinu, no (najmä) pre blokádu Hormuzského prielivu nadobudla globálny rozmer.
K tej prispieva na kontinente fakt, že Amerika prestáva garantovať jeho bezpečnosť. Európa tak musí prevziať väčšiu zodpovednosť za vlastnú obranu, čo sa už v istej miere deje. Pri viacerých vyspelých technológiách a zbraniach však zďaleka nie je autonómna.
Navyše tu nejde len o samotné zbrojenie, ale aj o zabezpečenie strategických dodávateľských reťazcov: od čipov a polovodičov až po energonosiče a vzácne zeminy. A celý spracovateľský priemysel.
Aby sa k tomu Európa priblížila, potrebuje vo svete asertívnejšie presadzovať svoje hospodárske záujmy, no zároveň kooperovať. Jednak medzi sebou, ale aj so zvyškom sveta. Hovoril o tom už začiatkom roka kanadský premiér Mark Carney na zasadnutí Svetového ekonomického fóra v Davose: „Stredné mocnosti musia konať spoločne, lebo ak nesedíme pri stole, skončíme na tanieri.“
Samotná spolupráca však nebude stačiť. Európa bude potrebovať dospieť a začať konať pragmaticky. Bez ideologického uvažovania v strategických otázkach.
Tomu určite pomôže, ak budú európske inštitúcie aj členské štáty rešpektovať, ktoré otázky patria do výlučnej zodpovednosti národných vlád. Čím menej energie sa bude míňať na rôzne kultúrne a ideologické spory, tým viac jej zostane na existenčné priority.
Tie bude potrebné jasnejšie definovať – bezpečnosť, konkurencieschopnosť priemyslu, dostupnosť energií či technologická suverenita. A všetky ostatné politiky posudzovať podľa toho, či tieto ciele podporujú alebo oslabujú.
Ak sa ukazuje, že klimatické regulácie strategicky oslabujú európsky priemysel, musí existovať ochota upraviť ich. Ak niektoré sankcie plnia skôr symbolickú než strategickú funkciu a zároveň významne poškodzujú európske hospodárstvo, mali by byť predmetom novej politickej diskusie.
Práve to bude v dohľadnom čase najväčšou výzvou pre starý kontinent – strategicky a nezaujato premýšľať. A pravidelne prehodnocovať vlastné rozhodnutia. Pretože kým v ére americkej hegemónie bol pragmatizmus výhodou, v nadchádzajúcich časoch môže byť podmienkou prežitia.