Kauza Watson. S provokatívnym vedcom aj rasou je to inak

Latinský výrok non semper temeritas est felix, upozorňuje, že trúfalosť neprináša vždy šťastie. Tento výrok môžeme využiť aj pri molekulárnom biológovi Jamesovi Watsonovi, ktorý spolu s Francisom Crickom a Mauriceom Wilkinsom získal v roku 1962 Nobelovu cenu za objav štruktúry molekuly DNA, jeden z najdôležitejších objavov 20. storočia.

Štandard nedávno uverejnil príspevok od Vasila Lipitského, podľa ktorého Watsonov život „prevrátila naruby jediná myšlienka“. Konkrétne jeho vyjadrenie z roku 2007 pre noviny Times o nižšej inteligencii černochov v porovnaní s belochmi. Podľa Lipitského sa z Watsona stala vo vedeckej komunite persona non grata. Lipitsky tvrdí: „Musí (vedec) trvať na tom, že má pravdu, alebo svoj výskum schovať do zásuvky a nikdy ho nezverejňovať?“ Táto formulácia navodzuje domnienku, že Watsona vylúčila vedecká komunita, pretože na plné ústa vyslovil zamlčiavanú „pravdu“ o rozdieloch v inteligencii medzi „čiernymi“ a „bielymi“ rasami. Lipitsky tiež uvádza, že s Watsonom „nikto nediskutoval“, a že oponenti nepredložili štatistiky ani štúdie na vyvrátenie jeho názoru. Lipitsky vykreslil Watsona takmer ako „obeť“ (americkej) „ideologickej a hysterickej kritiky“, v ktorej „jeho kolegovia odmietli všetky jeho minulé zásluhy.“ Na záver sa dozvedáme, že Watson ponúkol „po strate finančných zdrojov“ na predaj svoju Nobelovu cenu, ktorú kúpil ruský miliardár Ališer Usmanov. Následne sa konal na pôde Ruskej akadémie vied slávnostný ceremoniál vrátenia ceny, čím sa Watsonovi „poskytla nielen materiálna, ale najmä morálna podpora“.

Rád by som tieto tvrdenia vložil do iného kontextu, v ktorom „causa Watson“ nevyznieva ako príbeh o statočnom vedcovi, odsúdeným za vyslovenie „nepríjemnej pravdy“ zideologizovanou vedeckou komunitou.

Ľudské, príliš ľudské

Keď v roku 2007 (a opakovane v roku 2009) vyslovil Watson názor o nižšej inteligencii černochov, nebolo to prvýkrát, keď vedecká obec nadvihla prekvapené obočie. Watson mal za sebou dlhú históriu provokačných vyjadrení. Navrhol, aby sa bohatým ľuďom platilo, že majú deti, pretože „ak existuje nejaká korelácia medzi úspechom a génmi, IQ klesne, ak úspešní ľudia nebudú mať deti“. Tvrdil, že prítomnosť žien vo vedeckom výskume učiní výskum zábavnejším, ale zároveň zníži efektivitu mužov. Odporúčal, že „ak by sa našiel gén, ktorý určuje homosexualitu“, aby ženy v tejto situácii „mali mať možnosť rozhodnúť sa, či podstúpia interrupciu alebo nie“. Watson taktiež navrhol, aby sa pomocou genetického inžinierstva „urobili všetky dievčatá peknými“. Nedávno zosnulý biológ Edward O. Wilson povedal, že Watsona vždy obdivoval a považoval za priateľa, no zároveň poznamenal, že išlo „o najnepríjemnejšiu ľudskú bytosť, akú som kedy stretol“ a ktorému jeho názory prechádzali pre jeho veľký prínos pre vedu.

Inými slovami, Watson nebol svojimi kolegami kritizovaný pre nepopulárne vedecké vyjadrenia, ale preto, že takéto provokačné názory nemali nič spoločné s vedou. Genetik Adam Rutherford napísal, že ak skvelý vedec vysloví urážlivé slová, máme byť úprimní a nezľahčovať to: „Ukazuje sa, že rovnako ako DNA, aj ľudia sú chaotickí, zložití a niekedy chybujú.“

Odmietli kolegovia všetky jeho minulé zásluhy?

