November 2021. Problém je, kto na námestí nebol

Bohužiaľ, hrubosť je skoro všade

Keď hovoríme o hrubosti vyššie spomenutých rečníkov, musíme si dať pozor na klišé o zápase medzi „slušným“ a „neslušným“ Slovenskom. Veď toto je naozaj už len klišé. Hrubosť je totiž už takmer všade. Isteže je Fico agresívny a demagogický, keď nám tvrdí, že všetci papaláši trestne stíhaní za korupciu za posledné dva roky sú nespravodlivo prenasledované neviniatka. Isteže je Mazurek krikľúň. Poslanec Taraba sa nevyznamenal, keď sa na sociálnej sieti vysmieval z prezidentkinej dcéry. Ale ďaleko najväčšie chrapúnstvo posledných týždňov zaznelo od dvoch redaktorov SME, ktorí surovo napadli kresťanskú speváčku Simu Magušinovú. Z toho SME, ktoré patrilo k hlavným propagátorom hnutia Za Slušné Slovensko po vražde Jána Kuciaka. A to by nebolo to najhoršie. Týchto hulvátov sa zastala predsedníčka Progresívneho Slovenska Irena Bihariová. Hrubosť, nehrubosť, Progresívne Slovensko to berie triedne. Aj keď tamtí chceli Magušinovú „zašiť“, aby nerodila…

Denník Štandard upozornil na článok na alternatívnom webe, ktorý vyzýval k novému norimberskému tribunálu, ktorý bude súdiť dnešnú vládu a naporúdzi by mal byť aj trest smrti. Myšlienka nejakého tribunálu je hrubá a hysterická, ale nebola to prvá výzva k zatváraniu politikov. Fico spomínal ešte počas svojho prvého premiérskeho obdobia, že opozíciu by bolo treba zavrieť. A že by mohol byť zavretý on, veď to patrilo za posledný rok skoro ku každodennému chlebíčku mnohých médií. Kedy si už po neho NAKA príde, však?

Fico by sa už nikdy nemal vrátiť do vlády, lebo zaviedol krajinu do ťažkej krízy, ale nikto nepovedal, za čo konkrétne by mal niesť trestnoprávnu zodpovednosť. Proste sa o tom všetci bavili len tak, že možno by si už mohli po neho prísť. Len tak.

O Igorovi Matovičovi škoda rozprávať. Žiaden taký vysokopostavený politik nezašpinil verejný život takou mierou vulgárnosti a hrubosti ako on.

Hrubneme, hlúpneme a prepadávame sa

Hrubosť sa šíri ako hore, tak i dole. Jednej známej musím vysvetľovať, že nie všetko, čo zdieľa a rozširuje na internete, je pravda, hoci cit by jej to mal napovedať aj bezo mňa. Ale sme akísi otvorení voči negatívnosti.

Iný priateľ, s ktorým nás spojil práve November, teraz verejne napadol pri výročí Novembra Václava Havla úplne pohrdlivým, dehonestujúcim spôsobom. Havel ako prezident narobil kopu chýb, ale ako disident, politický väzeň a líder Novembra zohral historickú úlohu a pri výročí Novembra si pohŕdanie nezaslúži. Áno, všeličo sa nepodarilo, vo všeličom sme boli naivní, vo všeličom sme sa sklamali. Ale pozor, aby sme nenahradili naše vtedajšie ideály nihilizmom.

Hrubneme, hlúpneme a kdesi sa prepadávame.

Hrozí nám to aj preto, lebo konzervatívni ľudia vidia, že po tom, čo Tkačenko s Ondřejíčkom vyviedli, sú ľudia ako Bihariová, Miroslav Kocúr či Braňo Bezák (ktorý si pritom aj úplne vymýšľa) schopní oboch neuveriteľne obhajovať. Mimochodom, obaja posledne menovaní tak robili na stránkach Denníka N, ktorý bol tiež mediálnym motorom hnutia Za Slušné Slovensko. Potom si konzervatívci povedia, že akú hrubosť liberáli vlastne vyčítajú ficovcom či kotlebovcom, keď sú ešte hrubší ako tamtí. A budú v pokušení akceptovať hrubosť hocikde, aj vo vlastnom prostredí.

Vidno tam vôľu po moci

Na mítingoch Fica aj na mítingu, kde bola Republika, bola hrubosť, ale bolo tam aj nadšenie. Neotesané, agresívne, ale nadšenie. Formuje sa tam alternatíva voči súčasnej vláde. Tí ľudia by chceli vládnuť. Za úspech takej vlády by som nedal ani päták. Fico ukázal, kam vie krajinu dotiahnuť, Republika vyžaruje všetko možné, len nie kompetentnosť. Bola by to ešte horšia vláda ako súčasná, a to už je čo povedať. Ale tá voľa v nich je. Aj v ich podporovateľoch, lebo tí na námestie prišli.

