Ďalšími typickými rysmi sú kultúra rušenia (cancel culture), emocionalizácia verejnej debaty, kde pocit krivdy nahrádza fakty, a odmietanie objektívnej pravdy v prospech marginalizovaných skupín.

Aj keď často vlastné premisy mení, skrýva či sám spochybňuje, aby sa vyhol kritickej reflexii, v jadre zostáva verný marxistickej logike. Namiesto ekonomiky však dnes útočí na kultúru, identitu, sexualitu a výchovu detí. Skúmanie tohto spojenia nie je konšpiračnou teóriou, ale nevyhnutnou analýzou metodológie, inštitucionálneho násilia a psychologických trikov, ktoré rozkladajú spoločnosť zvnútra.

Ideologická mutácia

Marxizmus v klasickej podobe bol predovšetkým ekonomickým materializmom. Karl Marx a jeho nasledovníci chápali históriu ako dejinný boj tried, kde kľúčovým konfliktom bolo vlastníctvo výrobných prostriedkov. Buržoázia utláčala proletariát a riešením mali byť revolučná premena ekonomických vzťahov, znárodnenie a diktatúra proletariátu.

Tento rámec sa však v 20. storočí ukázal ako nedostatočný, najmä po ekonomických neúspechoch reálneho socializmu v Sovietskom zväze, Číne či na Kube. Marxistickí teoretici, ako Antonio Gramsci, frankfurtská škola či neskorší postmoderní autori, pochopili, že kultúra, jazyk a vedomie sú oveľa odolnejšie a účinnejšie bojiská ako čistá ekonomika.

Progresivizmus predstavuje práve túto mutáciu. Preberá od marxizmu hlboko antagonistický pohľad na svet. Spoločenské vzťahy podľa neho nemôžu byť nikdy harmonické ani vzájomne prospešné, ale majú v zásade antagonistickú povahu, je to večný boj medzi utláčateľmi a utláčanými.

Tam, kde klasický marxizmus videl antagonistický rozpor medzi buržoáziou a proletariátom, progresivizmus ho presunul do sféry identity: medzi bielymi a nebielymi, mužmi a ženami, heterosexuálmi a LGBT.

Uplatňovanie marxistických kategórií na vzťahy medzi mužmi a ženami pritom nie je žiadnou novinkou. Karl Marx chápal nerovnosť medzi pohlaviami predovšetkým ako dôsledok spoločenských a ekonomických pomerov, nie ako biologický či prirodzený jav. Friedrich Engels túto interpretáciu najpodrobnejšie rozvinul v diele Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu, ktoré vzniklo aj na základe výskumu Karla Marxa.

Engels pritom vzťah medzi mužom a ženou výslovne opisoval jazykom triedneho boja. Napísal: „Prvý triedny protiklad, ktorý sa objavuje v dejinách, sa zhoduje s rozvojom antagonizmu medzi mužom a ženou v monogamnom manželstve a prvé triedne utláčanie sa zhoduje s utláčaním ženského pohlavia mužským.“

Monogamiu charakterizoval podobne antagonisticky: „Objavuje sa ako podrobenie jedného pohlavia druhému, ako vyhlásenie konfliktu medzi pohlaviami, ktorý bol v predchádzajúcich pravekých dobách úplne neznámy.“ Na inom mieste prirovnával rodinu priamo k triednemu konfliktu slovami: „V rodine je muž buržoázia a žena predstavuje proletariát.“

Tieto myšlienky neskôr prevzalo feministické hnutie, ďalej ich rozvinulo a postupne rozšírilo aj prostredníctvom genderovej teórie. Vzťahy medzi mužom a ženou, manželstvo či rodina sa tak prestali chápať predovšetkým ako priestor spolupráce, komplementarity, vzájomných povinností a spoločenskej kontinuity, a začali sa interpretovať ako štruktúry dominancie, ktoré si vyžadujú politickú premenu.

Tento antagonistický rámec vylučuje možnosť zmieru alebo organického vývoja. Každý vzťah je vnímaný cez prizmu moci a vykorisťovania, a preto si vyžaduje nie reformu, ale totálnu premenu, teda dekonštrukciu existujúceho poriadku.

Ekonomickú triedu nahradili kategória identity, rasa, pohlavie, sexualita, etnicita či rôzne formy „zraniteľnosti“. Namiesto boja proti buržoázii sa dnes vedie boj proti „cis-hetero-patriarchátu“, „bielym privilégiám“ alebo manželstvu.

Metodologický aparát však zostáva identický: dialektika utláčateľa a utláčaného. Realita sa falzifikuje v mene „vyššej pravdy“, či už ide o biologické rozdiely medzi pohlaviami, alebo historické fakty. Táto dialektika si nárokuje právo na totálnu premenu spoločnosti.

