Fašiangy, obdobie zábavy, tanca a svadieb. Polovica kedysi bujarého obdobia je za nami

V širšom zmysle slova sa fašiangami nazývalo obdobie od Troch kráľov do Popolcovej stredy. Dĺžka trvania fašiangov sa riadila podľa dátumu Veľkej noci a keďže Veľká noc patrí k pohyblivým sviatkom, fašiangy teda mávali každý rok inú dĺžku. Preto sa hovorilo o dlhom a krátkom fašiangu a zároveň sa žartovne dodávalo, že počas krátkeho fašiangu sa vydá každá dievka a počas dlhého len tie krajšie, lebo mládenci budú mať dostatok času na vyberanie.

Po fašiangoch nasledoval prvý deň štyridsaťdňového pôstu, ktorý sa začínal na Popolcovú stredu (Škaredá streda). V minulosti platil úzus, že od Popolcovej stredy do Veľkej noci sa svadobné veselia, zábavy a muziky nekonali. V čase od Veľkej noci až do neskorej jesene bolo na poli veľa práce a v Advente bol zase pôst, takže práve obdobie fašiangov bolo veľmi vhodným na usporadúvanie zábav a svadieb. Na poli totiž ešte nebolo súrnej roboty, a tak boli práve fašiangy obdobím zábav, veselia, muzík a fašiangových obchôdzok. Bol to vhodný čas aj na svadobné veselice, keď sa mladí i starí mohli vytancovať i zaspievať si do sýtosti.

V užšom slova zmysle sa fašiangami nazývali posledné tri dni pred Popolcovou stredou – bola to fašiangová nedeľa, pondelok a utorok. Tieto tri dni sa nazývali na Slovensku aj „posledný fašiang“ a oslavovali sa spevom, tancom, dobrým jedlom i niečím chutným na zvlaženie hrdla. Názov fašiangy má súvis s nemeckým slovom fasching – posledný nápoj. Keďže sa konalo množstvo svadieb, ruka v ruke s tým išli aj zakáľačky.

V minulosti sa zakáľalo na fašiangy skoro v každej rodine, nielen tam, kde chystali svadbu. Slovenské zakáľačky boli povestné – bola to príjemná rodinná udalosť. Navzájom si vypomáhala nielen rodina, ale i susedia. Navečer, keď bolo už všetko urobené, gazdiná rozdelila výslužky zo zakáľačky a pohostila pomocníkov.