Kedy a prečo vznikli konflikty židov so svätým Pavlom

Šírenie správy o Ježišovi bolo vtedy možné len ústne. Po relatívne krátkom pobyte v Antiochii sa Pavol a tamojší kresťania rozhodli vyslať Pavla na cestu po východnom Stredomorí. Z Antiochie na Cyprus, po Malej Ázii a naspäť do Antiochie. Ako spoločník ho sprevádzal Barnabáš. Tak začala v roku 45 prvá Pavlova apoštolská cesta. Celkove ich uskutočnil tri. Celkom prirodzene pokladal za adresátov svojho rozprávania o Ježišovi miestnych židov v každom meste, do ktorého prišli. On sám bol žid a pokladal sa za žida až do smrti, dodržiaval aj všetky židovské (Mojžišove) predpisy.

Apoštolát medzi židmi bol logisticky najjednoduchší. Miestni židia sa schádzali každú sobotu v synagóge. Po čítaní zo Starého zákona nasledovala diskusia na rozličné témy. Do diskusie sa dalo vložiť aj učenie o Ježišovi. Spočiatku išlo všetko dobre. Rozprávanie o Ježišovi vyznievalo zaujímavo a pútalo pozornosť. Pavol a Barnabáš sa obyčajne zdržali v meste niekoľko mesiacov a pravidelne navštevovali synagógu. Židov náklonných veriť Pavlovmu rozprávaniu o Ježišovi pribúdalo – až to začalo vyvolávať obavy popredných členov židovských komunít, že Pavol vlastne podrýva židovské náboženstvo. V synagógach začali pribúdať polemické hlasy proti Pavlovi. Židovský odpor proti Pavlovi sa naplno prejavil v Pisidskej Antiochii. Po niekoľkých hlásaniach zvesti o Kristovi, Pavla aj Barnabáša vyhodili z mesta.

Ďalšie mesto na trase bolo Ikónium [dnes Konya v Turecku, pozn. red.]. Opäť všetko začalo dobre, ale keď sa židovská komunita v Pisidskej Antiochii dozvedela, že Pavol je v Ikóniu, poslali tam svojich ľudí. Začal sa hon na Pavla a Barnabáša medzi židmi aj medzi pohanmi, ktorí prejavovali záujem o Krista. Nakoniec im obom hrozila priam smrť a opäť museli rýchlo opustiť mesto. Negatívna správa o Pavlovi sa šírila do židovských komunít v ďalších mestách. Pohanov v mestách sa správa príliš nedotýkala. Pavol preto musel stále viac prenášať ťažisko svojho apoštolátu zo židovských komunít na nežidovské. Poprední židia začali vnímať kresťanstvo ako svoje vážne vnútorné ohrozenie. Po troch rokoch sa Pavol a Barnabáš vrátili do Antiochie. Ich cesta bola ako celok úspešná, založili viac kresťanských komunít. Ale problém medzi prijímaním židov a nežidov sa prejavil v plnej šírke. Ježiš pôsobil medzi židmi a zdôrazňoval, že nejde rušiť Mojžišov zákon. Mnoho židov, ktorí uverili v Ježiša, automaticky očakávali, že pohania, ktorí tiež prijali Ježiša, prijmú aj židovské náboženské pravidlá vrátane najviditeľnejšieho z nich – obriezky. Povinná obriezka bola však neprijateľná pre väčšinu pohanov, získaných pre vieru v Krista. S týmto problémom sa stretol aj prvý z apoštolov Peter. V Cezarei získal pre kresťanstvo stotníka Kornélia, čo bola vtedy významná osoba. Od neho však tiež nemohol požadovať obriezku.

• 

Jeruzalemský snem

Problém obriezky priniesol dilemu, či sa kresťanstvo stane masovo rozšíreným náboženstvo alebo sektou uprostred židovstva. Na vyriešenie problému iniciovali kresťania z Antiochie poradu apoštolov a predstaviteľov kresťanstva. Porada sa konala v roku 50 a vošla do dejín ako Jeruzalemský snem. Bol to prvý kresťanský snem. Na snem išiel aj Pavol so stanoviskom proti povinnej obriezke. Snem problém vyriešil tak, že obriezka nie je pre kresťanov povinná. Z Mojžišových zákonov ponechal ako záväzné pre kresťanov zákaz požívania mäsa použitého ako obetu bohom, zákaz požívania udusených zvierat, zákaz smilstva. Rozhodnutie jeruzalemského snemu položilo základ pre neskoršie masové rozšírenie kresťanstva a zároveň vzdialenie sa od judaizmu. Vidíme, že prvý korienok zapustilo kresťanstvo v judaizme, ale vnútorná dynamika kresťanstva viedla zákonite k prerazeniu úzkeho okruhu judaizmu (v súčasnosti je na svete cca 16 miliónov Židov) a k rozšíreniu sa do sveta. Dynamiku kresťanstva založil Ježiš prísľubom spasenia všetkým, ktorí v neho uveria a nielen židom.

