Zakážu nemeckú opozíciu?

Minulý týždeň, keď ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov prijal dvoch poslancov AfD, najväčšej opozičnej strany Nemecka, zdvihla sa v mainstreamových nemeckých médiách vlna kritiky. Média zmerali, že Lavrov venoval nemeckým hosťom tri hodiny svojho cenného času, a že sa pritom vraj – čo od neho nepoznáme – usmieval a tváril srdečne. Takéto prijatie bolo vraj neštandardné proti zaužívanému diplomatickému protokolu.

Dalo by sa pohotovo namietnuť, že oficiálne Nemecko sa predsa bežne stretáva s predstaviteľmi ruskej opozície. Keď Angela Merkelová prvýkrát ako čerstvá kancelárka navštívila Rusko, sadla si na rundu s Putinovými odporcami, pričom ruské médiá obdivovali jej bezchybnú ruštinu. Túto jeseň navštívila otráveného Alexeja Navaľného v berlínskej nemocnici, hlavného opozičného politika Ruskej federácie.

Samozrejme, je tu jeden podstatný rozdiel: V Rusku sa musia opozičníci báť o život, v Nemecku nie.

Ináč sa Nemecko a Rusko, žiaľ, začínajú na seba čoraz viac podobať. Ten, kto v Rusku zaryto bojuje proti Putinovi alebo v Nemecku proti Merkelovej, v žiadnom prípade nemôže očakávať prechádzku ružovou záhradou. V Nemecku napríklad najnovšie debatujú, či nemá byť pravicovo-nacionalistická AfD rovno zakázaná.

Žiadajú to viacerí politici vládnej väčšiny, napríklad splnomocnenec spolkovej vlády pre východ krajiny Marco Wanderwitz z Merkelovej CDU, alebo krajinskí ministri vnútra Georg Maier (SPD) a Herbert Reul (CDU). Iní vládni politici nezašli až tak ďaleko, politici ako predsedkyňa SPD Saskia Eskenová žiadajú len dohľad nad celou Alternativou pre Nemecko, čoho by sa mala ujať tajná služba. Radikálnejšie krídlo strany, ktoré sa volá jednoducho „krídlo“ (der Flügel) je pod dozorom už dnes. Takýto dohľad je predstupňom zákazu.

Treba zdôrazniť, že iniciatívy na zákaz najväčšej opozičnej strany v Spolkovom sneme majú mizernú vyhliadku na úspech: Pokiaľ ide o základné politické práva (ako napríklad slobodu zhromažďovania), nemecké súdy zvyknú rozhodovať v prospech slobody. Pokus o zákaz málovýznamnej pravicovo-extrémistickej strany NDP sa ťahal roky a skončil fiaskom, NDP doteraz funguje v plnej legalite.

Napriek mizivej šanci investujú politici a médiá do tohto boja nemálo energie. Mienkotvorný denník Frankfurter Allgemeine, ústredný orgán kedysi konzervatívnej, stále ale kultivovanej buržoázie, ukončil nedávny editoriál k možnému zákazu AfD touto vyhrážkou: „Ani liberálny štát nemôže nechať so sebou zametať. Je ozbrojený.“

Otázka prirodzene znie, čo môže byť dôvodom tohto zostreného ťaženia proti AfD? Začali azda pravicoví populisti pochodovať v štýle Tretej ríše s fakľami po mestách? Alebo hliadkovali aspoň ako zelené kotleby vo vlakoch? Ohrozili demokratické zriadenie Spolkovej republiky Nemecko? Podnecovali k násiliu?

Nič také. Podnetom bolo, že dvaja poslanci AfD (nie tí, ktorým bol dopriaty srdečný úsmev Sergeja Lavrova) pozvali počas jednej veľkej berlínskej demonštrácie proti korona-opatreniam zopár nevhodných hostí do parlamentu. Hostia boli vraj „pravicoví blogeri“ a koronaskeptici, ktorí uprostred parlamentu nadávali poslancom z vládnej väčšiny. Nič viac sa nestalo, k žiadnym výtržnostiam nedošlo, vedenie AfD dokonca svojich poslancov (jedným z dvoch previnilcov bol rodený Moravák Petr Bystroň) patrične pokarhalo, dostali zákaz rečniť do konca februára v pléne Spolkového smenu.

Zdá sa, že vládni poslanci sa poriadne zľakli, keď ich pred parlamentným výťahom bombardoval neočakávane vulgárny hnev nepríjemných hostí. O zákaze AfD začali rozprávať hneď po tomto zážitku.

Paradoxom je, že kampaň za upratanie neokrôchanej opozície štartuje v okamihu, keď je AfD v hlbokom úpadku. Strana už dávno nebola v prieskumoch taká slabá. Vnútorné vzťahy sú vyhrotené, štyria akože šéfovia a jeden čestný predseda dávno nevedia zmierniť surové hádky medzi krídlami svojej strany. Títo pravicoví populisti nikdy nemali charizmatického vodcu, talentovanú Frauku Petryovú po chvíli vyštvali. Ak má byť toto novodobý nemecký fašizmus, je to číra fraška. Majú v strane bordel ako v chlieve.

