Tradičná robotnícka trieda sa naprieč Európou postupne vzďaľuje od ľavice. Časť ľavicových stratégov začala hľadať novú volebnú koalíciu medzi mladými, ženami, vysokoškolákmi a voličmi prisťahovaleckého pôvodu.
Ide o širší európsky a západný trend, ktorý sa formoval desaťročia a dnes sa v rôznej intenzite prejavuje vo volebných výsledkoch od Francúzska cez Nemecko a Rakúsko až po Škandináviu.
Analýza tohto javu siaha prinajmenšom k roku 2011, keď francúzsky think tank Terra Nova zverejnil správu o volebnej stratégii ľavice pred prezidentskými voľbami 2012.
Správa otvorene konštatovala, že historická podoba ľavice založená na robotníckej triede je na ústupe a formuje sa nová, mladšia, rozmanitejšia, viac feminizovaná a kultúrne progresívna ľavica.
Od 30. rokov 20. storočia a najmä od Front populaire v roku 1936 bola francúzska ľavica úzko viazaná na svet robotníkov. Víťazstvo Françoisa Mitterranda v roku 1981 s týmito voličmi priamo súviselo.
Robotnícka trieda vtedy tvorila približne 37 percent aktívneho obyvateľstva a v druhom kole prezidentských volieb z tejto voličskej skupiny hlasovalo za ľavicu zhruba 72 percent. Okolo tohto jadra sa formovala širšia triedna koalícia. Do nej patrili robotníci, zamestnanci a časť stredných vrstiev.
Od konca 70. rokov sa situácia menila dvojako. Po prvé, samotná robotnícka trieda demograficky klesala. Deindustrializácia znížila jej podiel na aktívnom obyvateľstve a podľa najnovších údajov predstavovala v roku 2025 už len približne 18 percent ekonomicky aktívnej populácie. Medzi samotnými pracujúcimi bol ich podiel 17,5 percenta.
Terra Nova v roku 2011 konštatovala nielen čísla, ale aj strategický záver: „Ľavica sa už nemôže usilovať o obnovenie svojej historickej koalície založenej na triedach.“ Robotnícka trieda podľa správy „už nie je jadrom ľavicových voličov“ a nemôže slúžiť ako motor väčšiny. Think tank tým otvorene pomenoval to, čo sa dialo už desaťročia: demografický úpadok robotníctva aj jeho hodnotový odklon od novej ľavice.
Zmenila sa aj samotná podoba robotníckej práce. Čoraz väčšiu časť tejto skupiny tvorili profesie ako vodiči, skladníci či manipulační pracovníci, ktoré už neboli sústredené v niekdajšom prostredí veľkých fabrík. Po druhé, robotníci prestávali hlasovať za ľavicu. V roku 1981 dávali ľavici v druhom kole 44-bodový náskok. V roku 2007 bol pomer už 50 : 50. Špecifický „robotnícky hlas“ za ľavicu prakticky zanikol.
Podobný vývoj prebiehal v celej západnej Európe. Sociálnodemokratické strany strácali podporu u pracujúcich vrstiev aj v krajinách so silnými odbormi, v Británii, Nemecku či vo Švédsku. Výskumy z posledných rokov potvrdzujú, že pracujúci voliči sa stali dôležitou súčasťou voličskej základne pravice. V niektorých krajinách už tvoria jej jadro.
Kľúčovým momentom rozchodu nebola len ekonomika. Historicky ľavica reprezentovala robotnícku triedu v sociálno-ekonomických otázkach, ako sú mzdy, sociálne poistenie, verejné služby. Historické spojenectvo ľavice s robotníckou triedou pritom existovalo aj napriek tomu, že samotné robotnícke vrstvy boli v mnohých kultúrnych a spoločenských otázkach relatívne konzervatívne.
Od konca 60. a 70. rokov sa však politická ľavica posunula smerom ku kultúrnemu liberalizmu: sexuálna sloboda, interrupcie, kritika tradičnej rodiny, neskôr tolerancia voči migrácii, islamu a homosexuálnym právam.
Robotnícke vrstvy sa medzitým posúvali opačným smerom. Nárast nezamestnanosti, prekarizácia, strata kolektívnej identity a skúsenosti s migráciou v niektorých štvrtiach posilnili postoje obrany poriadku, tradícií a národnej identity.
Ekonomický konflikt pritom nezmizol, no popri ňom výrazne zosilneli kultúrne otázky. Politika v priemernej európskej krajine sa podľa niektorých analýz posunula do priestoru, v ktorom kultúrne otázky hrajú rovnakú alebo väčšiu rolu.
Ilustračná fotografia LGBT komunity. Zdroj: Marton Monus/Reuters
Nová podoba ľavice
Terra Nova už v roku 2011 opisovala vznikajúcu novú ľavicu. Jej jadro tvorili absolventi vysokých škôl, mladí ľudia, ženy a menšiny z prisťahovaleckého prostredia. Táto skupina je kultúrne progresívna, otvorená rozmanitosti a iným zmenám.
Aj preto Terra Nova odporúčala staviť na kultúrne hodnoty, ako sú tolerancia, otvorenosť voči rozmanitosti, Európa a identita založená na integrácii, a mobilizovať voličov, ktorí síce hlasujú silne za ľavicu, ale často menej pravidelne. Rozšírenie smerom k stredným vrstvám považovala za ľahšie než návrat k robotníkom, pretože stredné vrstvy boli kultúrne bližšie novej ľavici.
Táto ľavica však mala a má štrukturálne limity. Menšiny majú v Európe menšiu demografickú váhu.