Druhá misijná cesta

Krátko po návrate z Jeruzalema do Antiochie (v Sýrii) sa Pavol odobral na druhú misijnú cestu. Tentoraz ho sprevádzal Sílas, cestou sa pripojil Timotej a cesta viedla po Malej Ázii na dnešný Balkán, do Grécka, do Efezu v Malej Ázii, do Jeruzalema a naspäť do Antiochie. Začala pokojnejšie ako záver prvej cesty, ale rozpory so židmi sa čoskoro prejavili ešte intenzívnejšie. V Solúni ho chceli židia napadnúť a musel rýchlo odísť. Prešiel do Berey, ale dozvedeli sa to židia zo Solúna, prišli a búrili proti Pavlovi. Znovu musel rýchlo odísť.

Novú a odlišnú skúsenosť mal v Aténach. Atény sa považovali za kultúrne hlavné mesto Rímskej ríše, aj Rimania uznávali kultúrnu nadradenosť Grécka. V Aténach nemali židia tak významné postavenie ako v iných mestách a Pavol začal apoštolát nie medzi židmi, ale medzi aténskymi pohanmi. Pod Akropolou, na mieste oltárov pre viacerých pohanských bohov, bol aj oltár pre neznámeho boha. Oltár sa nachádza v Aténach doteraz. Pavol použil oltár ako inšpiráciu pre svoj preslov. Za neznámeho boha označil Ježiša Krista a rozprával poslucháčom o božstve Ježiša Krista. Aténski vzdelanci sa členili v zásade na epikurejcov a stoikov. Epikurejci odmietali evanjelium, pretože sa nezhodovalo s materialistickou koncepciou sveta a človeka. Stoici boli skôr panteistami a evanjelium relativizovali. Pre nich bol Ježiš len ďalšou ponukou na trhu náboženstiev. K Pavlovi sa správali korektne, dokonca ho pozvali vyučovať na aeropág, tradičné miesto, ktoré bolo pôvodne súdom, neskôr tu zasadali poprední mužovia Atén. V dnešnom ponímaní boli Atény liberálnym mestom.

• 

Z aeropágu odišiel Pavol nespokojný. Tamojšiu inteligenciu pre Krista nezískal, ale podarilo sa mu založiť kresťanskú komunitu, ktorá vydržala až do súčasnosti. Z Atén pokračoval do Korintu. Zdržal sa tam rok a pol. V Korinte napísal svoj najstarší list, Prvý list Solúnčanom. V Korinte vznikla silná kresťanská komunita. Svoj pobyt v meste musel ukončiť, keď ho židovská obec obvinila pred rímskym miestodržiteľom Galiom, bratom filozofa Seneku. Ten obvinenie odmietol ako vnútrocirkevný spor židov, ktorý si mali vyriešiť sami. Galius neskôr, za vlády cisára Neróna, spáchal samovraždu rovnako ako jeho brat Seneka. V Korinte Pavol pochopil, že hlavným adresátom jeho náuky nebudú židia, ale pohania. Z Korintu Pavol pokračoval do Efezu. Odtiaľ sa loďou dopravil do Judey a Jeruzalemu a po krátkom pobyte sa vrátil do Antiochie. Druhá misijná cesta bola skončená na jeseň 52.

Viacerých biblistov zaujalo, že Pavol sa len krátko zdržal v Jeruzaleme a v jeho listoch ani v Skutkoch apoštolov sa nespomínajú stretnutia s tamojšími apoštolmi.

Tretia misijná cesta

O necelý rok sa Pavol vybral na svoju tretiu a poslednú misijnú cestu. Navštevoval kresťanov v mestách, ktoré navštívil počas prvých dvoch ciest, ale, samozrejme, aj ďalšie mestá. V Efeze už žiadnym spôsobom nemohol vyučovať v synagóge, ale kresťan Timoteus mu vyčlenil priestor v škole, kam za ním chodili židia aj pohania. V druhej polovici 50. rokov sa vykryštalizovala nedeľa ako sviatočný deň kresťanov. Aj v tom sa uskutočnilo oddelenie kresťanov od židovského sabatu. Tretia misijná cesta trvala štyri roky, z toho polovicu strávil v Efeze a v Korinte. Z Korintu nastúpil na spiatočnú cestu, najskôr po súši, na záver loďou. Tentoraz sa nechcel vrátiť do Antiochie, ale navštíviť Jeruzalem a zúčastniť sa na oslave veľkých židovských sviatkov. Lukáš, ktorý ho už sprevádzal, ale aj ostatní kresťania, Pavla prehovárali, aby do Jeruzalema vôbec nechodil. Pavol bol však rozhodnutý, bol odhodlaný aj zomrieť za Krista. Jeruzalem je posvätným mestom židov a akákoľvek odchýlka od viery prorokov sa tam stretáva s najväčším odporom. Tretia misijná cesta sa tak zakončila osudovo.

