Pápežova návšteva bola najlepšia prezentácia Slovenska pred svetom

Pápežova návšteva nielen splnila moje osobné očakávania, ale ich aj vysoko prekročila. Mal som totiž možnosť osobne sa stretnúť s pápežom-jezuitom aj na Slovensku a jeden deň komentovať jeho návštevu pre stanicu TV 2000, čo je televízny kanál Talianskej biskupskej konferencie.

https://www.youtube.com/watch?v=UaO2ix9h4zE

Bol som aj na jeho záverečnej svätej omši v Šaštíne. Vašu otázku vnímam skôr v podobe: Čo ešte treba urobiť? Predovšetkým treba čo najlepšie poznať jeho príhovory, teda všetko, čo nám povedal a zanechal. Nestačí ich počuť iba raz alebo zachytiť len ich stručné syntézy. Teraz, keď už eufória z návštevy pominula, treba si ich opakovane čítať, uvažovať nad nimi a uvádzať do života. Iba tak jeho apoštolská cesta k nám splní svoj účel.

Čo by ste osobitne vyzdvihli okrem pápežovho stretnutia s jezuitmi?

Pápežov úprimný obdiv a lásku k Slovensku, ako to povedal v bratislavskej Katedrále svätého Martina: „A keď už hovoríme o krajine, práve som pani prezidentke povedal, že Slovensko je báseň!“ Takéto vyznanie od svetovej duchovnej a morálnej autority, akou je pápež František, má mimoriadnu hodnotu. Veľmi výrečná je aj jeho predposledná veta zo záverečného príhovoru na konci svätej omše v Šaštíne: „Nosím vás všetkých v srdci.“

Okrem toho Svätý Otec poukázal na poslanie našej krajiny: „Dejiny pozývajú Slovensko, aby bolo posolstvom pokoja v srdci Európy.“ Tieto dejiny „sú nezmazateľne poznačené vierou“ a jedinečnou evanjelizáciou svätých Cyrila a Metoda, na ktorých máme byť oprávnene hrdí a máme sa nimi neustále inšpirovať. Podľa pápeža sme teda pozvaní byť krajinou priateľstva, kde sa podľa starobylej tradície hostia vítajú chlebom a soľou.

Ďalej chcem vyzdvihnúť pápežov dôraz na kontempláciu a akciu. Prvá z nich sa vníma ako snaha pochopiť viac srdcom ako rozumom a je vlastná slovanským národom, čo môže výrazne obohatiť Cirkev na Západe. Akcia – činnosť má byť zameraná osobitne na chudobných, v ktorých možno stretnúť samotného Krista, a má viesť k podeleniu sa o chlieb. Pápež František nám odkázal, že máme vidieť a vnímať svet i Kristov kríž očami viery a byť jeho vernými svedkami. Popri tom sa treba neustále učiť citlivosti voči opravdivej láske a zodpovednosti za ňu, ako to povedal mladým v Košiciach. Podľa príkladu Panny Márie máme byť ľuďmi na ceste, ľuďmi prorockého svedectva a ľuďmi súcitu.

Aké bolo stretnutie pápeža-jezuitu so slovenskými spolubratmi v Bratislave? Aká bola atmosféra?

Som úprimne rád, že pápež František bol aj na návšteve Slovenska verný svojej tradícii. Ako je známe, počas svojich ciest sa snaží navštíviť aj spolubratov, ktorí pôsobia v danej krajine. Stretnúť sa s nami bola jeho osobná túžba a iniciatíva. Stretnutie vo mne zanechalo veľmi silné dojmy. Predovšetkým bezprostrednosť Svätého Otca. Napríklad keď prišiel do spoločenskej miestnosti Apoštolskej nunciatúry na stretnutie s nami, nesadol si na pripravené kreslo, ktoré bolo niekoľko metrov pred prvým radom mojich spolubratov. Zobral si jednu z voľných stoličiek, na ktorých sme sedeli aj my, a sadol si takmer na úroveň prvého radu. To bolo veľmi silné gesto: som jedným z vás a som tu pre vás.

Taký bol aj počas celého stretnutia: otcovský, bratský, priamy a skromný. Som vďačný Pánu Bohu, že som mohol byť svedkom tohto historického stretnutia, o ktorom sa v minulosti nedalo ani snívať: prvý pápež-jezuita navštívil Slovensko a chcel sa stretnúť so svojimi slovenskými spolubratmi.

Prepis stretnutia vyvolal rozruch, no bol vskutku odrazom reality?

Prepis stretnutia je odrazom reality. Náš rozhovor s ním mal široký záber. Pápežove odpovede poukazovali na bohaté osobné, duchovné a pastoračné skúsenosti ako jezuitu i najvyššieho pastiera všeobecnej Cirkvi. Z toho, čo nám povedal, sa mi osobne veľmi páčila jeho odpoveď na otázku, ako by sa mala orientovať pastorácia jezuitov na Slovensku. Svätý Otec zdôraznil slovo „blízkosť“, ktorá má mať štyri podoby:

Po prvé „blízkosť Bohu“ – to znamená osobné a hlboké zakorenenie v Bohu s dôležitosťou vytrvalej osobnej modlitby. Po druhé „vzájomná blízkosť“, čo predstavuje bratský a komunitný rozmer rehoľného života. Po tretie „blízkosť biskupovi a pápežovi“, teda cirkevný rozmer našej služby. A po štvrté „blízkosť Božiemu ľudu“, čo je pre pastoráciu najdôležitejšie, pretože v nej ide o uvedomenie si vlastných koreňov, o spolucítenie s ľudom, o citlivú a múdru prítomnosť a o zodpovedné riadenie zverených veriacich. Ako vidno, jeho odpoveď presahuje pôvodnú otázku a poukazuje na základné predpoklady dobrej pastorácie.

Pápežova návšteva sa konala počas jezuitského Ignaciánskeho roku. Ako ho prežívate?

Ignaciánsky jubilejný rok vyhlásil generálny predstavený rehole Arturo Sosa Abascal v termíne od 20. mája 2021 do 31. júla 2022. Mottom tohto roka je: Vidieť všetky veci novým spôsobom v Kristovi. Hlavným dôvodom je 500. výročie obrátenia svätého Ignáca z Loyoly. Z početných podujatí poukážem iba na tie, do ktorých som bol osobne zapojený.

Naša provincia pripravuje významnú publikáciu pod názvom: Sto rokov Spoločnosti Ježišovej na Slovensku. Pripravil som do nej príspevok: Slovenskí jezuiti na akademických inštitúciách Spoločnosti Ježišovej v Ríme, ktorý predstavuje pôsobenie členov našej provincie na Pápežskom biblickom inštitúte, Pápežskom východnom inštitúte, na Russiku a na Pápežskej Gregorovej univerzite.

Tých, ktorí na týchto inštitúciách vyučovali v minulosti alebo mali iné zaradenie (ako rehoľní bratia), a tých, ktorí aktuálne vyučujú, je celkovo 19. Pred sviatkom svätého Ignáca som v mojej rodnej farnosti svätého Vavrinca v Sobranciach zorganizoval novénu. Počas nej som predstavil predovšetkým niektoré dôležité udalosti zo života svätého Ignáca, ignaciánsku spiritualitu a jej aktuálnosť pre dnešného človeka.

Na konci novény bol večer otvorených otázok a odpovedí zameraný na Spoločnosť Ježišovu, ale aj na aktuálne otázky bioetiky, morálky a Cirkvi.