Ale prečo na námestí nie sú tí „správni“?

Zlomenosť

Pýtal som sa viacerých mojich známych, prečo nie sú na výročí Novembra na námestiach tí „správni“ ľudia? Takí naši, ktorí si November vždy vážili. A pýtal som sa ich, či by tí ľudia na námestie prišli, keby ich niekto pozval. Povedali mi, že ľudia by asi neprišli. A nesúvisí to s covidom. Mladší a očkovaní sa nemusia až tak obávať.

Jedna z tých známych, psychologička, mi povedala, že v mnohých ľuďoch cíti akúsi zlomenosť. Nevedeli sme sa však v rozhovore dopátrať k príčinám tej zlomenosti. Nedá sa však vysvetliť len nejakým materiálnym nedostatkom.

Kde sú kresťania? Kde sú konzervatívci?

Najčastejšie si kladiem otázku, kde sú kresťania, kde sú konzervatívci? Napríklad tí, s ktorými sme pred tridsiatimi rokmi odhodlane začali budovať nové Slovensko a boli sme plní ideálov – kde sú oni? Nedajú sa hodiť do jedného vreca všetci a nechcem nikoho zraniť. Ale v tej veľkej skupine ľudí, ktorá sa vtedy dala do pohybu, došlo k obrovským zlyhaniam.

Bola tam najprv nerozumná túžba po rýchlom, ľahkom politickom úspechu. Nezriadená túžba po volebnom úspechu, na ktorý sme nemali. Štyridsať percent, pamätáte sa? Frustrácia z poznania, že politika je ťažká.

Bola tam zrada lídrov, ktorí viedli kresťanov k opusteniu ideálov a k príklonu k liberalizmu. Skončilo sa to hrozne. Bolo tam vrhanie sa do náruče Ficovi, ktoré sa skončilo tým, že ich odmietol.

Potom opustili sami seba a začali slúžiť kadekomu. Tu Matovičovi, tam Hlinovi a kadekomu. A naučili sa tú hrubosť tolerovať. Tváriť sa, že ju nevidia. Alebo ju videli a mlčali v nádeji, že sa to nejako samo vyrieši.

Čarnogurský pred tridsiatimi rokmi kresťanov učil, že v zahraničnej politike majú ukázať sebavedomie a nemusia vo všetkom kopírovať veľké mocenské centrá ako Washington a Brusel. Dnešní slovenskí kresťanskí politici sú schopní  Poľsko, brániace hodnoty pred útokom zo strany EÚ, prehodiť cez palubu bez začervenania. A nikto sa ani nezačuduje, lebo toto je už roky typické kresťanské správanie.

A samozrejme, o tomto všetkom kresťania a konzervatívci sami pred sebou roky mlčia a niekedy úplne otvorene o zlyhaniach klamú.

Boli tými „prvorodenými“ a prišli oň ako biblický Ezau. Pre svoje ambície.

Nie všetci sa podieľali na tom. Ak sa cítia zlomení, nezaslúžili si to. Iní sa na tom podieľali. Či prišli k rozumu, neviem. Nič však tomu nenasvedčuje.

A teraz sa vráťme k Čarnogurskému.

To dnešné ponižujúce politické postavenie slovenských kresťanov nespôsobil Čarnogurský, ktorý ich pred tridsiatimi rokmi voviedol do politiky. To nebola jeho cesta. Pre tú cestu, ktorá skončila v dnešnej poloničote, sa rozhodli oni sami napriek jeho varovaniam.

V tomto má on svedomie čisté. Zlomený teda fakt nie je. O svojom videní politiky hovorí, a v zásade správne, v nepatričnom prostredí, kde nebude môcť svoje hodnoty uskutočňovať. Ale niektorí jeho kritici by radšej mali byť ticho. Lebo on súčasný stav nespôsobil, oni áno. Možno preto je pre nich jeho viditeľnosť na námestí výčitkou.

Problémom je to, kto na námestí nebol

Teraz pomenujme hlavný problém. Tým nie je to, kto sa to na výročiach Novembra na námestiach objavuje. Že tam chodia tí „nesprávni“. Problémom je to, kto tam nie je. Že tam nie sú tí „správni“. Tí, ktorí boli na to povolaní či už odkazom zápasu kresťanov za slobodu počas komunizmu, odkazom samého Novembra a odkazom úspešných zápasov kresťanov aj po Novembri.

Ale keď títo neprichádzajú, môžeme ich vlastne nazývať tými „správnymi“?

Toto sa raz musí zmeniť, tento problém sa musí vyriešiť.