Falošný kult detektoru lži

Čo je nesprávne na prešetrovaní policajtov na detektore lži, ako to urobil policajný prezident Hamran? A prečo je nesprávne posielať na detektor vysokých úradníkov polície, ako to navrhuje vláda? Téma pre Vladimíra Palka.

Okolo vojny policajtov bolo chvíľu ticho, ale pred pár dňami policajný prezident Hamran oznamoval, že dvadsiatka policajtov sa podrobila vyšetreniu na „detektore lži“, čiže na polygrafe, v súvislosti s únikom nahrávky z odpočúvanej Bödörovej chaty. Podľa Hamrana dvoch z nich označil detektor za problematických a títo vraj nemôžu ostať na svojich miestach.

Pár týždňov predtým bolo témou vyšetrovanie vyšetrovateľky Santusovej na polygrafe.

Téma polygrafu bola z hľadiska verejnosti témou neznámou, pokým ju pred desaťročím neurobil politickou Igor Matovič. A snažil sa ju v politike i udržať, čo sa mu, zdá sa, aj podarilo.

Programové vyhlásenie jeho vlády na jar 2020 obsahovalo záväzok: „Prezident Policajného zboru a ďalší vrcholoví predstavitelia Policajného zboru a inšpekcie Ministerstva vnútra SR budú pri prijímaní na vysoké riadiace funkcie podrobení skríningovému vyšetreniu, tzv. detektoru lži. Následne takéto vyšetrenie budú absolvovať minimálne jedenkrát ročne. S výsledkami skríningu pri výbere prezidenta PZ sa následne oboznámi Výbor NR SR pre obranu a bezpečnosť.“

Minister vnútra Mikulec neverí v čistotu Santusovej, lebo na detektor šla na NBÚ, nie na Kriminalisticko-expertízny úrad Policajného zboru (KEÚ). Santusová zase odporúča, aby na detektor šiel on. Tak rezort vnútra pokračuje v Matovičovom diele a z detektoru sa stáva politická šou, ktorá je možná iba na Slovensku.

Do problematiky detektoru treba vniesť jasno. Je to kontroverzná téma, čo dosvedčuje celosvetová protirečivá diskusia zástancov a odporcov detektoru, v ktorej vystupujú odborníci, psychológovia a forenzní znalci.    

Hlavná námietka proti detektoru: Nie je tým, za čo je vydávaný

 Kontroverznosť detektoru vidíme i z citovaného úryvku z programového vyjadrenia. Pred slovom detektor je skratka „tzv.“– takzvaný. Skutočným odborným názvom tohto zariadenia je „polygraf“ a tak ho budeme i nazývať. Odporcovia polygrafu upozorňujú, že polygraf, čiže „detektor lži“, v skutočnosti žiadnym detektorom lži nie je, pretože to, či vyšetrovaná osoba klamala alebo hovorila pravdu, nevie určiť so stopercentnou spoľahlivosťou.

Skutočnosť, že túto nie úplnú spoľahlivosť polygrafu odborné kruhy uznávajú, len sa rozchádzajú v miere tej nespoľahlivosti, však nie je v laickej verejnosti známa. Rozšírený je mýtus, že polygraf je vždy spoľahlivý. Je to však  nepravda. Kto je teda klamár? Nuž ten, kto tvrdí, že polygraf je stopercentným detektorom pravdy a lži. Je to tak preto, lebo mýtus sa im často podsúva v rôznych kriminálnych filmoch, ale aj preto, lebo ho šíria nezodpovední politici.

Pre nájdenie názorov kritikov polygrafu si stačí dať do google vyhľadávača slovo „polygraph“ a ponúknu sa vám ihneď desiatky vyjadrení. Zacitujme aspoň z niekoľkých, napríklad z The Truth about Lie Detectors (aka Polygraph tests) na stránke Americkej psychologickej asociácie z roku 2004: „Presnosť (t.j. platnosť) polygrafického testovania je už dlhodobo kontroverzná. Základný problém je teoretický: Neexistuje dôkaz o tom, že akýkoľvek vzorec fyziologických reakcií je jedinečný pre klam. Čestný človek môže byť nervózny, keď odpovedá pravdivo, a nepoctivý človek nemusí pociťovať úzkosť.“ … Polygraf teda nie je detektorom lži, ale iba detektorom nervóznosti, stresu či úzkosti. Článok končí odporúčaním, že „… najpraktickejšou radou je zostať skeptický k záveru, ktorý z polygrafu vyplynul“.