Podobný model sa objavil v mnohých krajinách. Ľavicové strany dnes získavajú relatívne väčšiu podporu medzi vysokoškolsky vzdelanými voličmi, zatiaľ čo časť menej vzdelaných a robotníckych voličov sa presunula k národnej či populistickej pravici.
Práve v kultúrnych otázkach sa pritom časti tradičného a nového elektorátu ľavice rozchádzajú. Komparatívne výskumy ukazujú, že robotnícki voliči sú v priemere konzervatívnejší než nové stredné vrstvy v otázkach migrácie či LGBT práv.
Platí to dokonca medzi odborovo organizovanými voličmi sociálnej demokracie. Postmaterialistické ľavicové strany sa medzitým čoraz výraznejšie profilujú presadzovaním práv žien, etnických a sexuálnych menšín.
Výsledkom je dlhodobý pokles podpory sociálnej demokracie v mnohých európskych krajinách a rast strán, ktoré sa prezentujú ako hlas obyčajných ľudí proti politickým elitám a rýchlej kultúrnej zmene. Tento proces však neprebieha všade rovnako a hospodárske otázky z politiky nezmizli.
Trend posledných desaťročí je napriek tomu zreteľný. K tradičnému konfliktu o mzdy, sociálny štát a prerozdeľovanie pribudol silný kultúrny a identitný konflikt. Migrácia, národná identita, LGBT práva či postoje k spoločenským zmenám dnes rozdeľujú voličov spôsobom, ktorý oslabuje niekdajšie pevné väzby medzi robotníckou triedou a ľavicou.
Táto logika sa neskôr prejavila aj v radikálnejšej podobe. Kým Terra Nova v roku 2011 ešte hovorila umierneným jazykom volebnej sociológie, časť francúzskej radikálnej ľavice (napríklad Jean-Luc Mélenchon) ju posunula do konfrontačnejšej polohy: tradičných „bielych katolíckych robotníkov“ považuje za politicky stratených a stavia na „nové Francúzsko“, ktoré je mladšie, mestské a silnejšie viazané na prisťahovalecké a moslimské komunity.
Ľavica, ktorá kedysi stavala svoju politickú silu predovšetkým na pracujúcich vrstvách a sociálnej otázke, dnes čerpá výraznú časť podpory aj z vysokoškolsky vzdelaných, mestských a kultúrne liberálnych voličov. Časť robotníkov pritom zostáva ekonomicky naklonená sociálnemu štátu, no v kultúrnych otázkach má bližšie ku konzervatívnejším stranám.
Nejde teda jednoducho o zánik triednej politiky. Skôr o premenu konfliktu, v ktorom už sociálne postavenie samo osebe neurčuje politickú príslušnosť tak spoľahlivo ako kedysi. Časť tých, ktorých ľavica desaťročia považovala za svoje prirodzené voličské jadro, dnes hľadá politické zastúpenie inde.
Tento posun sa prejavuje aj v zložení európskych vlád. Kým na prelome storočia ešte výraznú časť Európskej rady tvorili sociálnodemokratickí lídri, dnes je ich počet výrazne nižší. Podľa aktuálnych prehľadov a údajov Európskeho parlamentu stoja na čele vlád v EÚ len niekoľkí premiéri z tradičnej sociálnodemokratickej rodiny, najčastejšie sa spomínajú Dánsko, Španielsko a Malta.
Väčšinu tvoria stredopravé a konzervatívne kabinety. V niektorých krajinách sú súčasťou vlády alebo ju podporujú aj strany z pravicového spektra.
Na Slovensku síce vládne strana s prívlastkom „sociálna demokracia“, no časť politológov a zahraničných médií ju zaraďuje k národno-populistickej alebo sociálne konzervatívnej ľavici. Celkový obraz v Únii tak zostáva jasný: ľavicové a sociálnodemokratické vlády tvoria menšinu, zatiaľ čo stredopravé a pravicové kabinety dominujú.
K existujúcim ekonomickým a kultúrnym tlakom pribúda ďalší: nástup umelej inteligencie. Zatiaľ čo predchádzajúce vlny globalizácie a automatizácie najviac zasiahli manuálne a priemyselné profesie, AI zasahuje predovšetkým kancelárske, analytické a kreatívne povolania. Ide o úradníkov, prekladateľov, novinárov, programátorov, marketingových špecialistov či rôznych „kreatívcov“, teda o skupiny, ktoré v posledných desaťročiach tvorili dôležitú časť mestských a vysokoškolsky vzdelaných voličov ľavice.
Ak sa tieto predpoklady naplnia, môže dôjsť k erózii spoločenského zázemia kultúrne progresívnych strán. Nie preto, že by AI sama osebe menila hodnoty, ale preto, že oslabí ekonomickú a statusovú istotu vrstiev, ktoré boli doteraz relatívne stabilnou oporou novej ľavicovej koalície.
Pracujúce vrstvy už predtým stratili dôveru v ľavicu pre migráciu, bezpečnosť a kultúrne otázky. Teraz môže podobný tlak zasiahnuť aj časť stredných a vyšších stredných vrstiev, ktoré zatiaľ kultúrny progresivizmus podporovali.
Štvrtá priemyselná revolúcia teda môže prekresliť samotné hranice voličských skupín. Kto dnes patrí k relatívne zabezpečenému mestskému a vzdelanému elektorátu, môže sa zajtra cítiť ekonomicky ohrozený. A ekonomická neistota historicky posilňuje dopyt po ochrane, stabilite a národnom rámci, teda po témach, na ktorých ľavica v uplynulých desaťročiach často strácala.