Hoci bol (a je) Watson kritizovaný za svoje názory, vedecká obec neodmieta jeho minulé zásluhy. Práve naopak. Napríklad editoriál prestížneho časopisu Nature z roku 2007 odmietal Watsonove vyjadrenia o rase a IQ, ale tiež odmietal mediálny lynč a zastával sa Watsona, aby mohol ďalej prednášať. Existuje množstvo vedeckých (aj mediálnych) článkov odsudzujúcich Watsonove názory o rase a IQ, ktoré ale zároveň vyzdvihujú jeho fenomenálny prínos pri dekódovaní DNA a ako tento objav navždy zmenil biológiu. Watsonov bývalý žiak a genetik Mario Capecchi sa vyslovil, že „všetko, čo odvtedy robíme, je viac-menej založené na tejto štruktúre“.

Pri Watsonovi len sotva môžeme hovoriť, že bol za svoje názory „vylúčený“ z vedeckej komunity. Watson síce prišiel o riadiace pozície v súkromnej výskumnej inštitúcii Cold Spring Harbor Laboratory, kde pôsobil od roku 1968, ale od roku 2009 pôsobil v tejto inštitúcii v roly poradcu a usmerňoval projektovú prácu v laboratóriu. A v roku 2007 prijal Watson pozíciu šéfa poradného výboru biomedicínskej nadácie Champalimaud Foundation. Watson prišiel o svoj status, vplyv a vedeckú reputáciu, ale na „skutočný ostrakizmus“ od vedeckej komunity to nevypadá.

Watson naozaj ponúkol svoju Nobelovu cenu do dražby. Podľa jeho vlastných slov plánoval predajom ceny „návrat do verejného života“, zvýšiť svoje príjmy, ktoré sa znížili po vyjadreniach z roku 2007, venovať peniaze na nové výskumy, podporiť niektoré akademické inštitúcie a kúpiť si umenie, menovite obraz od David Hockneyho.

Bez vedeckých argumentov a výskumu?

Vasil Lipitsky napísal, že Watsonove názory o rase a IQ vedecká komunita nevyvrátila: „To vyvoláva dojem, že proti jeho záveru jednoducho neexistujú žiadne vedecké argumenty.“ Filozof a evolučný biológ Massimo Pigliucci upozorňuje, že nepozná žiadneho editora časopisu Nature, ktorý by žiadal zákaz výskumov o rase a IQ, ak je výskum precízne určený, vzhľadom na problémy s definovaním konceptov „inteligencia“ a „rasa“. A Nature aktuálne obsahuje takmer tisíc vedeckých článkov venujúcich sa rase a IQ.

Problém s konceptom rasa

Sociológ Howard Winant v roku 1994 napísal: „Rasa bývala relatívne zrozumiteľný koncept; a iba nedávno sme vážne spochybnili jeho teoretickú jasnosť. Dnes si kladieme hlboké otázky ohľadom toho, čo vlastne chápeme pod týmto pojmom (s. 13).“ Koncept rasy patrí posledných 70 rokov medzi jeden z najkritizovanejších konceptov, tak v „tvrdých“, ako aj humanitných vedách. Napríklad online portál ResearchGate, sociálna sieť pre vedcov, uverejnila len za december 2021 – za jediný mesiac v roku – cez päťdesiat vedeckých článkov o rase (v sociológii, psychológii, práve, politike, histórii, diplomacii, architektúre, medicíne, lingvistike, genetike, biológii, športe, kriminalistike). Rovnako aj portál Academia – iná sociálna sieť pre vedcov – zverejnila len za rok 2021 takmer 500 štúdií venujúcich sa rase.

Vôkol rasy (rás) sa nakopila ohromujúca suma poznatkov. Ich predbežný rezultát je veľavravný: odborný výskum dosiaľ nenašiel jednoznačnú definíciu pojmu rasa, ktorú by akceptovala celá odborná obec. Odborný výskum dosiaľ nedosiahol zhodu v kritériách, pomocou ktorých by bolo možné zadeľovať ľudské populácie do rás. A odborný výskum dosiaľ nenašiel zhodu ani v určení počtu rás. Odborný výskum (v prírodných aj spoločenských vedách) neponúka žiadnu zhodu v tom, čo to vlastne rasa je.

