Pápežova návšteva bola najlepšia prezentácia Slovenska pred svetom

Jezuita Ján Ďačok, ktorý pôsobí v Ríme, považuje Františkovu návštevu Slovenska za najúčinnejšiu prezentáciu krajiny. Štandardu prezradil, ako prebiehalo pápežovo stretnutie s jezuitmi v Bratislave, ktoré vyvolalo značný rozruch. Slovenský kňaz, ktorý návštevu komentoval pre taliansku televíziu, nám tiež povedal, čo treba robiť teraz, keď eufória z apoštolskej cesty pominula.

Ján Ďačok prešiel počiatočnou rehoľnou formáciou za komunizmu. Študoval na Slovensku i na Pápežskej Gregoriánskej univerzite v Ríme, kde v súčasnosti vyučuje. Je morálny teológ, ktorý pôsobí na najstaršom vatikánskom tribunáli, takzvanej Apoštolskej penitenciárii, a je tiež lekár so špecializáciou v internej medicíne a brušnej sonografii. Okrem Teologickej fakulty Gregoriánskej univerzity vyučuje na Trnavskej univerzite. Slovenský kňaz prednáša o bioetike, postmoderne, ideológiách a o ľudskom živote.

Ako hodnotíte pápežovu septembrovú návštevu v krajine pod Tatrami?

Prvá návšteva pápeža Františka na Slovensku je výnimočnou udalosťou, ktorá sa zapíše do našej národnej histórie zlatými písmenami. Bol to iba druhý pápež, ktorý navštívil Slovensko. Preto ju treba vnímať ako jeho osobitný dar pre našu krajinu, za čo máme byť mimoriadne vďační. Napriek tomu, že sme mali veľmi krátky čas na jej prípravu, skončila sa vynikajúco. Je potrebné vysoko oceniť prácu všetkých organizátorov a dobrovoľníkov. Bola to najlepšia a najúčinnejšia prezentácia Slovenska pred celým svetom.

Splnila vaše očakávania? Čo ešte možno čakať?

Pápežova návšteva nielen splnila moje osobné očakávania, ale ich aj vysoko prekročila. Mal som totiž možnosť osobne sa stretnúť s pápežom-jezuitom aj na Slovensku a jeden deň komentovať jeho návštevu pre stanicu TV 2000, čo je televízny kanál Talianskej biskupskej konferencie.

Bol som aj na jeho záverečnej svätej omši v Šaštíne. Vašu otázku vnímam skôr v podobe: Čo ešte treba urobiť? Predovšetkým treba čo najlepšie poznať jeho príhovory, teda všetko, čo nám povedal a zanechal. Nestačí ich počuť iba raz alebo zachytiť len ich stručné syntézy. Teraz, keď už eufória z návštevy pominula, treba si ich opakovane čítať, uvažovať nad nimi a uvádzať do života. Iba tak jeho apoštolská cesta k nám splní svoj účel.

Čo by ste osobitne vyzdvihli okrem pápežovho stretnutia s jezuitmi?

Pápežov úprimný obdiv a lásku k Slovensku, ako to povedal v bratislavskej Katedrále svätého Martina: „A keď už hovoríme o krajine, práve som pani prezidentke povedal, že Slovensko je báseň!“ Takéto vyznanie od svetovej duchovnej a morálnej autority, akou je pápež František, má mimoriadnu hodnotu. Veľmi výrečná je aj jeho predposledná veta zo záverečného príhovoru na konci svätej omše v Šaštíne: „Nosím vás všetkých v srdci.“

Okrem toho Svätý Otec poukázal na poslanie našej krajiny: „Dejiny pozývajú Slovensko, aby bolo posolstvom pokoja v srdci Európy.“ Tieto dejiny „sú nezmazateľne poznačené vierou“ a jedinečnou evanjelizáciou svätých Cyrila a Metoda, na ktorých máme byť oprávnene hrdí a máme sa nimi neustále inšpirovať. Podľa pápeža sme teda pozvaní byť krajinou priateľstva, kde sa podľa starobylej tradície hostia vítajú chlebom a soľou.

Ďalej chcem vyzdvihnúť pápežov dôraz na kontempláciu a akciu. Prvá z nich sa vníma ako snaha pochopiť viac srdcom ako rozumom a je vlastná slovanským národom, čo môže výrazne obohatiť Cirkev na Západe. Akcia – činnosť má byť zameraná osobitne na chudobných, v ktorých možno stretnúť samotného Krista, a má viesť k podeleniu sa o chlieb. Pápež František nám odkázal, že máme vidieť a vnímať svet i Kristov kríž očami viery a byť jeho vernými svedkami. Popri tom sa treba neustále učiť citlivosti voči opravdivej láske a zodpovednosti za ňu, ako to povedal mladým v Košiciach. Podľa príkladu Panny Márie máme byť ľuďmi na ceste, ľuďmi prorockého svedectva a ľuďmi súcitu.

