Čo zostalo zo Sovietskeho zväzu

Neustále pripomínajúca sa obyvateľom svojich satelitov ako hrozba i vzor, ​​čierna diera, do ktorej sú vťahovaní, pán, ktorému pri rôznych príležitostiach musia rituálne potvrdzovať svoje vazalstvo. Na koho si došliapne, z toho nič nezostane, je to ťažká váha. Tá najťažšia. Bude tu na večné časy, odstrániť by ju mohol iba jadrový konflikt, ktorý by zároveň zničil život na Zemi.

Podobne ako naivný chlapec z Československa tú dnes už neexistujúcu krajinu vnímalo aj nemálo ľudí vzdelanejších vrátane rôznych vtedajších „kremľológov“, podľa ktorých bol ZSSR štát akosi zdravý a životaschopný, opierajúci sa o lojálne a presvedčené obyvateľstvo, ktorého hodnoty vyjadruje, nemalo význam usilovať sa o jeho potlačenie alebo dokonca rozpad, jeho existenciu bolo potrebné rešpektovať ako dlhodobú danosť.

Nejakú schopnosť človek tomu sovietskemu vedeniu uznať musí – tí ľudia boli zdatnými manažérmi vlastného obrazu, používali na to prostriedky od klasickej propagandy po subverzné akcie a s publikom pracovať vedeli. Tiež mali na to publikum (alebo aspoň jeho časť) a šťastie. Ťažko by sa dalo nájsť dôverčivejší, oddanejší a zaslepenejší „fanklub“, než boli priaznivci ZSSR na vtedajšom Západe.

V tej podobe preludu ZSSR žije naďalej, nielen v hlavách niekoľkých starnúcich nostalgikov, ale tiež v predstavách často mladších katedrových revolucionárov, presvedčených, že západný kapitalizmus je to najhoršie, čo kedy vo svete vzniklo. Jeho protivníci preto museli byť silou prevažne pozitívni.

Nejakým spôsobom prežíva aj v politike súčasného Ruska, nástupníckeho štátu ZSSR, aj vo vzťahu k nemu. Sovietizácia, ktorá v časti sveta prebehla, bola predsa tiež – ako upozorňujú mnohí autori – rusifikáciou. Medzi predrevolučným Ruskom a Ruskom sovietskym existovala aj nejaká kontinuita, rovnako tak existuje medzi ZSSR a súčasnou Ruskou federáciou. Sovietsky zväz nebol iba aplikáciou zo Západu importovaných ideí v ruských pomeroch, nemálo toho v ňom bolo pôvodne ruské vrátane tej kombinácie grotesknosti a hrôzy, centralizovanej všemocnosti a nemohúcnosti. Aj preto pôsobí absurdne, keď sa niektorí súdobí konzervatívci obracajú k Rusku ako k zdravej alternatíve voči súčasnému pokrokárskemu bláznovstvu. V údese nad „cancel culture“ oceňujú krajinu, v ktorej tá kultúra rušenia prebieha tradičnými spôsobmi, teda mnohoročným väznením, prípadne fyzickou likvidáciou.

Sovietsky zväz od svojich oddaných stúpencov vyžadoval mimoriadnu schopnosť nevidieť a oni ju tiež boli schopní mimoriadne prejaviť. Arthur Koestler napríklad spomína, ako bol v Charkove v čase vrcholiaceho hladomoru, a rovnako tú realitu dokázal vytesniť. Aj keď bol sám veľmi inteligentný, uveril nemiestnym vysvetleniam miestnych papalášov. V tomto odhodlaní popierať nebol zďaleka sám.

Dnes by to človeku mohlo pripadať nepochopiteľné, ale nemalo by. Všetci tí západní komunisti a pokrokári minulého storočia, ktorí sa nechali okúzliť Sovietskym zväzom, na toto pomýlené presvedčenie stavili veľa vrátane identity, životného programu. A strach z toho, že by o nich mohli prísť (a často tiež hrôza z tej skutočnej sovietskej moci), ich hnal do väčších a väčších krajností. Toto splynutie ideologického a osobného, ​​vedúce k ochote vyprázdnenia sa a oslepenia sa, je, obávam sa, to, čo je z dedičstva už dávno sa rozpadnutej veľmoci stále aktuálne a živé.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.