Nezávislý poslanec ukrajinského parlamentu Ihor Huz v prvý augustový deň na sociálnej sieti napísal, že historické zemepisné názvy na zahraničných „ukrajinských etnických územiach“ by sa mali stať v úradnom styku opäť samozrejmosťou. Podporilo ho 17 poslancov.
So žiadosťou o začatie prechodu k používaniu ukrajinských názvov na oficiálnej úrovni sa Huz obrátil na dočasného ministra zahraničných vecí, predsedu ukrajinského Ústavu pamäti národa, vedenie Štátnej služby Ukrajiny pre geodéziu, kartografiu a kataster, predsedu Národnej komisie pre štandardy úradného jazyka, ako aj na prezidenta Národnej akadémie vied Ukrajiny.
Územné nároky?
Niekoľko dní po zverejnení príspevku naň na sociálnej sieti Telegram upozornili niektoré veľké slovenské a české kanály, ktoré dlhodobo podporujú vojnové úsilie Kremľa na Ukrajine. Iniciatívu interpretovali ako prejav spochybňovania hraníc, územnej celistvosti alebo zvrchovanosti Slovenskej republiky.
Huz totiž ako príklady uviedol tri mestá v Poľsku, jedno v Rusku a jedno na Slovensku – Prešov (Прешов). Tretie najľudnatejšie mesto Slovenska navrhuje vo verejnom styku zapisovať v ukrajinskej podobe názvu, ktorá sa utvorila pred mnohými storočiami a dodnes ju používajú okrem Ukrajincov aj Rusíni: Priašiv (Пряшів).
„Nejde o zmenu názvov v susedných štátoch, ale o naše právo používať vlastné, historicky ustálené názvy v našich štátnych ustanovizniach, úradných dokumentoch a v oficiálnom styku,“ vysvetlil Huz s tým, že k používaniu ukrajinských tvarov dochádza nezriedka, no nemá to ustálené pravidlá.
Päťkostolie (Pécs), Stoličný Belehrad (Székesfehérvár), Vyšehrad (Visegrád), ale aj Ľvov (Ľviv), Viedeň (Wien) či Kodaň (København) sú dôkazom toho, že je prirodzené, ak mestá naprieč Európou nazývajú jednotlivé národy rôzne.
Používanie vlastného názvu sa teda nerovná spochybňovaniu hraníc, územnej celistvosti alebo zvrchovanosti svojho suseda. Napríklad Huzom spomínaný Prešov zapisujú Poliaci dodnes ako Preszów, a kto už do Prešova cestoval verejnou dopravou z Maďarska, vie, že treba hľadať nápis Eperjes.
Etnické územie
Keďže veľké zahraničné mestá, ako sú Londýn, Berlín, Rím alebo Atény, zapisujú národné jazyky po svojom odnepamäti, Huzova iniciatíva sa zameriava iba na zemepisné názvy z „ukrajinských etnických území“ v zahraničí. Ide o územia, ktoré obývajú alebo obývali Ukrajinci, prípadne boli istý čas aj súčasťou niektorého z ukrajinských štátnych útvarov počínajúc Kyjevskou Rusou.
Severovýchod Karpatského oblúka obývali od raného stredoveku Rusíni, ktorí v nasledujúcich storočiach kolonizovali čoraz západnejšie a južnejšie oblasti severovýchodu Nitrianskeho kniežatstva (v rámci Uhorska), približne zodpovedajúceho hraniciam súčasného Slovenska. Z tohto obdobia pochádza množstvo názvov odkazujúcich na neslovenský charakter obcí: Ruská Bystrá, Ruské Pekeľany, Ruskov a podobne.
Pripomeňme, že počty slovenských Rusínov dnes neustále klesajú a v poslednom sčítaní ľudu predstavovali menej ako 40-tisícové spoločenstvo: 39-tisíc ľudí s materinským jazykom rusínskym, z čoho sa iba 23-tisíc označilo za predstaviteľov rusínskej národnosti.
V Poľsku bola rusínska (ako aj ukrajinská) menšina zlikvidovaná počas povojnovej operácie Visla a v Maďarsku, srbskej Vojvodine, ako aj v ukrajinskom Zakarpatsku predstavujú Rusíni približne 10-tisícovú menšinu. To v prípade Zakarpatskej oblasti predstavuje necelé percento obyvateľov.
Zatiaľ čo slovenský národný pohyb bujnel v 19. storočí v Budapešti, rusínske národné obrodenie našlo svoje prirodzené stredisko v Prešove, kde od 19. storočia sídli Spolok svätého Jána Krstiteľa, venujúci sa kultúrno-osvetovej činnosti. Od roku 2011 sídli v meste aj Slovenské národné múzeum – Múzeum rusínskej kultúry.
Rusíni a Ukrajinci
Prečo však Huz označil Prešov za súčasť „ukrajinských etnických území“? Kyjev neuznáva Rusínov za samostatný národ a považuje ich za súčasť – teda etnografickú skupinu – ukrajinského národa. Inými slovami, Rusíni na Ukrajine nemajú štatút národnostnej menšiny a ich historické etnické územia sú podľa štátu automaticky ukrajinskými etnickými územiami.
Kyjev však, žiaľ, vo svojej menšinovej politike nie je v Európe jediný. Moskva označuje národné hnutia menšín na území federácie za extrémistické a teroristické (napríklad v Karélii alebo Komijsku), Praha na rozdiel od Bratislavy neuznáva polmiliónovú moravskú národnosť, Varšava neuznáva kašubskú ani sliezsku národnosť a Atény označujú Macedóncov na svojom území za slovansky hovoriacich Grékov.
Paríž zas na základe svojej ústavy úplne odmieta národ ako etnickú jednotku a hlása princíp jednotného francúzskeho občianskeho národa. Takto sú o uznanie svojich národných práv ukrátení Korzičania, Okcitánci, Alsasania aj starobylí keltskí Bretónci.
Prešov – na rozdiel od poľských a ruských miest spomenutých Huzom – navyše nikdy nebol súčasťou žiadneho z ukrajinských štátnych útvarov. Napriek tomu, že v meste našli svoje sídlo a domov mnohé popredné osobnosti rusínskeho národného obrodenia a ich kultúrne ustanovizne, mesto nie je iba súčasťou Slovenskej republiky, ale aj slovenského – a nie rusínskeho či ukrajinského – etnického územia (na rozdiel od Medzilaboriec a ďalších rusínskych obcí, ktoré sú súčasťou aj rusínskeho etnického územia).
Podobne sú súčasťou slovenského etnického územia aj Horná Orava a Severný Spiš v Poľsku, časti viacerých žúp v Maďarsku a v neposlednom rade 250 kilometrov štvorcových slovenského územia okolo mesta Čop, ktoré Stalin po vojne pripojil v súvislosti so železničným uzlom aj s tamojšími Slovákmi k Sovietskemu zväzu.
Skutočnosť, že slovenčina používa v prípade obcí na týchto územiach v zahraničí slovenské tvary ich názvov, ešte neznamená, že si ich Bratislava územne nárokuje.