Deň po 17. novembri česká vláda oznámila ďalšie pritvrdenie pravidiel pre jednu skupinu občanov. Nechcem teraz ísť do diskusie, či to dáva nejaký zmysel epidemiologicky a či sa vírusová nálož u očkovaných a neočkovaných líši, chcel by som sa vás opýtať ako ústavného právnika: Je to všeobecne vzaté útok na slobodu?
Nie, nie je. Napokon, tieto opatrenia nijako nevybočujú z rámca obdobných opatrení prijímaných európskymi krajinami, napríklad Rakúskom.
A to je platný argument? Myslel som, že keď žijeme v Českej republike, musíme si rovnováhu medzi verejným zdravím a dodržaním základných občianskych práv nachádzať sami.
Tak teraz ste ma potešili, túto otázku určite budem dávať na posúdenie svojim priateľom. Vynárajú sa mi v tejto súvislosti dve asociácie. Prvá ma vracia do druhej polovice 19. storočia: potom, čo českí poslanci začali pasívnu rezistenciu alebo bojkot rakúskej ríšskej rady, nechal sa František Ladislav Rieger voziť po Prahe v kočiari a na znamenie veľkého politického víťazstva mával z neho na zhromaždené davy kusom balustrády utrhnutej z rokovacej miestnosti viedenskej ríšskej rady.
Druhá asociácia je o niečo novšia: slovenský film Martina Ťapáka Pacho, hybský zbojník. Áno, určite nemá žiadny zmysel obzerať sa na úvahy a rozhodnutia našich európskych susedov, zvažovať ich argumenty, konzultovať s nimi vzťah medzi sledovanými cieľmi a použitými prostriedkami. Veď sú to hlupáci, vystačíme si sami! Držím palce. Dobre, sarkazmus nabok. Vaša pôvodná otázka sa netýkala epidemiologickej stránky prijímaných opatrení, ale možných neprijateľných obmedzení slobody. V takýchto prípadoch, ak nechceme byť hrdým Kocúrkovom, by stálo za to, poobzerať sa po štandardoch úvah v demokratických krajinách sveta. Určite so mnou budete súhlasiť, že rakúsky kancelár Schallenberg či bavorský ministerský predseda Söder nie sú Lukašenkova priazeň.
Spomínate Rakúsko a časť Nemecka. Rôzne európske krajiny prijímajú rôzne opatrenia. Takže by sme tiež mohli zaviesť povinné očkovanie, aby sme nevybočili z rámca daného Rakúskom, dokonca zavádzať tresty pre ľudí, ktorí sa očkovať nedajú. Ale Nemecko takto ďaleko ísť nechce. A hlavne – to je ešte sloboda?
Nehovorím, že je nutné postupovať rovnako. Prípadné zavedenie povinnosti sa očkovať späté nielen so správnou, ale aj s trestnou sankciou je nepochybne zásahom do osobnej slobody. Nezabúdajme, že inštitút povinného očkovania je českému právnemu poriadku známy – je zakotvený v zákone o ochrane verejného zdravia a vo vykonávacích predpisoch k nemu. Nezabúdajme tiež, že tento inštitút opakovane aproboval, teda schválil Ústavný súd. Otázkou ale je, či vzhľadom na narastajúce ohrozenie života a zdravia obyvateľov je opodstatnený aj v uvažovanom kontexte. V sobotu 20. novembra zomrelo na covid v českých a moravských nemocniciach vyše sto pacientov. Otázkou tiež je, či je táto povinnosť reálne vymáhateľná a či sa skutočne ocitáme v stave analogickom vojne či prírodnej katastrofe, alebo v situácii analogickej dramatickej mortalite detí v dôsledku infekčných ochorení, ktoré nepochybne opodstatňujú výrazné obmedzenia slobody. A na tomto mieste je nutné spomenúť ešte jeden dôležitý moment – zavádzanie očkovania detí po druhej svetovej vojne nebolo sémanticky späté so slovom povinné, ale plošné. Išlo o zachytenie, ochranu celej populácie, všetko späté s veľkým étosom. Tvárou v tvár osobnej skúsenosti, rodinnej skúsenosti, poznaniu danému živou pamäťou a tvárou v tvár svojmu prínosu bolo očkovanie prijaté a oceňované. Dnes sme inou civilizáciou, civilizáciou z inej planéty. Tiež by som radšej videl étos ako povinnosť.