Aké bolo stretnutie pápeža-jezuitu so slovenskými spolubratmi v Bratislave? Aká bola atmosféra?

Som úprimne rád, že pápež František bol aj na návšteve Slovenska verný svojej tradícii. Ako je známe, počas svojich ciest sa snaží navštíviť aj spolubratov, ktorí pôsobia v danej krajine. Stretnúť sa s nami bola jeho osobná túžba a iniciatíva. Stretnutie vo mne zanechalo veľmi silné dojmy. Predovšetkým bezprostrednosť Svätého Otca. Napríklad keď prišiel do spoločenskej miestnosti Apoštolskej nunciatúry na stretnutie s nami, nesadol si na pripravené kreslo, ktoré bolo niekoľko metrov pred prvým radom mojich spolubratov. Zobral si jednu z voľných stoličiek, na ktorých sme sedeli aj my, a sadol si takmer na úroveň prvého radu. To bolo veľmi silné gesto: som jedným z vás a som tu pre vás.

Taký bol aj počas celého stretnutia: otcovský, bratský, priamy a skromný. Som vďačný Pánu Bohu, že som mohol byť svedkom tohto historického stretnutia, o ktorom sa v minulosti nedalo ani snívať: prvý pápež-jezuita navštívil Slovensko a chcel sa stretnúť so svojimi slovenskými spolubratmi.

Prepis stretnutia vyvolal rozruch, no bol vskutku odrazom reality?

Prepis stretnutia je odrazom reality. Náš rozhovor s ním mal široký záber. Pápežove odpovede poukazovali na bohaté osobné, duchovné a pastoračné skúsenosti ako jezuitu i najvyššieho pastiera všeobecnej Cirkvi. Z toho, čo nám povedal, sa mi osobne veľmi páčila jeho odpoveď na otázku, ako by sa mala orientovať pastorácia jezuitov na Slovensku. Svätý Otec zdôraznil slovo „blízkosť“, ktorá má mať štyri podoby:

Po prvé „blízkosť Bohu“ – to znamená osobné a hlboké zakorenenie v Bohu s dôležitosťou vytrvalej osobnej modlitby. Po druhé „vzájomná blízkosť“, čo predstavuje bratský a komunitný rozmer rehoľného života. Po tretie „blízkosť biskupovi a pápežovi“, teda cirkevný rozmer našej služby. A po štvrté „blízkosť Božiemu ľudu“, čo je pre pastoráciu najdôležitejšie, pretože v nej ide o uvedomenie si vlastných koreňov, o spolucítenie s ľudom, o citlivú a múdru prítomnosť a o zodpovedné riadenie zverených veriacich. Ako vidno, jeho odpoveď presahuje pôvodnú otázku a poukazuje na základné predpoklady dobrej pastorácie.

Pápežova návšteva sa konala počas jezuitského Ignaciánskeho roku. Ako ho prežívate?

Ignaciánsky jubilejný rok vyhlásil generálny predstavený rehole Arturo Sosa Abascal v termíne od 20. mája 2021 do 31. júla 2022. Mottom tohto roka je: Vidieť všetky veci novým spôsobom v Kristovi. Hlavným dôvodom je 500. výročie obrátenia svätého Ignáca z Loyoly. Z početných podujatí poukážem iba na tie, do ktorých som bol osobne zapojený.

Naša provincia pripravuje významnú publikáciu pod názvom: Sto rokov Spoločnosti Ježišovej na Slovensku. Pripravil som do nej príspevok: Slovenskí jezuiti na akademických inštitúciách Spoločnosti Ježišovej v Ríme, ktorý predstavuje pôsobenie členov našej provincie na Pápežskom biblickom inštitúte, Pápežskom východnom inštitúte, na Russiku a na Pápežskej Gregorovej univerzite.

Tých, ktorí na týchto inštitúciách vyučovali v minulosti alebo mali iné zaradenie (ako rehoľní bratia), a tých, ktorí aktuálne vyučujú, je celkovo 19. Pred sviatkom svätého Ignáca som v mojej rodnej farnosti svätého Vavrinca v Sobranciach zorganizoval novénu. Počas nej som predstavil predovšetkým niektoré dôležité udalosti zo života svätého Ignáca, ignaciánsku spiritualitu a jej aktuálnosť pre dnešného človeka.

Na konci novény bol večer otvorených otázok a odpovedí zameraný na Spoločnosť Ježišovu, ale aj na aktuálne otázky bioetiky, morálky a Cirkvi.