Dokedy môže ísť vláda proti väčšine?

Tento týždeň vyvrcholil jeden trend, ktorý zásadne ohrozuje súčasnú vládu. Koalícia schválila vojenskú zmluvu s USA, v parlamente k nej zrušili debatu (keďže si nevedeli urobiť v sále poriadok), po hlasovaní si ešte zatlieskali a prezidentka ju bleskovo podpísala.

Minister Naď sa azda ako jediný cítil byť víťazom, unášal sa na stupídnom pátose, ale každý, kto o politike trochu rozmýšľa, cíti problém.

Heger už vystupoval miernejšie, ľudí sa snažil aj po hlasovaní presvedčiť (!), Kollár sa pri hlasovaní zdržal a Matovič sa v týchto dňoch neukázal vôbec. Táto zmluva ide totiž výrazne proti názoru väčšiny Slovákov: 54 percent si neželá túto zmluvu a 64 percentám prekáža možná prítomnosť amerických vojakov u nás, čomu táto zmluva vytvára právny základ.

Vláda teda ide proti väčšine, presnejšie veľkej väčšine slovenskej spoločnosti. Inými slovami, bezpečnostná zmluva, ktorú vláda s prezidentkou presadili, tak tlačí na pílu, že oslabuje aj našu lojalitu voči NATO. Podpora NATO v tomto čase dosahuje len 41 percent (len 12 percent ľudí dnes úplne dôveruje NATO). Presne to bol hlavný argument proti nej, prinesie viac škody ako úžitku. Tlak na jej schválenie pritom nemohol byť neznesiteľný, keďže aj SNS s Mostom a Smerom mu dokázali odolať. Kaliňák mal pritom vždy rád Američanov a zbrane a Bugár bol rozhodne atlantickejší ako Matovič.

Téma navyše neskončila. Ľudí v okolí letísk to desí, plánujú ďalšie sťažnosti a miestne referendum, Fico chce na čele celej opozície iniciovať referendum celoštátne, vládni politici tak budú čeliť tlaku zhora aj zdola. Ibuprofen by mali mať stále pri sebe.

Tento týždeň tým podčiarkli širšiu otázku: Dokedy môže vláda tlačiť témy, ktoré idú proti väčšine?

Toto totiž nie je prvý prípad. Väčšina nesúhlasí s transformáciou nemocníc, väčšina sa obávala rušenia súdov (návrh súdnej mapy bol preto vymiškovaný), väčšina s nevôľou prijímala covidovú politiku vlády, zatváranie škôl, kostolov a obmedzovanie ich prevádzky. Aj zdražovanie energií a nárast inflácie riešime už všetci, teda okrem vlády. Veď ako radí predsedovi vlády jeho poradca Štulajter, najlepšie je nerobiť nič.

To, mimochodom, celkom dobre charakterizuje politiku vlády vo viacerých oblastiach.

Napríklad k témam ako Green Deal a Fit for 55. Prizeráme sa transformácii autopriemyslu v EÚ, akoby sa nás výroba áut netýkala, našou témou predsa je, aby sme nevystupovali z EÚ a NATO.

Rozumejte ma správne. Vyššie povedané neznamená, že vláda nemôže prijímať aj nepopulárne opatrenia. Naopak, niekedy je to jej povinnosť. V demokratickej krajine však nemôže vláda fungovať tak, aby väčšinu stále popudzovala proti sebe.

Tri strany vládnej koalície už majú spoločne podporu iba na úrovni 25 percent, čiže toľko, koľko získal Matovič na konci februára 2020 sám. Matovičove negatívne preferencie sú na úrovni 85-90 percent, Remišová je neobľúbená ako Kotleba, ďalší kolegovia z vlády sa k nim blížia. Nálada v spoločnosti je hrozná, už dávnejšie dosiahla úroveň ako pri Gorile a na konci Mečiara. Odvtedy sa situácia len ďalej zhoršuje.

Dokedy môže takto vláda fungovať? Veľké témy, ktoré schvália, naháňajú hlasy opozícii. A témy, ktorými by sa mohli väčšine zapáčiť (napríklad rodičovský bonus, ktorý zvyšuje dôchodky), si navzájom potápajú.

Pri bilaterálnej zmluve so Spojenými štátmi bránili liberálne médiá vládne strany s označením, že sú demokratické sily. Úsmevne pritom ignorovali fakt, že demokratické sily idú proti väčšine voličov. Navyše ich tie isté médiá len nedávno – od Matoviča cez Kollára po Sulíka – označovali za populistov.

Žijeme skrátka v krajine, kde idú populisti proti väčšine.

Chápu to všetci, pochopia to aj naši demokratickí populisti. Najneskôr pri voľbách. Ale dnes by som sa stavil, že to bude skôr.