Musím však zdôrazniť, že na Ústavnom súde prebiehalo preskúmanie ústavnosti zákonov alebo súladu zákonov s ústavným poriadkom obdobným spôsobom ako uvažujeme aj v bežnom živote: posúdením efektívnosti zvoleného prostriedku vo vzťahu k sledovanému účelu, v prípade kolízie chránených účelov zvažovaním možných porovnateľných alternatívnych prostriedkov dosiahnutie zamýšľaného cieľa a výberom toho, ktorý obmedzuje kolidujúci účel v menšej miere, prípadne meraním kolidujúcich účelov. Verím, že týmto spôsobom uvažujú aj epidemiológovia, a prial by som si, aby tak premýšľali aj politici.
Aktivistke Vendule Záhumenskej sa minulý týždeň podarilo prinútiť ÚS k tomu, aby konštatoval, že informácia o očkovaní je – citujem: svojou povahou vysoko dôverná a je špecificky chránená. To Záhumenskej napísal generálny sekretár na jej otázku, koľko sudcov Ústavného súdu je naočkovaných alebo rozočkovaných. Tak neviem, väčšina opatrení, ktoré vylučujú z veľkej časti verejného života neočkovaných ľudí, stojí na povinnosti zákazníka preukázať sa buď vakcínou alebo uzdravením z nákazy.
V súvislosti s ukončením nášho pôsobenia na Ústavnom súde sme s pánom doktorom Güttlerom pozvali kolegov na malé posedenie. Vedľa mňa pri stole sedel pán profesor Musil a v priebehu rozhovoru sa ma spýtal, či po odchode budem na verejnosti kriticky hodnotiť rozhodovanie Ústavného súdu. Odpovedal som, že v dennej tlači nie, vo svojich odborných textoch, v monografiách a štúdiách to však považujem za možné. Tohto konštatovania sa držím už deviaty rok. Vo všeobecnosti ale na vašu otázku odpoviem takto: Povinnosť preukazovať sa covidpasom je daná v situáciách možného epidemiologického ohrozenia. Také by mohlo – eventuálne – prichádzať do úvahy pri ústnom pojednávaní v malom priestore v situáciách bezprostredného osobného kontaktu medzi sudcom a účastníkmi konania – napríklad pri overovaní ich totožnosti. Pokiaľ správne rozumiem vami popísanej situácii, o taký prípad nešlo.
Na Národní tříde v Prahe, medzi normálnymi účastníkmi aj VIP pokladačmi vencov, som niekoľkokrát zaznamenal radosť, že KSČM konečne vypadla z Poslaneckej snemovne. Je to pre naše reálne životy dnes ešte dôležité? Alebo je to len symbol?
Nie je to len symbol. Išlo o relikt, ktorý neprešiel katarziou.
Pýtam sa preto, že mám občas dojem, ako keby časť ľudí odkaz 17. novembra chápala trochu strnulo. Oni vedia, že to bola prehra komunistických gerontov skôr ako víťazstvo veľmi široko poňatej slobody. Myslím, že preto sa tiež s veľkou vervou veľká časť našej politickej, novinárskej, kultúrnej scény venuje Bielorusku. To nám aspoň vzdialene pripomína pomery u nás pred 32 rokmi.
A ja považujem za správne, ak so znalosťou veci, so znalosťou kultúrnych, historických reálií tej-ktorej krajiny, vyjadríme svoj postoj k tyranii v akejkoľvek časti sveta. Okrem znalosti kontextu by sme pritom nemali zabúdať na významy slov, napríklad na odlíšenie medzi autoritatívnym a totalitným systémom, zdôrazňované Hannah Arendtovou. Pokiaľ sa pýtate, či sa nemýlime v predstave, že hrozba slobode môže vyzerať len tak, ako vyzerala 17. novembra na Národnej, čiastočne som už odpovedal. Takže len stručné doplnenie.
Pripomeniem v 20. storočí akceptovanú štruktúru pojmu slobody: Negatívna sloboda predstavuje vymanenie sa z pút otroctva, tyranie, despotizmu, pozitívna sloboda potom schopnosť formulovať alternatívy svojho konania.