AfD je v svojej podstate slabo nadizajnovaný projekt. Ak by kancelárka Merkelová v rokoch 2015-2016 nepustila milión ilegálnych blízkovýchodných migrantov do krajiny a ak by politicko-mediálny establišment toto osudové rozhodnutie odvtedy zubami nechtami neobhajoval, tak by sa tá strana dávno vytratila. Možno by na nejaký čas ešte prežila na, kedysi komunistickom, východe krajiny, keďže občania na území bývalej NDR si pestujú národnú a nacionalistickú identitu oveľa intenzívnejšie ako ich spoluobčania v západnom Nemecku. Inak by to skôr či neskôr zhaslo.

Tomuto nesúrodému spolku chýba veľa z toho, v čom spočíva úspech  pravicovo-populistických strán inde v Európe. Napríklad sociálny populizmus. Mnohé strany takého typu (strana Le Penovej vo Francúzsku, Slobodní v Rakúsku alebo Praví Fíni) sa stali domovinou robotníckej triedy, o čom AfD môže len snívať.

Jedným zo štyroch-piatich akože šéfov je Alice Weidelová, bývalá analytička Goldmann Sachs, ktorá žije s registrovanou partnerkou v dvojjazyčnom švajčiarskom daňovom raji a vychováva so srílanskou „manželkou“ dvoch (nevedno akým spôsobom nadobudnutých) synov. Človek si ťažko predstavuje čistejšie stelesnenie globalistického elitárstva. Weidelová je šikovná diskutérka, možno občas aj osloví nejakého roboša a možno presvedčí dokonca zopár konzervatívnych kresťanov a proliferov, ktorí sa z čistého zúfalstva ocitli v tej nechutnej strane. Ale masovým javom to nebude.

AfD sa živí jedine z protiimigračnej agendy. Teraz, keď migrácia nie je veľkou témou, má strana problém. Keď vypukla korona, nevedela AfD spočiatku zaujať postoj. Najprv s inštinktom nacionalistov vítala zavretie hraníc, potom sa posunula bližšie ku koronaskeptikom. 

Strana pritom nie je v pozadí demonštrácií, ktoré sa štátostrany opakovane snažia zakázať, ktoré však súdy napokon dovoľujú, AfD sa na tom len vezie. Hybnou silou nemeckého koronaskepticizmu je hnutie Querdenker („Naprieč zmyšlajúci“), v ktorom sa nachádza asi taká zmes okrajových skupín ako na Slovensku. Sú medzi nimi antivaxeri, odporcovia sietí 5G, nepriatelia Billa Gatesa, prívrženci antisemitských konšpirácií, starí pacifisti, zelení romantici, krajná pravica, krajná ľavica, proste – šibnutí ľudia. Relatívne veľkú rolu hrajú protestantskí pietisti, švábovia z okolia Stuttgartu a Sasovia z Krušných hôr. Práve z týchto dvoch regiónov chodí na korona-demonštrácie najviac autobusov.

Samozrejme, už aj napriečzmýšlajúcich sleduje tajná služba. Tajným veľmi uľahčí prácu, že niektorí Querdenkeri sú rýchlo rozpoznateľní, nosia totiž hliníkové klobúky („Aluhut“). Máte právo sa pýtať: Rozdúchali teda napriečzmýšlajúci so smiešnym alobalom na hlave takú smršť, že demokratický poriadok a právny štát Spolkovej republiky Nemecko sú na spadnutie?

Asi ešte nie. 

Skôr sa vnucuje podozrenie, že CDU, CSU, SPD spolu s drvivou väčšinou verejnoprávnych a súkromných médií zneužíva paniku zo stúpajúcich čísel obetí koronavírusu, aby nadobro skoncovali s otravnou antisystémovou opozíciou. Taká príležitosť sa možno už nezopakuje, pandémiou ustráchaní Nemci prekusnú veľa.

Vládni politici sa ešte trošku hanbia otvorene zakázať opozíciu, to by predsa vyzeralo moc rusky, až bielorusky, zato mienkotvorné noviny sa do tejto novej svätej vojny pustili s chuťou. Kým doteraz celkom oprávnene vyčítali AfD, že svojim proti-imigračným štvaním polarizuje spoločnosť, najnovšie obviňujú najväčšiu opozičnú stranu aj z toho, že nesie vinu za vysoký počet obetí vírusu Covid-19.

Seriózny liberálny týždenník Die Zeit venoval rozsiahly text otázke, či nie je Sasko novým ohniskom práve preto, lebo Sasovia volia vo veľkom tú koronaskeptickú AfD. O niekoľko dní neskôr prišli Frankfurter Allgemeine s podobným článkom, dnes sa teda nemeckí „konzervatívci“ odlišujú od liberálov už len rýchlosťou. Pre spravodlivosť treba dodať, že obidvoje noviny si dali záležať na novinárskych štandardoch: AfD museli čiastočne zbaviť viny, väčšiu rolu asi zohral fakt, že Sasko šialene dlho púšťalo cez hranicu nákupných turistov z premorených Čiech.

Keďže to nezabralo, musia vymyslieť niečo iné. Niečo im určite napadne. Tú hnusnú opozíciu treba dať dole.