Napriek tomuto pôsobivému pokroku arabská komunita neustále volí do izraelského parlamentu radikálnych a antisionistických politikov. Hoci sa v ideológii výrazne líšia a delia sa na palestínskych nacionalistov, pan-arabských nacionalistov, islamistov a ľavičiarov, všetci odmietajú židovský charakter Izraela.
Tým sa vylučujú z vplyvu na správu krajiny. Nielenže im nie je dovolené rozhodovať o citlivých zahraničných a obranných otázkach, ale nemajú prakticky žiadne slovo ani pri zostavovaní vlád a iba v zriedkavých prípadoch (napr. pri dohode v Osle v roku 1993) majú hlas pri dôležitých vládnych rozhodnutiach. Všetky doterajšie pokusy arabských politikov o prelomenie tejto prekážky zlyhali.
Vezmite si však Mansoura Abbasa, 46-ročného predsedu Zjednotenej arabskej kandidátky – islamskej strany známej ako Ra’am, ktorá má v 120-člennom Knessete štyri kreslá. Pochádza z galilejského mesta Maghar, titul zubného lekára získal na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme, v súčasnosti si robí doktorát z politiky na univerzite v Haife. Je ženatý, má tri deti a robí zubára v Maghare.
Abbasa si netreba pliesť s 85-ročným Mahmoudom Abbasom, prezidentom palestínskej samosprávy. Nedávno sa prejavil ako pragmatický politik pripravený konať v záujme izraelských Arabov. V tomto predvolebnom čase (nové voľby sú stanovené na marec 2021) sa z neho stal kľúčový prvok politiky, keďže je pripravený spolupracovať s Benjaminom Netanjahuom a možno aj zachrániť jeho vládu.
O svojich cieľoch hovorí otvorene: „Netanjahu sa ma snaží využiť, ale to isté robím aj ja s ním.“ Chce, aby Netanjahu uľahčil legálnu výstavbu v arabských mestách a schválil finančné prostriedky na riešenie problémov arabskej kriminality. Úspech v týchto témach by mu mohol vyniesť vyššiu popularitu medzi voličmi a viac kresiel v parlamente.
Podľa posledného prieskumu je Abbasov prístup úspešný. Yousef Makladeh z poradenskej spoločnosti StatNet tvrdí: „Viac než 60 percent arabského obyvateľstva [v Izraeli] podporuje Abbasov prístup, podľa ktorého môžu spolupracovať so [židovskou] pravicou.“ Dodáva, že „väčšina arabskej verejnosti uprednostňuje mierové dohody medzi štátmi Perzského zálivu“.
Zatiaľ čo Ariel ben Solomon z Jewish News Syndicate považuje Abbasove zmeny iba za „taktické kroky“, Mazal Mualem z Al-Monitor ho vidí ako „jedného z najvplyvnejších ľudí v izraelskej politike“. Gil Hoffman z Jerusalem Post naznačuje, že jeho spojenectvo s Netanyahuom „by mohlo navždy zmeniť izraelskú politiku“.
Naozaj by sa to mohlo stať. Abbas ponúka izraelským Arabom cestu, na ktorej by mohli konečne opustiť starý, sterilný negativizmus voči židovskému štátu. Jeho flexibilita by ho mohla vymaniť z tvrdení vplyvnej štúdie z roku 2006 „Vízia budúcnosti palestínskych Arabov v Izraeli“, podľa ktorej mohla lojalita k Izraelu zavládnuť až po tom, čo by sa zbavil svojho židovského charakteru a stal by sa dvojnárodným štátom, v ktorom by palestínska kultúra a moc získali úplnú rovnoprávnosť.
K takémuto vývoju dochádza v atmosfére toho, že izraelskí Arabi si čoraz viac uvedomujú skľučujúcu realitu palestínskeho života v Iraku, Sýrii, Libanone, Jordánsku, na Západnom brehu a v Gaze. Ako povedal jeden obyvateľ Jeruzalema, „peklo Izraela je lepšie než Arafatov raj“. Potvrdzuje sa tiež tektonický pohyb v postojoch voči Izraelu, v rámci ktorého Arabi a moslimovia tento štát čoraz viac akceptujú, hoci ho globálna ľavica čoraz viac odmieta.
Aj keď je arabských občanov v Izraeli málo, majú mimoriadny význam pre jeho budúcnosť. Kiež by bola pozitívna.
Komentár pôvodne vyšiel 23. decembra 2020 v denníku Washington Times. Uverejnené so súhlasom autora, preložil L. Obšitník.