Pozitívna sloboda má pritom dve dimenzie: dimenziu endogénnu, to je dimenzia sebazdokonaľovania, dimenziu vnútornej schopnosti či neschopnosti poznania, a dimenziu exogénnu, to je dimenziu vonkajších myšlienkových vplyvov – od tých pozitívnych, emancipačných až po tie negatívne, manipulatívne.
V dejinách 19. a 20. storočia to boli nerovnosti v oblasti negatívnej slobody, ktoré viedli k spoločenským, aj právnym, zmenám – a to nie je prípad súčasnej situácie.
Dnes sme svedkami oslabovania priestoru pozitívnej slobody, a to najmenej z troch dôvodov. po prvé, mimoriadnym nárastom vplyvu mediálnej manipulácie – exemplárnym príkladom tohto javu je konzumná spoločnosť. Po druhé, úpadkom vzdelanosti – ako na túto skutočnosť so všetkou naliehavosťou a presvedčivosťou poukázal Konrad Liessmann. Po tretie, dôsledky Böckenfördeho diktátu, podľa ktorého slobodný, sekularizovaný štát žije z predpokladov, ktoré sám nemôže garantovať, čiže nastáva strata všeobecne zdieľaných, spoločnosť identifikujúcich a integrujúcich hodnôt. Do určitej miery musím ale revidovať svoj optimizmus ohľadom negatívnej slobody. Ani v našom kultúrnom okruhu nemožno nevnímať narastajúci politický vplyv diskurz nepripúšťajúcich ideológií cancel culture, rasizmu naruby alebo critical race theory, čiže úvah o dedičnom hriechu bielej rasy, radikálneho environmentalizmu. Bol som šokovaný útokom davu ničiaceho sochu Cervantesa v Kalifornii – dialo sa tak s odôvodnením, že Cervantes bol Španiel, a všetci vieme, že Španieli boli otrokári…
To ste mi trochu nahrali. Keď odhliadneme od covidu, mal som pripravené ešte dve oblasti, kde sú dnes možno ohrozené sloboda a demokracia. Prvá je práve to kádrovanie názorov vo verejnej diskusii. To si pred tridsiatimi až dvadsiatimi rokmi vôbec nepamätám. Ako na vás pôsobí to rozdeľovanie webov, serverov a vôbec médií a ľudí, čo v nich vystupujú, na prípustné a dezinformačné?
To je len iný prejav onej cancel culture, kultúry rušenia. Vstup cancel culture na historickú scénu považujem za súčasť návratu netolerantnej ideológie, ideológie, ktorá si opätovne – koľkokrát v dejinách – robí nárok na poznanie pravdy. Som zástancom konkurencie ideí a odporcom obmedzovania slobody prejavu. Prípustnosť jej obmedzenia možno akceptovať iba v mimoriadne úzkom rozsahu. Príkladom je takzvaná osvienčimská lož. Som presvedčený, že externalitám prinášaným novými technológiami, a sem radím aj externality prinášané sociálnymi sieťami, nemožno principiálne čeliť cenzúrou či zákazmi.
Čo máte na mysli externalitou? Tých dezinformátorov?
Externalít spätých s popularitou sociálnych sietí je veľa – a v tomto odbore určite nie som odborník. Teda skôr ako laik by som spomenul nesmierny nárast vulgarizmu, agresivity spätej s anonymitou tohto prostredia, úpadok jazyka, v ktorom sa argot stáva bežnou normou, určite aj dezinformáciou, stratou akejkoľvek zodpovednosti za prejavy vo verejnom priestore. Ako im ale čeliť, je netriviálna otázka. Určite tak nemožno robiť všestranným úpadkom vzdelanosti. Už som spomínal Konrada Liessmanna. V tejto súvislosti by som odkázal na jeho knihu Teória nevzdelanosti. Liessmann je kritikom Bolonského procesu reformy univerzitného školstva spočívajúceho v nahradení vzdelanosti kompetenciami.
