Betlehemy a betlehemské hry

Tradícia betlehemov a betlehemských hier siaha do stredoveku. Rozšírila sa z Talianska najskôr ako takzvané živé betlehemy v kostoloch. Boli to jasličky s dieťatkom a okolo nich postavy z betlehemského príbehu. Prvé takéto jasličky pripravil roku 1223 zakladateľ františkánskeho rádu svätý František z Assisi so svojimi priateľmi. Jasličky sa z Talianska zásluhou františkánov rýchlo rozšírili a ujali v celej Európe.

Z tejto vianočnej obyčaje postupne vznikla jej nová podoba, regionálne betlehemy, kde živých aktérov nahradili figúrky z dreva. Pri nich sa predvádzala betlehemská jasličková hra. Ako prví stavali betlehemy v kostoloch, ale aj na námestiach jezuiti a františkáni už od druhej polovice 16. storočia. K ich obľube prispeli práve vianočné a betlehemské hry. Výrobou betlehemov a jasličiek sa zaoberali profesionálni rezbári aj ľudoví rezbári (najmä potom, čo osvietenský cisár Jozef II. zakázal stavanie betlehemov v chrámoch a ľudia si ich začali budovať v domácnostiach). V horských oblastiach Slovenska mali jasličky osobitný pastiersky ráz s výjavmi z reálneho života pastierov.

Prvé jasličkové hry na území dnešného Slovenska súviseli s betlehemskými hrami žiakov a neskôr s ľudovým divadlom. Do ich deja postupne prenikali folklórne svetské prvky spojené s valašskou kolonizáciou, ktorá ovplyvnila spôsob života našich predkov najmä na strednom Slovensku a na časti východného Slovenska. Preto sa v jednotlivých variantoch betlehemských hier, ktoré sa zachovali na území Slovenska, objavujú aj pastorálne a žartovné motívy, najmä výjavy zo života pastierov. Betlehemské hry časom celkom zľudoveli, hoci si, samozrejme, ponechali náboženský rámec s ústredným motívom narodenia Božieho Syna. Stali sa azda najrozšírenejšou hrou v repertoári slovenského ľudového divadla. Betlehemská hra sa mohla predvádzať v kostole alebo pri betlehemských obchôdzkach. V mestskom prostredí pribudla možnosť odohrať ju na námestí pred kostolom. Nacvičovali ju zväčša žiaci. V mestách si udržala väčšmi cirkevný charakter, čo súviselo s tým, že hru so žiakmi nacvičovali rehoľníci. Mestskému obyvateľstvu napokon boli pastierske motívy dosť vzdialené. Preto napríklad do niektorých hier predvádzaných v mestách vstupujú niektoré špecifické prvky (v baníckych mestách napríklad postavy baníkov, inde mešťania, služobníctvo a podobne).

Vo vidieckom prostredí prevládala betlehemská hra ako obchôdzková, teda ako súčasť koledovania. Základnou rekvizitou bol prenosný betlehem z dreva alebo papiera. Používali sa aj ďalšie rekvizity – mohla to byť hviezda, pastierske palice obité plieškami, ktoré štrngali do rytmu (bunkoše). Koledníci hrali v kostýmoch baču a pastierov, ktorí mali tradičné a stabilné mená (napríklad Kubo, niekde mu hovorili Starý, Fedor, Stacho), a v hre vystupoval aj anjel. Hovorené slovo bohato dopĺňali piesne zväčša ľudového pôvodu a dramatické výstupy. Staršia podoba betlehemskej hry, ktorá sa už dnes na Slovensku nehráva, obsahovala veľa prvkov zo života pastierov, vložky vinšov a žartovných slôh. Bola preto pomerne náročná na čas aj na zapamätanie si textu.