Všetci ustúpili ťažbe uhlia, on sa dedovizne nevzdáva. Farmár nastavuje zrkadlo nemeckej emisnej politike

Dobe jadra a uhlia odzvonilo, vyhlasuje nová nemecká vláda. Vlani Nemecko odstavilo tri jadrové elektrárne a zvyšné tri reaktory chce vyradiť z prevádzky do konca tohto roka. Do roku 2030 chce zastaviť výrobu elektriny zo spaľovania uhlia (predošlá vláda plánovala až rok 2038).

V rovnakom časovom horizonte chce vláda kancelára Olafa Scholza zdvojnásobiť podiel obnoviteľných zdrojov energie zo súčasných 42 na 80 percent v celkovom energetickom mixe. Ambiciózne plány znamenajú, že Nemecko plyn, ale dokonca aj emisne najškodlivejšie uhlie, momentálne potrebuje ešte viac ako doteraz.

Spomedzi štátov EÚ sa najviac uhlia roky spaľovalo v Nemecku, Poľsku a Česku. Berlín si stanovil veľmi prísne ciele, o ktorých nová vláda sama pochybuje. Podľa tamojšieho ministra hospodárstva a ochrany klímy Roberta Habecka sú ciele najbližšie dva roky nereálne.

Ostatné mesiace púta pozornosť poľská baňa Turów, ktorá je vo výbežku medzi Českom a Nemeckom. Tamojšia tepelná elektráreň pokrýva osem percent energetickej spotreby a skrýva najväčšie zásoby lignitu v Poľsku. Česko sa bojí zničenia prírody, okolitých domov a ložísk podzemnej vody. Nevedelo sa so susedom dohodnúť, preto sa obrátilo na Súdny dvor EÚ, ktorý Poľsku nariadil ťažbu okamžite zastaviť. Keďže neposlúchlo, vymeral mu súd pokutu pol milióna eur denne.

Keď dediny ustupujú bani

Lenže tento príbeh je o bani v klimaticky uvedomelom Nemecku. Nie v srdci Európy na trojhranici s ostblokom pri Turówe, ale na západe. Pri Kolíne, neďaleko od Francúzska a Belgicka.

Povrchová hnedouhoľná baňa Garzweiler sa naďalej rozširuje a vystihuje nemecký energeticko-emisný paradox. Ťažba energetického giganta RWE si už vyžiadala zničenie viac ako desiatku dedín, z ktorých od druhej svetovej vojny muselo odísť 35-tisíc ľudí. Pokračuje napriek ambicióznym klimatickým cieľom spolkového štátu.

Proti bani boli opakovane protesty klimatických aktivistov. Naposledy minulý víkend.

Je to môj domov, neodídem

Teraz je na rade dedina Lützerath, kde sú ďalšie ložiská hnedého uhlia. Po tlaku ťažiarov v nej zostal posledný obyvateľ – Eckhardt Heukamp. Jeho príbeh priblížilo médium Deutsche Welle.

Heukamp je štvrtou generáciou miestnych farmárov. V roku 2015 ustúpil banskej činnosti vo vedľajšej dedine a presťahoval sa na rodinnú farmu v Lützerathu. Koncom minulého roka ich v dedine bývalo 14, teraz už zostal sám.

„Chcem tu žiť, toto je môj domov,“ vysvetľuje 57-ročný farmár. Trvá na tom, že v dedine na rodinnej farme z 18. storočia zostane za každú cenu.

Energetická firma RWE mu za vysťahovanie ponúkla finančné odškodnenie alebo farmu na opačnom konci Nemecka, v Brandebursku. Ponuky odmietol. „Budem tam cudzincom a v Brandenbursku je sucho aj oveľa horšia pôda. Nemôžem tam očakávať rovnakú úrodu ako tu,“ vysvetľuje pre Deutsche Welle.

Heukamp sa stal symbolom boja proti ťažbe uhlia a idolom klimatických aktivistov. „Aký má zmysel vyvlastňovať, ničiť dediny a zvyšovať emisie CO2, hoci je to už neprijateľné, keď máme ekologické alternatívy?“ Nepopiera, že má strach, že príde o farmu, ale ustúpiť nemieni.

Súdi sa s gigantom

RWE tvrdí, že regionálna vláda Severného Porýnia-Vestfálska ťažbu v oblasti povolila. Ukrýva 900 miliónov ton hnedého uhlia.

Firma chce jeho pozemok vyvlastniť, a tak ju zažaloval. Momentálne čaká na rozsudok na súde v Münsteri.

Jeden právny úspech už má sebou. Vlani v apríli nemecký ústavný súd rozhodol, že ťažba uhlia nie je vo verejnom záujme. Ak na miestnom súde zlyhá, je pripravený opäť sa obrátiť na ústavný. O vážnosti celého sporu vypovedá, že o Lützerathu je zmienka priamo v nemeckej koaličnej dohode, ktorá je rovnako plná klimatických cieľov a potláčania fosílnych palív.