Jeruzalem

V Jeruzaleme mal najdôležitejšie postavenie medzi kresťanmi Jakub, Ježišov príbuzný. Pavla prijali radostne, mal za sebou úspešné pôsobenie na misijných cestách. Ukázalo sa však, že polemiky o tom, či veriaci v Ježiša pochádzajúci zo židovstva majú naďalej zachovávať všetky židovské náboženské predpisy vrátane obriezky, pretrvávajú. Pavol, hoci sám predpisy dodržiaval, mal povesť, že bývalých pohanov, ale aj židov od predpisov oslobodzuje. Tak si vykladal rozhodnutia Jeruzalemského snemu.

Polemiky narušili úzky vzťah medzi Pavlom a niektorými kresťanmi. Jeruzalemských židov Pavol nedráždil, ale čoskoro Pavla spoznali v chráme židia z Ázie. Tí ho poznali najmä z Efezu. Vrhli sa na neho a hrozila mu rýchla smrť. Pred lynčom ho zachránila rímska posádka. Zobrali ho do väzenia s tým, že odsúdiť ho môže len riadny súd. Cestou do väzenia v Antóniovej pevnosti Pavol požiadal, aby mohol prehovoriť k ľuďom, žiadajúcim jeho smrť a veliteľ vojakov mu to dovolil.

Pavlova reč pôsobila dobre, až kým nepovedal, že Kristus povolal na spasenie všetkých ľudí. Tým porušil tabu jeho poslucháčov. Treba si uvedomiť, že židia sa cítia akoby jedna rodina, pochádzajúca od patriarchov Abraháma, Izáka a Jakuba, spájajú ich väzby silnejšie ako v iných národoch a spoločnostiach. Zmluva s Bohom im zabezpečovala výsadné postavenie vyvoleného národa. Pavlove slová o Kristovi a jeho poslaní oberala židov o postavenie vyvoleného národa a rozširovala vyvolený národ na všetkých veriacich v Krista, ktorý zároveň pochádzal zo židov. Pavlovi opäť začalo hroziť bezprostredné nebezpečenstvo. Vojaci ho urýchlene dopravili do pevnosti.

Pavol sa už musel prihlásiť k svojmu rímskemu občianstvu, čo v tej dobe zaručovalo určitú ochranu. Tak dostal ďalšiu možnosť obhajovať sa pred najvyššou židovskou radou Sanhedrinom.

• 

Rokovanie Sanhedrinu začalo fyzickou fackou Pavlovi, ale pokračovalo najmä polemikami farizejov a saducejov v Sanhedrine. Obhajoba v Sanhedrine by mohla mať aj úspech, ale Pavlovi nepriatelia zorganizovali sprisahanie. Pod právnymi zámienkami chceli dostať Pavla von z pevnosti a vonku ho zabiť. Pavlov synovec sa dozvedel o pláne a upovedomil o ňom Pavla aj rímskeho veliteľa. Padlo rozhodnutie urýchlene v noci dopraviť Pavla do Cezarey, sídla rímskeho miestodržiteľa s väčšou vojenskou posádkou. Pavla z Jeruzalema zachránili.

Za miestodržiteľom Felixom prišla do Cezarey delegácia z Jeruzalema na čele s Ananiášom, predsedom Sanhedrinu. Vydanie Pavla však nedosiahla. Pavol strávil vo väzení v Cezarei dva roky. Vo väzení napísal štyri kánonické listy, list Filipanom, Efezanom, Kolosanom a list Filemónovi. Po dvoch rokoch nastúpil v Cezarei nový rímsky miestodržiteľ Festus. Ako prvú vec od neho židia z Jeruzalema žiadali vydanie Pavla na súd do Jeruzalema. Festus bol spravodlivý človek, ale nevedno, ako dlho by dokázal vzdorovať židom. Pavol sa preto odvolal – ako rímsky občan – na súd cézara. Nastúpila cesta do Ríma opísaná v Skutkoch apoštolov.

Rím   

Do Ríma prišiel v roku 60. Ihneď spoznal odlišnú atmosféru pre seba v porovnaní s Jeruzalemom. Dostal povolenie bývať v prenajatom byte, len s vojakom ako strážcom. Privítali ho rímski kresťania, pre ktorých už bol veľkou autoritou. Pozval k sebe na návštevu zástupcov židovskej komunity v Ríme. Cisári Július Cézar a Oktavián Augustus poskytli židom privilégiá pre usadenie sa v Ríme, ktoré židia využili. Rozhovor s rodákmi v Ríme bol výrazne priaznivejší ako v Jeruzaleme. Pavol takto strávil v Ríme dva roky. Chcel vtedy uskutočniť aj cestu do Španielska, ale nie sú o nej správy. Posledným Pavlovým listom je list Timoteovi. Prejavujú sa v ňom pocity osamelosti pred blížiacou sa smrťou. Pavla sťali za vlády cisára Neróna v roku 64. Za Neróna popravili aj svätého Petra, tiež v Ríme, dal sa ukrižovať dolu hlavou.

Waldemar Chróstowski v svojej knihe demonštroval, že nikto iný nedokázal tak výrazne ukázať novosť a originalitu kresťanstva v porovnaní s judaizmom ako práve svätý Pavol.