Z novších vyjadrení spomeňme článok How credible are lie detector tests? na BBC News z roku 2018, kde na nespoľahlivosť polygrafu upozorňujú viacerí špičkoví odborníci. Ďalšie výroky by sme mohli uvádzať donekonečna.

V roku 2003 bola vypracovaná na objednávku amerického ministerstva energetiky niekoľkostostranová štúdia americkej Národnej akadémie vied o polygrafe s názvom The Polygraph and The Lie Detection. Jej vypracovanie trvalo štyri roky. Výsledné hodnotenie obsahuje konštatovanie, že „existuje len malá opora pre očakávanie, že test na polygrafe bude mať extrémne vysokú presnosť“.

False negatives, false positives

Vyšetrenie na polygrafe je založené na predpoklade, že keď vyšetrovaný zaklame, tak jeho sledované fyziologické reakcie (napr. krvný tlak, pulz, a podobne) to prezradia. Problém je v tom, že vždy to tak nie je. Môže sa stať, že klamár dokáže túto reakciu potlačiť a napriek klamstvu je polygrafom označený za pravdovravného. Takéto prípady sa zvyknú v anglosaskom svete označovať ako „false negatives“. Na druhej strane vyšetrovaný môže niekedy pociťovať úzkosť a stres i vtedy, keď hovorí pravdu. Avšak polygraf ho označí za nepravdovravného. To sú zase „false positive“ prípady.

Historicky asi najznámejším príkladom „false negative“ bol Aldrich Ames, pracovník CIA, ktorý bol takmer desať rokov sovietskym špiónom, odhaleným v roku 1993. Ames absolvoval pred odhalením viacero vyšetrení na polygrafe, ktoré neodhalili, že je špiónom. Mnohí sérioví vrahovia boli schopní prejsť vyšetrovaním na polygrafe s výsledkom „nevinný“, napríklad Ted Bundy a Gary Ridgway.

Naopak, zaujímavé „false positive“ prípady ľudí obvinených z vraždy, pretože ich polygraf označil za klamárov, hoci hovorili pravdu, spomína článok The Truth About Lie Detectors, Says David Lykken, Is That They Can’t Detect a Lie.

Bill Wegerle bol v roku 1986 vyšetrovaný pre vraždu svojej ženy, polygraf ho označil za klamára, ale Wegerle hovoril pravdu. Páchateľ bol odhalený v roku 2005.

Na problém, že polygraf často plodí „false positive“ prípady, čiže nespravodlivo obviní pravdovravného, upozornil v roku 2008 v interview bývalý riaditeľ CIA James Woolsey. Woolsey povedal, že keď sa robí veľa vyšetrení, tak zákonite dochádza k neakceptovateľnému obvineniu mnohých ľudí, ktorí sú v skutočnosti nevinní. Podobne sa vyjadruje expertka Sophie van der Zee v spomínanej relácii BBC.

Ku zlyhaniu polygrafu môže prispieť i vyšetrovateľ tým, že nezvolí otázky najvhodnejším spôsobom.

Ak by bol polygraf vnímaný ako neomylné zariadenie, znamenalo by to revolúciu v zjednodušení trestného konania. Podozrivý by šiel na detektor a výsledok by bol vinný alebo nevinný. Ale nie je to tak. Mimochodom, veď ani polygraf nie vždy vysloví verdikt. Okrem výsledkov „pravdovravný“ alebo „nepravdovravný“ môže nastať aj akýsi „nerozhodný“ výsledok ako tretia možnosť, kedy sa softvér polygrafu nevie prikloniť ani k jednej z dvoch jednoznačných možností. Vlastne je tu i štvrtá možnosť, a síce, že vyšetrovaný je tak indisponovaný pre nesústredenosť, stres (napríklad v dôsledku choroby), že vyšetrenie sa nedá poriadne uskutočniť.    

Argumenty v prospech polygrafu

Najsilnejším argumentom v prospech polygrafu je skutočnosť, že podporovatelia i kritici polygrafu sa zhodujú v tom, že je oveľa pravdepodobnejšie, že polygraf sa nepomýli, ako to, že sa pomýli.