Kým klasický marxizmus požadoval znárodnenie tovární, progresivizmus presadzuje znárodnenie jazyka, biológie a výchovy. LGBT ideológia, genderová teória či kritická rasová teória nie sú marginálnymi akademickými špekuláciami, ale nástrojmi na predefinovanie základných ľudských kategórií.

Jazyk sa očisťuje od „urážlivých“ výrazov a historické postavy sa posudzujú výlučne cez prizmu súčasnej morálky. Ide o sofistikovanejšiu verziu marxizmu, ktorá pochopila, že kontrola nad kultúrou a ľudskou identitou umožňuje hlbšiu a trvalejšiu premenu ako obyčajná zmena vlastníctva.

Progresivizmus tak nie je pokračovaním Marxovho ekonomického projektu, ale jeho evolúciou prispôsobenou postindustriálnej spoločnosti, kde je ekonomika sekundárna voči symbolom, naratívom a identitám.

Rezistencia voči realite

Progresivizmus zároveň preukazuje pozoruhodnú a systematickú rezistenciu voči realite. Empirické fakty, biologická pravda, historické súvislosti, štatistické dáta či dlhodobé spoločenské skúsenosti sú v jeho rámci pravidelne podriaďované ideologickej doktríne.

Keď realita nekompromisne odporuje naratívu, či už ide o vrodené biologické rozdiely medzi mužmi a ženami, priemerné rozdiely v kognitívnych schopnostiach a kriminalite medzi etnickými skupinami, negatívne sociálne a kultúrne dôsledky masovej nekontrolovanej migrácie alebo katastrofálne výsledky experimentov s „genderovou afirmatívnou starostlivosťou“ u detí, ideológia realitu neakceptuje.

Namiesto toho sa ju usiluje predefinovať, umlčať alebo morálne diskvalifikovať. Základné pojmy sa preto modifikujú (žena sa stáva „osobou, ktorá sa ako žena identifikuje“), nepohodlné vedecké štúdie sú cenzurované, história sa prepisuje.

Táto rezistencia voči objektívnej realite nie je náhodná chyba či prechodný extrém, ale základná črta ideológie, ktorá sa považuje za morálne nadradenú pravdu stojacu nad obyčajnými faktmi, skúsenosťou a ľudskou prirodzenosťou.

Práve preto musí byť každá inštitúcia od škôlky cez univerzitu až po súdnictvo podrobená ideologickej indoktrinácii, aby sa realita konečne „narovnala“ podľa predstáv progresivistickej utópie.

Inštitucionálny prevrat

Druhá rovina spojenia sa prejavuje na úrovni moci a inštitúcií. Klasický marxizmus sníval o revolúcii v uliciach a násilnom prevzatí štátu. Neomarxizmus a s ním spojený progresivizmus zvolili tichší, ale efektívnejší postup: dlhý pochod inštitúciami.

Univerzity, ktoré kedysi slúžili ako miesta slobodného bádania, sa stali inkubátormi nového svetonázoru. Odtiaľ sa ideológia rozšírila do médií, korporácií, štátnej správy, súdnictva a medzinárodných organizácií, ako OSN či EÚ.

Dnes progresivizmus v mnohých častiach sveta funguje ako de facto štátna ideológia bez oficiálneho názvu. „Woke nomenklatúra“ tak predstavuje novú vládnucu triedu. Táto trieda ovláda kľúčové pozície bez priameho demokratického mandátu.

Jej moc spočíva v kontrole naratívu, financovania a kariérnych dráh. Odchýlka od ortodoxie sa trestá nie gulagom, ale cancel culture, stratou zamestnania či sociálnou exkomunikáciou. Tento inštitucionálny prevrat demonštruje, ako sa neomarxistické metódy dokázali adaptovať na demokraciu a premieňať ju zvnútra.

V rámci dlhého pochodu inštitúciami zohrala kľúčovú úlohu aj súdna moc. Tá sa z garanta poriadku a ochrancu individuálnych slobôd postupne premenila na významného akcelerátora progresivistických cieľov.

Rozhodnutiami súdov sa do života spoločnosti vnucujú ideologické konštrukty od redefinície manželstva cez genderové kvóty až po obmedzovanie slobody slova v mene „boja proti nenávisti“. Súdna moc tak nielen urýchľuje zmeny, ale zároveň premieňa ideologické požiadavky na právne normy, ktoré sa potom ťažko spochybňujú.

