Tento obraz posilňuje aj jeho pôsobenie v Cirkvi. Ako trapistický mních kladie Varden do popredia duchovný život. Pravdepodobne aj preto si ho pápež Lev XIV. vybral, aby tento rok viedol pôstne duchovné cvičenia pre Rímsku kúriu vo Vatikáne.
Jeho mníšske zázemie sa výrazne prejavilo aj v príhovore, ktorým začiatkom minulého týždňa otvoril jesenné plenárne zasadnutie Konferencie biskupov severských krajín v nemeckom Paderborne.
Babylonská veža
Varden svoj príhovor s názvom „Privítať cudzinca“ začal biblickým príbehom o Babylonskej veži. Ľudia sa v ňom z pýchy pokúšajú postaviť vežu siahajúcu až do neba. Boh však ich zámer prekazí: pomätie staviteľom jazyky a rozptýli ich po celej zemi.
Varden tento príbeh najprv dáva do súvislosti s umelou inteligenciou. Babylon, ktorý buduje človek, stavia do protikladu so spoločnou obnovou Jeruzalema, pri ktorej sa človek nespolieha na vlastné sily, ale celkom na Boha. Potom sa obracia k jadru týchto dvoch predstáv – k protikladu medzi vylučovaním a spoločenstvom. Rovnaké napätie nachádza aj v ďalšej politicky a kultúrne výbušnej téme: migrácii.
Namiesto toho, aby sa vydal po vychodenej ceste spomínaných írskych biskupov – ktorí na nej však nie sú sami –, Varden priznáva populizmu isté opodstatnenie. Označuje ho za „volanie más, ktoré majú pocit, že ich nikto nepočúva, že boli zbavené vplyvu a ponechané v nevedomosti“. S týmto výstižným opisom by zrejme ochotne súhlasil nejeden volič Donalda Trumpa, nemeckej AfD či britskej strany Reform UK.
Podľa nórskeho biskupa je „prirodzené, ba dokonca zdravé“, že v podmienkach, s akými sa tieto spoločnosti dnes boria, zaznievajú takéto hlasy. Dodal, že aj úsilie pestovať a upevňovať národné povedomie je pochopiteľné, dokonca chvályhodné, a má oporu v Biblii.
Varden však varoval pred takým chápaním národa, ktoré ľudí vylučuje a delí svet na pevne oddelené skupiny „našich“ a „cudzích“. Takéto rozdelenie môže napokon vyústiť do násilia.
Otázkou teda podľa nórskeho biskupa je, ako odmietnuť tento druh politiky a zachovať si „vysoký štandard kresťanskej lásky k blížnemu“ bez toho, aby sa z identity stalo „škaredé slovo“.
„Je oprávnené starať sa o vlastnú kultúru a tradície. Privítať cudzinca neznamená vzdať sa svojho domova, ale pozvať ho dnu,“ povedal Varden. Zároveň zdôraznil, že povinnosti sú vzájomné. Odkázal pritom na katechizmus, ktorý vyvážený postoj cirkevnej tradície zachytáva v jeho plnosti.
Ten zdôrazňuje povinnosť prosperujúcich národov prijímať, „nakoľko je to možné“, cudzinca hľadajúceho bezpečie a prostriedky na živobytie, ktoré nemôže nájsť vo svojej krajine pôvodu, a zároveň vyhlasuje povinnosť prisťahovalcov s vďačnosťou rešpektovať hmotné a duchovné dedičstvo krajiny, ktorá ich prijíma, ako aj dodržiavať jej zákony a prispievať k občianskemu životu (KKC 2241).
Mnohí nespokojní ľudia na Západe by dnes poznamenali, že druhá z týchto povinností sa čoraz častejšie prehliada.
Regula svätého Benedikta
Aby sa tieto dva princípy udržali v rovnováhe, Varden nenavrhuje konkrétnu politiku, ale skôr duchovný základ, z ktorého by mohla vychádzať: starobylú Regulu svätého Benedikta. Ako pripomína, vznikla v šiestom storočí, teda tiež v čase veľkých spoločenských otrasov a masovej migrácie.
Regula stanovuje náročnú požiadavku lásky k blížnemu – hostí treba prijímať, akoby človek prijímal samotného Krista.
„Hosť však zostane len na istý čas. Keď si oddýchne a načerpá sily, odíde. K tým, ktorí chcú vstúpiť a zostať – stať sa členmi malého sveta kláštora –, pristupuje svätý Benedikt inak,“ pripomína nórsky biskup.
Svätý Benedikt preveroval pohnútky tých, ktorí sa chceli stať súčasťou kláštora. Dával najavo, že patriť do spoločenstva je „náročná vec, ktorá človeka preverí“. Tak zabezpečil, aby si jeho opátstva zachovali pevnú identitu a zároveň napĺňali svoju povinnosť prejavovať cudzincovi čo najväčšiu pohostinnosť a láskavosť.
Ako poznamenal severský biskup, skutočná príslušnosť k spoločenstvu prináša nielen výsady, ale aj zodpovednosť.
Varden podľa očakávania poukázal na to, že katolíci majú osobitné predpoklady žiť v napätí, ktoré je prítomné v dnešnej politickej situácii. Katolík patrí do miestneho spoločenstva a miestnej cirkvi, no zároveň je súčasťou spoločenstva, ktoré presahuje „všetky hranice“.
Ako sám podotkol, Regula svätého Benedikta nie je politickým programom pre moderné štáty. Môže však poskytnúť základ a inšpiráciu pri tvorbe politiky. V mnohých cirkevných kruhoch už zaznelo, že poklad tradície obsahuje všetko, čo moderné spoločnosti potrebujú na dobrú budúcnosť. Ony o tom zatiaľ len nevedia.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.