Vôkol rasy neexistuje žiadne tabu. Nijaká vedecká autorita nezabraňuje klásť otázky o existencii rás, pretože problém nie je existencia rás, ale čo si vlastne pod týmto pojmom predstaviť. Preto sme svedkami rôznych prístupov k rase. Vzájomne si protirečiacich definícií rasy či dokonca štúdií o rase, ktoré neuvádzajúce žiadnu definíciu rasy. Je, pravdaže, možné sa prikloniť k nejakej škole alebo definícii rasy. Žiadny prístup si ale nemôže nárokovať na to, že ponúka to „skutočné“ vysvetlenie rasy.

Fakt, že tieto pochybnosti vôkol rasy neprenikli medzi laickú verejnosť môžeme pripísať aj na vrub súčasnej politizácii rasy. Akonáhle preniklo slovo rasa do politického diskurzu, stalo sa niečím natoľko „samozrejmým“, že ani len nevyvolá otázku, o čom sa to bavíme, keď hovoríme o rase. Problémom je aj to, že tí, čo sa vyjadrujú k rasám, málokedy sledujú aktuálny výskum rasy. Buď vidíme prípady ignorovania tohto výskumu, alebo tí, čo sa vyjadrujú alebo píšu o rasách, nesledujú dynamický vývoj v problematike rasy. Tieto okolnosti následne vytvárajú dojem, že vôkol rasy stále existuje akési „tabu“. Bohužiaľ, pri používaní slova rasa sa len málokedy odkazuje na uvedené nezhody v odbornom výskume.

Rasa a IQ

Príkladom nech je kniha The Bell Curve (1994) od psychológa Richarda Herrnsteina a politológa Charlesa Murraya. Táto kniha sa pre jej závery, že výška IQ je z veľkej časti skupinovo dedičná a existuje značný rozdiel medzi výškou IQ medzi bielymi a čiernymi rasami, stala kontroverznou. Avšak namiesto okamžitého prehlásenia tejto knihy za rasistickú, sa treba pozrieť na to, ako autori definovali pojem rasa. Herrnstein a Murray použili kritérium „klasifikovať ľudí podľa toho, ako sa klasifikujú sami“ (s. 271). Takže človeku, ktorú sa sám zaradil do „bielej“ alebo „čiernej“ rasy, následne merali výšku IQ. V ich knihe nenájdeme definíciu rasy, s ktorou vo svojom výskume pracovali. A Herrnstein a Murray ani nemohli vychádzať z nejakej všeobecne prijatej vedeckej definície pojmu rasa, pretože neexistuje.

Vincent Sarich a Frank Miele, ktorí v knihe Rasa (Race, 2004) obhajujú existenciu rás, tvrdia, že na otázku: "Koľko je vlastne rás?" nemáme vedeckú odpoveď. Ľudské populácie nie je možné klasifikovať do presne definovaných farebných skupín (napríklad „čierna“, „biela“, „hnedá“ či „žltá“). A preto otázka: „Aký je počet rás?“ je nesprávne položená. Dôvodom je, že existuje vysoká variabilita v odtieňoch sfarbenia kožného pigmentu. A tak, či je niekto „biely“, „čierny“, „hnedý“ alebo „žltý“, závisí od toho, kto sa pýta, kde, kedy a akú metodológiu klasifikácie používa.

Ak sa vrátime späť k Watsonovi, treba uviesť, že Watson nenapísal o probléme rasy a IQ jediný článok do vedeckého časopisu, s ktorým by bolo možné vedecky polemizovať. Nevysvetlil, aké chápanie rasy a inteligencie mal na mysli a na aký typ testov IQ sa odvolával.

Post scriptum

Watson za svoj názor zaplatil svojou vedeckou reputáciou. Avšak mediálne odsúdenie, ktoré nabáda priam k verejnému lynču, ak nejaký vedec vysloví urážlivé a nepodložené názory, nie je žiadnou kritikou. Pri diskusii o Watsonovom názore by sme nemali padnúť do pasce jednostrannej pozície. Nejde o žiadny „súboj“ medzi „zavádzajúcou ľavicovo-progresívnou ideológiou“ a „objektívnym pravicovo-konzervatívnym“ názorom na existenciu rás. Proti názorom podobným Watsonovým či proti tým, čo zneužívajú slovo rasa vo „woke“ ideológii alebo „cancel culture“, sa treba postaviť s rozvážnym odstupom a prostou otázkou: „A terazky mi povedzte, Kefalín, čo vy si predstavujete pod takým slovom rasa?“