Hry v krajine, kde zajtra už znamená včera

Pesimista by mohol povedať, že na tých snímkach vidíme aj našu budúcnosť, máme len šťastie, že zatiaľ ešte žijeme v tom „včera“, zajtra ešte neprišlo. Optimista by poukázal na to, že ani tá pôvodná „krajina, kde zajtra už znamená včera“, už dnes tak nejako neexistuje, akokoľvek silne a neotrasiteľne mohla kedysi pôsobiť. A dodať, že v metafyzickom zmysle určite všetko dopadne dobre.

Aj takáto letmá konfrontácia s realitou súčasnej Číny nabúrava ilúziu, v ktorej veľká časť obyvateľov Západu už dlho žije, presvedčenie, že „čas je na mojej strane“, ako spievali The Rolling Stones, že „oblúk histórie sa stáča k spravodlivosti“, ako hovoril Barack Obama. Na predstave, že smerovanie histórie je dané a vedie k pokroku, iste sa občas zastaví alebo sa vydá nejakou prazvláštnou okľukou, to ale zásadne nič nemení.

História má, ako často zaznieva v anglických debatách, správnu stranu (right side) a na nej je dobré byť nielen preto, že je to dobré akosi morálne, ale aj preto, že nakoniec nutne vyhrá. Keď nás budúcnosť raz začne súdiť, rozdelí nás podľa toho, či sme boli na tej „správnej strane“.

Ale čo keď je budúcnosť to „dystopické peklo“? Čo ak ten oblúk histórie nemá vopred dané, neochvejné smerovanie? Sme zvyknutí vnímať ako pokročilejší než dnešok tie sily, ktoré sa vzpierajú západnému poňatiu slobôd a demokracie, vidieť v nich reprezentantov „včerajška“.

„Existuje zvláštna moderná tendencia popisovať veci, ktoré sa nám nepáčia, že patria do minulosti,“ píše Tom McTague v časopise The Atlantic v texte zaoberajúcom sa predovšetkým politikou Vladimira Putina. Spomína, že stúpenci predstavy pokroku (širšia skupina ako tí, ktorým sa dnes hovorí progresivisti) často súdia ľudí a javy podľa toho, či „patria do dvadsiateho prvého storočia“. „O akom 21. storočí ale hovoríme?“ Fakticky nevieme, ako bude dvadsiate prvé storočie vyzerať, ale je rozumné predpokladať, že bude oveľa viac pripomínať Putinovu víziu darwinistického geopolitického zápasu než harmonickú, na pravidlách a právach založenú globalizáciu, v ktorú mnohí na Západe dúfali.“

Optimistická viera v nezastaviteľnosť pokroku bývala hnacou silou Západu, jeho rozvoja. Dnes ale môže predstavovať nebezpečnú brzdu. Kto vníma svet ako rozdelený na stúpencov svetlého zajtrajška zápasiaceho s prejavmi temného včerajška, počíta s tým, že to staré a včerajšie raz jednoducho odumrie. Taký je čas. A nepripustí si možnosť, že rolu starého v tejto dráme môže dávno hrať sám. Že čas, v ktorom sa utvára podoba zajtrajška, je práve dnes a každý deň sa to bude opakovať.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.