Okrem toho sa často stáva, že pri vyšetrení, ktorého výsledok je pozitívny (teda polygraf hlási klamstvo), možno dodatočne potvrdiť, že polygraf sa nemýli, a to tým, že vyšetrovaný sa pod ťarchou pozitívneho výsledku sám prizná, že nehovoril pravdu. 

V Európe sa polygraf až tak veľmi nepoužíva, ale v USA sa používa vo veľkom rozsahu. Ročne sa tam vykonáva asi dva a pol milióna vyšetrení, je to priam priemyselné odvetvie, v ktorom pôsobí mnoho súkromných firiem s celkovým obratom dve miliardy dolárov.

Problém s tým, že výsledok vyšetrenia nie je na sto percent spoľahlivý, tým neodchádza. Slovenský odborník, ktorý priamo vykonáva vyšetrenia, mi hovoril o 95-percentnej spoľahlivosti. Niektorí kritici polygrafu hovoria o spoľahlivosti iba okolo 70 percent.

Asociácia myšlienok

Odborník, s ktorým som nedávno o téme diskutoval, mi spomínal osobnú skúsenosť so zaujímavým spôsobom, ako pravdovravný človek môže vyjsť z vyšetrenia ako „false positive“. Predstavte si, že vyšetrovaný dostane otázku, či niekedy užil drogy. Pravdivo odpovie, že nie, ale otázka má pre neho osobitne stresujúci charakter, lebo drogy užíva nejaký jeho blízky rodinný príšlušník, a vyšetrovaný u neho povedzme drogy našiel, čiže o závislosti vedel a polícii to neoznámil. V súvislosti s otázkou síce odpovedal pravdivo, ale udalosť, ktorú zažil a ktorá je spojená, asociovaná s otázkou, ktorá mu bola kladená, spôsobila stresovú reakciu.

Pripomeňme, že vyšetrovaný v skutočnosti neurobil nič nemorálne. Podľa našich zákonov nie je povinný svedčiť voči blízkej osobe. Dajme tomu, že štát je oprávnený klásť niekomu otázku, či užíva drogy. Ale nie je oprávnený klásť otázku na onú asociovanú udalosť. Detektor teda prináša problémy aj bezúhonným ľuďom.

Politický a právny postoj k polygrafu

Postoj politického a právneho systému štátov k polygrafu odráža jeho kontroverznosť. Na strane jednej ho celkom neodmieta, na strane druhej vyšetrovanie na polygrafe drží v určitých pevných hraniciach.

Úrad amerického kongresu na hodnotenie technológii vo svojej správe z roku 1983 upozornil na chybovosť polygrafu.

Federálny zákon z roku 1988 zakazuje zamestnávateľom vnucovať uchádzačom o zamestnanie vyšetrenie na polygrafe, ale umožňuje výnimky, ktoré využívajú napríklad federálne bezpečnostné agentúry alebo policajné zbory v rámci štátov USA. Niektoré štáty USA ho v rámci svojho pôsobenia zakazujú úplne.

V roku 1998 sa Najvyšší súd USA v kauze USA verzus Scheffer vyjadril kriticky o spoľahlivosti polygrafu a rozhodol, že súd môže odmietnuť vyšetrenie na polygrafe ako dôkaz. V trestnom konaní pred súdom je na rozhodnutí súdu, či vyšetrenie obžalovaného alebo svedka uzná ako dôkaz a vyšetrenie je dobrovoľné.

Výsledky vyšetrenia na polygrafe sú preto užitočné skôr ako doplnok v spojitosti s inými typmi vyšetrovania.

Princíp: Polygraf je iba doplnkom

Práve to zdôrazňujú odborníci na polygraf. Seriózne použitie polygrafu nie je samoúčelné, nemá sa používať bez súvislosti s inými spôsobmi vyšetrovania, či už je to v rámci trestného konania, alebo pri teste integrity záujemcu o miesto v špeciálnych bezpečnostných zložkách. Tvrdí to expertka v spomínanom rozhovore pre BBC, povedal mi to bývalý vysoký funkcionár slovenského ministerstva vnútra, pod ktorého spadalo použitie polygrafu v 90. rokoch. „Sme len súčasťou širšieho procesu preverovania osoby,“ povedal mi odborník, ktorý na Slovensku vyšetrenie na polygrafe priamo vykonáva.

Princíp doplnkovosti znamená, že vyšetrenie na polygrafe má podporiť domnienku, ktorú naznačujú už aj iné zdroje. Tento princíp je logickou ochranou pred rizikom, že vyšetrenie na polygrafe nemusí byť stopercentne spoľahlivé.