Tak si dajme aspoň jednu z jeho kritických myšlienok: Reformátorov vzdelania všetkého druhu spája jediné, a to nenávisť k tradičnému poňatiu vzdelanosti. Je im očividne tŕňom v oku, že by ľudia mohli získať vzdelanie neúčelové, súvislé, obsahovo ukotvené v tradíciách veľkých kultúr, ktoré by ich nielen formovalo, ale tiež by im umožnilo nezávislosť na diktáte doby a módnych vlnách. Vzdelaní ľudia by totiž boli všetko iné ako bezproblémovo fungujúce, flexibilné, mobilné a tímovo zviazané klony, aké by mnohí radi videli ako výsledné produkty vzdelávacieho procesu. Ja k tomu dodám, že takíto ľudia sa na sociálnych sieťach aj bez návodov zorientujú sami.
Druhá tá hrozba, na ktorú som sa chcel pýtať, sa zatiaľ ešte netýka slobody, ale demokracie určite. Green New Deal Európskej únie je pre niekoho správny pokus o záchranu planéty, niekto iný v ňom vidí podkopanie demokracie. Ďalším siedmim – ôsmim vládam sa určuje, ako majú vládnuť, bez ohľadu na ich predvolebné programy a názor voličov za desať, dvadsať rokov.
Green New Deal považujem skôr za politickú ideológiu než racionálny pokus o reakciu na klimatické zmeny či neutešený stav životného prostredia. A rovnako ako iné obdobné ideológie aj Green New Deal sa skončí deštrukciou alebo zabudnutím.
V dlhšom horizonte máte možno pravdu. Ale čo robiť teraz, pred budúcimi alebo nadchádzajúcimi voľbami, vo chvíli, keď tu platia z Green New Dealu vychádzajúce zákony? Tento rok v lete Európsky parlament prijal klimatický zákon, ktorý už teraz platí aj pre nás, teda pre našu vládu.
Moja odpoveď bude znieť ako povrchné frázy. Mali by sme robiť náš výber pri voľbách s väčšou vážnosťou. A ďalšia časť mojej odpovede bude znieť rovnako: Obrovskú zodpovednosť za prijímanie nepremyslených, avšak marketingovo úspešne predávaných zmien nesú tí, ktorí majú prístup do verejného priestoru.
Mne diskusia o Green Deale pripomína scénu zo slávneho románu Patricka Ryana Ako som vyhral vojnu. V závere protiplynového školenia sa Goodbody, anglická obdoba Josefa Švejka, pýta prednášajúceho seržanta, ako postupovať v prípade, keď sa vojaci ocitnú na konci 25-metrového protiplynového koberca, pričom zamorené pásmo je široké päťdesiat metrov. Seržant naňho uprie dlhý pohľad a spýta sa: Ako sa voláte? Načo sa Goodbody predstaví, aby od seržanta počul definitívnu reakciu: Pán Goodbody, potrebujete zrejme sprdnúť.
Pre istotu: Kto tu potrebuje sprdnúť?
Seržantovu reakciu považujem za presnú analógiu dnešných odpovedí establishmentu na akúkoľvek skeptickú námietku ohľadom tých huxleyovských vízií prekrásneho nového sveta.
Otázka na záver, pretože ste ústavný právnik: Keď sledujete súboj o primát ústavných súdov členských krajín, ako je Poľsko, ale aj Nemecko, a Európskeho súdneho dvora, kto má podľa vás pravdu?
Moja odpoveď dnes sa zhoduje s názorom, ktorý som vyjadril ako sudca spravodajca v kauze Holubec, v ktorej Ústavný súd konštatoval prekročenie právomocí zo strany Súdneho dvora EÚ. A aby som nebol príliš osobný, tak pripomeniem jedno rozhodnutie Spolkového ústavného súdu SRN z roku 2020, v ktorom na adresu úrovne rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci európskych dlhopisov konštatoval, že – citujem – „nie je naďalej metodologicky udržateľné a že nezohľadňuje skutočné účinky testu proporcionality. A že nespĺňa požiadavky na zrozumiteľné preskúmanie dodržania mandátu menovej politiky európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky ECB“.
Mimochodom, dva dni po vyhlásení rozsudku profesor Peter Huber, sudca spravodajca, v jednom interview k postupu ECB poznamenal: Veta Ursuly von der Leyenovej, že európske právo sa uplatňuje vždy bez obmedzenia, je nesprávna. Európska únia nie je federáciou, pánom zmluvy nie je Únia, ale členské krajiny – alebo to platí už len na papieri?
Rozhovor vyšiel v českom týždenníku Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.