To, čo bolo včera aktivistickou požiadavkou marginálnych kruhov, sa dnes stáva „ľudským právom“ chráneným najvyššími súdmi. Tým súdy získavajú úlohu normatívneho faktora, ktorý konzervuje a legitimizuje progresivistickú agendu, aj keď nemá demokratický mandát od väčšiny spoločnosti. Táto justičná revolúcia zvnútra patrí medzi najnebezpečnejšie prejavy inštitucionálneho prevratu.

Skutočné spojenie progresivizmu s neomarxizmom teda nie je v citáciách z Marxových spisov, ale v praktickom mechanizme vytvárania novej elity, ktorá legitimizuje svoju moc prostredníctvom morálnej nadradenosti a boja za „spravodlivosť“.

Psychológia obete

Najhlbšia rovina tohto spojenia je kultúrno-antropologická. Po úpadku tradičných náboženstiev na sekulárnom Západe a po krachu reálneho socializmu vznikla potreba nového zmysluplného príbehu. Progresivizmus túto medzeru vyplnil sekulárnym príbehom spásy prostredníctvom oslobodenia všetkých marginalizovaných identít.

V mnohých ohľadoch pripomína práve sekulárne náboženstvo. Existuje prvotný hriech, tam môžeme zaradiť bielu farbu pleti, mužskosť, heteronormativitu a celú západnú civilizáciu. Nasleduje spoveď v podobe verejného priznávania svojich výhod a prestúpenie k podpore utláčaných.

Ďalej prichádza aj forma kacírstva, vylučovanie z verejného priestoru a spoločenské ostrakizovanie tých, ktorí sa odvážia nesúhlasiť. A nakoniec prísľub rajskej budúcnosti v podobe utópie úplnej rovnosti a rozmanitosti.

Pocit krivdy dostáva väčšiu váhu ako holé fakty alebo princíp osobnej slobody. To všetko vedie k neustálej súťaži v postavení obete, kde jednotlivci aj celé skupiny bojujú o to, kto je tým najväčším utláčaným, a teda aj najmorálnejším.

Tento náhradný náboženský charakter vysvetľuje emocionálnu silu progresivizmu. Nejde len o politiku, ale o hlbokú ľudskú potrebu transcendencie, morálnej čistoty a zmyslu. Neomarxizmus tu prebral schému vykorisťovania a pretavil ju do jazyka psychológie a identity.

Namiesto ekonomického vykorisťovania hovoríme o kultúrnom, symbolickom či emocionálnom. Marginalizovaný sa stáva svätým, kritika ideológie sa rovná svätokrádeži. Práve táto religiózna dimenzia robí progresivizmus takým odolným voči racionálnej debate, lebo spochybňovanie jeho dogiem nie je intelektuálnym nesúhlasom, ale morálnym zlyhaním.

Strany musíme merať rovnakým metrom

Progresivizmus splýva s neomarxizmom v troch základných rovinách: v ideologickej mutácii kategórií, v inštitucionálnom obsadení spoločnosti a v naplnení religióznej potreby ľudského srdca.

Nie je to jednoduché pokračovanie marxizmu z 19. storočia, ale jeho kultúrne rafinovanejšia, psychologicky sofistikovanejšia a inštitucionálne úspešnejšia verzia.

Pochopenie tejto kontinuity je kľúčové pre každého, kto chce brániť skutočne otvorenú a slobodnú spoločnosť založenú na pravde, individuálnej slobode a empirickej realite. Súčasný progresivizmus pritom vlastný obľúbený koncept „otvorenej spoločnosti“ brutálne popiera.

Práve preto možno na súčasný progresivizmus aplikovať Karla Poppera a jeho kritiku uzavretej spoločnosti. To, čo Popper považoval za typické znaky totalitných ideológií, napríklad dogmatizmus, potláčanie kritiky a nárok na monopol pravdy, sa výrazným spôsobom objavuje aj v dnešnom progresivizme.

Z otvorenej spoločnosti sa tak stáva uzavretá kasta nových kňazov, ktorí v mene „spravodlivosti“ ničia základy ľudskej dôstojnosti, tradície a západnej civilizácie. Len jasné pomenovanie týchto mechanizmov umožňuje racionálnu diskusiu o tom, ako zastaviť tento rozklad.

To zároveň znamená, že občania by nemali hodnotiť politické hnutia podľa toho, ako sa samy označujú, ale podľa myšlienok, ktoré presadzujú, a metód, ktorými sa ich snažia presadiť. Dejiny totiž opakovane ukazujú, že ideológie sa nemenia len zmenou názvu. Menia jazyk, symboly a prostriedky, no ich základná logika môže pretrvávať aj pod novými, príťažlivejšími heslami.

Práve preto je nevyhnutné posudzovať každé politické hnutie rovnakým metrom, bez ohľadu na to, či sa odvoláva na tradíciu, pokrok alebo spravodlivosť.