Využívanie polygrafu na Slovensku

Polygraf sa na Slovensku používa od začiatku 90. rokov minulého storočia, keď ho získalo ministerstvo vnútra ako dar od jednej zo západných krajín. Pracovisko používajúce polygraf sa stalo ešte v 90. rokoch súčasťou Kriminalisticko-expertízneho ústavu Policajného zboru (KEÚ) a polygraf sa začal používať aj v prípravnej časti trestného konania, napríklad so súhlasom obvinených pri ich vypočúvaní policajným vyšetrovateľom, samozrejme s ich súhlasom. Okrem toho už vtedy začalo pracovisko KEÚ polygraf používať na vykonávanie testu integrity, teda bezúhonnosti u policajtov, ktorí sa mali stať pracovníkmi špeciálnych policajných zložiek. Najprv šlo o pracovníkov kriminálneho spravodajstva, neskôr sa k tomu pridali inšpekčná služba, protikorupčná jednotka, atď. Rozsah špeciálnych služieb, kde sa u uchádzačov vyžadovalo vyšetrenie na polygrafe, sa ustálil v rokoch 2007/2008.

Čo sa týka trestného konania na súde, existujú verdikty Najvyššieho súdu SR, z ktorých vyplýva, že slovenské súdy nemusia brať výsledky vyšetrenia na polygrafe do úvahy ako dôkaz. Jeden verdikt Najvyššieho súdu sa odvoláva na časť verdiktu Najvyššieho súdu USA v kauze USA verzus Scheffer, ktorá upozorňuje na nespoľahlivosť polygrafu. 

Keďže som bol v rokoch 2002 až 2006 ministrom vnútra, na ktorom sa vykonávali vyšetrenia na polygrafe, niekto by sa mohol pýtať, prečo o polygrafe píšem až teraz. K tomu niekoľko poznámok.

Jednak sa polygraf používal na ministerstve vnútra už desať rokov predtým, jednak jeho využitie úplne neodmietam ani teraz. Pokiaľ sa využíva v trestnom konaní a so súhlasom obvineného, nemám námietky. Vtedy je splnený princíp doplnkovosti. Rovnako celkom neodmietam ani jeho použitie pri teste integrity, ale opäť musí byť splnený princíp doplnkovosti. V tomto som však o čosi skeptickejší ako v minulosti, kedy ešte nebola známa už spomínaná rozsiahla publikácia americkej Národnej akadémie vied The Polygraph and The Lie Detection, pri ktorej nemožno mať pochybnosti o odbornosti, serióznosti a nezaujatosti autorov.

A najmä, teraz reagujem na to, že z polygrafu sa stala politická šou, za môjho pôsobenia polygraf nebol verejnou mediálnou témou. Nepamätám si, že by médiá prepierali tému detektoru ani všeobecne, ani v súvislosti s vyšetrením konkrétnej osoby. Výsledok vyšetrenia na polygrafe sa nezakladal do osobného spisu policajta.

Dnes sa stal z polygrafu verejný cirkus

Dnes je téma polygrafu verejná. V médiách sa hovorí o vyšetrovaní konkrétnych policajtov. Čo je najtragickejšie, už aj funkcionári ministerstva vnútra pokračujú, aj keď si to možno neuvedomujú, v dezinformovaní verejnosti tak, ako to začal Matovič. Spôsob, ako rozprávajú o polygrafe na verejnosti, nevyhnutne vyvoláva v ľuďoch dojem, že polygraf je naozaj neomylným detektorom lži, že sa nikdy nemýli.

A to je nezmysel. V radoch odborníkov ani ten najväčší priaznivec polygrafu nebude tvrdiť, že polygraf sa nikdy nemýli. Všetci vedia, že sa mýli, a to nie v zanedbateľnom počte prípadov. Aj keby jeho spoľahlivosť bola 95 percent, znamená to, že v jednom prípade z dvadsiatich sa pomýli. Z tisíc prípadov v päťdesiatich. A čo keď je to len 90 percent, ale čo keď ešte menej?

Dvadsiatka na detektore

Mimochodom, čo teda znamená, že z dvadsiatich policajtov, ktorí boli vyšetrovaní na polygrafe vo veci úniku videa z chaty Bödörovcov, mali dvaja problematické výsledky? Laik, ktorý uveril nepravdivým rečiam politikov a niektorých policajných funkcionárov o stopercentnej spoľahlivosti polygrafu, si povie, už ich majú.

