Národné parky, nemocnice a politická filozofia strany Sme rodina

Kompromis je pritom v tejto téme možný, dokonca už bol dohodnutý, ale stále znovu zničený. Aby sme rozumeli, kompromis neznamená žiadnu veľkú prehru či ústupok druhej strany, diskusia prebiehala o pomerne malej množine problémov. Nikto nechce ohroziť národné parky v 4. a 5. stupni ochrany, žiadna debata sa nevedie ani o 1. a 2. stupni ochrany, problém bol len s čiarou, ktorá vedie v 3. stupni ochrany. A potom ešte jedna téma k tomu.

Fór je v tom, že obidve strany sa dohodli a keď sa dohoda prepísala do pozmeňovacieho návrhu, tak to opäť celé spadlo. Pozmeňovák sa totiž líšil od toho, na čom sa dohodli.

Deje sa to stále a znovu: nad stolom sa rokuje a pod stolom (a v médiách) sa okopáva a podráža. Dohoda za stolom a jej prepis do paragrafov nie sú tie isté veci. Každý si chce utrhnúť kúsok viac.

Za normálnych okolností, by do toho vstúpila "vyššia hodnosť" a spor by sa uzavrel. Ten, kto vládne, vždy dokáže odmeniť obidve strany sporu. Vždy.

Prečo to nefunguje v tomto prípade?

Dôvodov je viac, hlavné sú dva.

Vláda nemá autoritu. Nemá ju ani Eduard Heger osobne, ani najsilnejší politici Boris Kollár, Richard Sulík ani Igor Matovič. Autoritu necítia medzi sebou a nemajú ju ani v spoločnosti.

Vidíme to pri téme očkovania, vidíme to na správaní polície (od únikov z pytliackej chaty po zásah v Piešťanoch proti provokatérom), vidíme to aj v téme pomoci tehotným ženám, aj pri hlasovaní za takzvané reformy.

Príkladom je okopávanie tých, ktorých nemajú radi médiá. Reforma je to, čo robia naši, nie tí druhí.

Všimnite si, keď spochybňuje vládny program Jana Bittó Cigániková (zákon Anny Záborskej) alebo Matovičovi a Sulíkovi poslanci (rodičovský bonus), tak je všetko v poriadku. Keď sa ozve proti súdnej mape Veronika Remišová alebo proti transformácii nemocníc Kollár, už je oheň na streche. Nasleduje výsmech a mediálne okopávanie.

Premiér Heger, ktorý sa každé ráno zobúdza do slnečného dňa, si myslel, že keď budú všetky tie zmeny (volajú to reformy) na kope, tak sa to vyrieši. Problém je, že keď sa to na jednu kopu dalo, tak už Hegera, Kollára, Matoviča ani Sulíka spoza kopy nevidieť. A to ešte šéf rezortu financií Matovič nepredstavil svoju daňovú a odvodovú reformu.

Na začiatok by to chcelo aspoň jeden meter na všetkých. Programom koalície nie je len rušenie súdov, ale aj zavedenie rodičovského bonusu, napríklad.

Druhý problém je, že vláda nestojí len proti sebe, ale ako celok aj proti verejnosti.

Už sme písali, ako Focus pred časom nameral, že až 71 zo 100 ľudí si myslí, že vláda vedie krajinu zlým smerom. Voliči všetkých strán sú k vláde kritickí vrátane voličov vládnych strán, výnimkou je iba OĽaNO a polovica voličov SaS.

Keďže Zaľudia už fungujú len ako druhý hlas Igora Matoviča na koaličnej rade, najviac sa tento problém týka strany Sme rodina. V citovanom prieskume malo 6 z 10 voličov Kollára problém s touto vládou, dnes je už číslo zrejme vyššie.

Otázka je zrejmá: Ako sa dá dlhodobo pôsobiť vo vláde, s ktorou majú voliči vašej strany problém?

Kollár s Krajniakom sa pokúšajú o jedno riešenie: Byť ručnou brzdou. Postaviť sa proti niektorým excesom kabinetu, na ktoré už dnes vládna koalícia jednoducho nemá legitímny mandát. Sú to najmä nemocnice. Národné parky ani súdy nie sú až taký problém, tam je dohoda možná.

Keďže proti tejto vláde stojí väčšina populácie, Kollár s Krajniakom sa snažia zastupovať túto väčšinu. Lenže vo vláde sa nedá byť preto, aby ste ju len blokovali. Niečo musíte aj presadiť.

A sme v kruhu. Kollár s Krajniakom nedokážu presadiť svoje veci, zároveň cítia tlak blokovať excesy.

Problém je, že v tom kruhu sa všetci držia za ruky. Po posledných dvoch týždňoch nemá OĽaNO (+ Remišová) a SaS väčšinu. Matovič má 51 poslancov (s Remišovou 55), Sulík 19. Spolu je to 74.

Kollár má dnes 17, onedlho bude mať možno 18 poslancov (Ján Krošlák).

Sulík, Heger, Remišová, Šeliga... všetci z nich hovoria, že s Kollárom to nejde. Bez neho ale nemajú väčšinu.

Ako z toho von?

Možno by na úvod stačilo, že začnú uplatňovať jeden meter na všetky problémy. A prestanú sa cítiť ako misionári, ktorí sú najväčší reformátori. Nie sú totiž ani jedno, ani druhé.

Majú byť vládou, ktorá zmení to, na čom sa dokáže dohodnúť. Aké utopické, však?!