Matematik, vediac, že polygraf nie je stopercentne spoľahlivý, poznajúc Bernoulliho pravdepodobnostnú schému, si ľahko spočíta, že ak sa vyšetrenia zúčastní dvadsať pravdovravných ľudí a ak, dajme tomu, je spoľahlivosť detektoru 90 %, tak pravdepodobnosť, že polygraf aspoň jedného z nich označí za nepravdovravného, je takmer istá záležitosť. Ako keď pri jednom hode kockou pravdepodobnosť, že padne šestka, je malá, ale keď sa hádže povedzme desaťkrát, tak je veľmi pravdepodobné, že šestka aspoň raz padne. Neviem, nakoľko nejaké iné vyšetrovanie hovorí proti tým dvom policajtom, ale ak je proti nim iba ten polygraf, tak to veľa neznamená.  

Špičky polície na polygraf? Nie je to dobrý nápad

Všimnime si formuláciu z programového vyhlásenia, kde sa hovorí o policajných funkcionároch, ktorí majú byť „prijímaní“ (sic!) na vysoké riadiace funkcie. Policajný prezident a ďalší vysokí funkcionári však nie sú do funkcií „prijímaní“, ale menovaní. Kuriózna lajdáckosť tejto formulácie ukazuje, ako bola narýchlo zbúchaná. Ak žiadajú od funkcionárov polície chodiť na detektor ľudia, ktorí takto nedbanlivo formulujú, nie je to dobré znamenie.

Dovolím si uviesť štyri argumenty, prečo je návrh z programového vyjadrenia nesprávny.

Nie je známe, že by niektorý štát na svete prikazoval podstúpiť vyšetrenie na polygrafe verejne známym najvyšším funkcionárom bezpečnostných zložiek. Nepočuli sme, že by na polygraf šiel čerstvo vymenovaný šéf CIA alebo FBI a výsledkami by sa zaoberal Kongres. Pritom USA sú krajinou, kde sa polygraf zrodil a kde má najväčšie využitie.

Vyšetrenie na polygrafe je určitým zásahom do ľudskej intimity a podstúpiť ho znamená istý osobný diskomfort. Istá miera jeho akceptácie je kompromisom medzi rešpektovaním osobnej dôstojnosti človeka a potrebami bezpečnosti v štáte. Diskomfort môže pre polygraf pociťovať aj radový, päť rokov slúžiaci policajt, usilujúci sa o prijatie do špecializovaného útvaru. Väčší diskomfort však môže pociťovať pätnásť, dvadsať rokov slúžiaci policajt, ktorý sa stal kandidátom na policajného prezidenta práve pre svoju dobrú povesť, získanú za dlhé roky dobrej služby. A tento má byť za tie roky služby poslaný na polygraf?   

Návrh ukazuje, že navrhovateľom je neznámy onen princíp doplnkovosti polygrafu. Polygraf nemá byť samoúčelná záležitosť.

Ak by sa taká prax prijala, zo skúseností s polygrafom vyplýva, že skôr či neskôr také vyšetrenie bude prinášať popri pravdivých i nepravdivé výsledky. Tieto budú zverejňované a verejnosť ich bude považovať za pravdivé, keďže je vychovávaná v domnienke, že polygraf je neomylný. Skôr či neskôr to bude prinášať i zbytočné tragédie a nedajú sa vylúčiť i súdne procesy o prípustnosti povinného vyšetrenia na polygrafe.

Je rozdiel, keď pravdovravný, verejnosti neznámy človek je polygrafom označený za nepravdovravného, ale vie o tom len jeho šéf, a iné je, keď sa to v prípade verejne známej osoby ocitne na stránkach všetkých médií.

Poslanci, ktorí toto v programovom vyhlásení vlády schválili, tak urobili bez znalosti, čím polygraf skutočne je a čím nie je, a tým i oni pomáhali vytvárať dojem, že sa jedná o spoľahlivý prostriedok. Tak však slovenskú verejnosť zavádzali.

Určitú nádej vzbudzuje fakt, že zatiaľ po takmer dvoch rokoch vládnutia sa vláda akosi nezberá, aby príslušný sľub z programového vyhlásenia splnila. Žeby sa niektorí začali postupne spamätávať?

Najvyšší čas, trápností už bolo dosť.