Štátna aféra v Česku: Mŕtve ryby, mlčiaci rybári

Bolo to trinásť a pol roka dozadu, keď som hľadal v českom Vsetíne stopy po pastierskom národe dakorománskeho pôvodu. Niekde tu, na moravskom „Valašsku“, sa skončila stredoveká migrácia Valachov pozdĺž karpatského oblúka. V bezstarostnom lete roku 2007 som tu našiel zábavnú turistickú značku VALAŠSKÉ KRÁLOVSTVÍ (bez kráľa), vypočúval som si hudbu z obrovských psaltérií a nechal si podávať v šenku rožnovského skanzenu valašské špeciality (veľa kapusty, medovina „kud­lák“ chutila ako ryžové víno u Číňana). Liečivá teplá srvátka, ktorú valašskí bačovia kedysi nadránom nosievali kúpeľným hosťom dole do údolia, už nebola k dispozícii.

Až keď som sa minule do Valašska vrátil, všimol som si, koľko je tu chemičiek. Prišiel som kvôli kauze, ktorá otriasa najvyššími poschodiami českej politiky.

V septembri skonalo v rieke Bečva 40 ton rýb. Kompetentné úrady okamžite podozrievali firmy z priemyselného areálu v Rožnove pod Radhoštem, jed sa mal dostať cez Rožnov-kanál do 15 kilometrov vzdialenej Bečvy. V súvislosti s tou vládnou verziou dokonca došlo k úmrtiu: Teraz v zime zomrel mysterióznym spôsobom šéf čistiarne odpadových vôd firmy Energoaqua, ktorá sídli v rožnovskom areáli, ktorá bola medzi podozrivými. Nie je verejne známe, ako presne ten vraj mladý a vraj introvertný človek zomrel, treba vraj počítať so samovraždou. Tlak naňho musel byť obrovský.

To je jedna verzia. Zvláštne na nej je len to, že úrady boli od prvej chvíle presvedčené, že zdrojom jedu mohol byť len relatívne vzdialený Rožnov. Oficiálna verzia má svoje opodstatnenie. Mohlo to byť aj tak.

S úplne inou verziou prišiel nedávno liberálne-progresívny webdenník Re­fe­ren­dum, podľa premiéra Andreja Babiša „snad ta nejhorší žumpa novinářská, co tady je“. Krátku chvíľu pred veľkým zomieraním rýb sa totiž stala havária v oveľa bližšom Valašskom Meziříčí, vo veľkom chemickom závode DEZA. DEZA musela potvrdiť haváriu, podľa spoločnosti ale šlo o „provozní událost“, ktorá nemohla byť príčinou otravy rýb v rieke.

Bomba tejto prevádzkovej udalosti spočíva v tom, že DEZA patrí Babišovi. Referendum s chuťou upozornilo na to, že všetci aktéri, ktorí upriamili podozrenie na rožnovské chemičky, sú dlhoročnými podriadenými vládnuceho oligarchu: Minister životného prostredia predtým pôsobil ako generálny riaditeľ Babišovej Lovochemie, hovorkyňa českej inšpekcie životného prostredia ČIŽP, bola predtým hovorkyňou Babišovej strany ANO, no a starosta Valašského Meziříčí, ktorý si spolu s ministrom „prohlédl“ inkriminované vyústenie priamo na mieste, je takisto politikom ANO.

Došiel som do Valašska práve v čase, keď v Čechách na krátke obdobie fungovala gastronómia. Medzitým je zase všetko zavreté. Bolo to hektické, v reštaurácii na krásnom historickom námestí Valašského Meziříčí krátko po siedmej piekli už len pizze, o ôsmej museli zavrieť, no a druhú slivku mi priniesla čašníčka s previnilým výrazom v tvári: „Omlouvám se, došla nam i slivovice.“ Na druhý deň obed v jednom zrube v priľahlých predhoriach, bryndzové halušky boli do angličtiny preložené ako traditional walachian gnocchi.

Čo sa týka štátnej aféry Českej republiky, mal som jednoduchý plán: Baviť sa s rybármi. Miestne skupiny rybárskeho zväzu na brehoch Bečvy sú fantasticky organizované, e-mailové adresy a telefónne čísla sú až po náhradného pokladníka online. Poltucet rybárov ma odbilo takto: „Nezlobte sa, jsem řádný rybář, jsem důchodce daleko od dění a nejsem řádně informován.“ Pýtal som sa, či sa rybári báli, koniec koncov Babišova DEZA je tu asi najväčší zamestnávateľ. Podpredseda miestnych rybárov odpovedal: „Určitě strach nemají, jen nejsou informace.“

Skúsil som teda ochranárov prírody, veď ochranári na celom svete nerozprávajú o ničom radšej ako o znesvätenej prírode. Teraz to začalo byť strašidelné – ani valašskí ochranári sa nechceli vyjadrovať. Najprv výhovorky a na otázku, či sa rybári boja, už neprišla odpoveď. Trafikantka na námestí dokonca tvrdila, že o nejakom webdenníku Referendum – mediálny magnát Babiš ho bleskurýchlo žaloval – v živote nepočula. Kedysi v monarchii znamenalo slovo Valach to isté čo rebel či nespokojný živel. Veľa z toho nezostalo.

Keď mi bolo na tvári vidieť zúfalstvo, pomohla mi – viac o nej nemôžem prezradiť – jedna miestna žena. Nemala Babiša rada, mala tie najlepšie kontakty a bavilo ju o tom mrazivom tajuplnom príbehu niečo zisťovať. Jedna jej kamarátka robí v rožnovskej pohrebnej službe, zavolala jej. Tá však povedala, že ona mŕtvolu šéfa čističky neodniesla. Druhá jej kamarátka bola dcérou bývalého predsedu rožnovských rybárov, zavolala jej. Po telefonáte mal môj anjel mrazivý pohľad. O bývalom predsedovi rožnovských rybárov povedala: „Ja ho poznám, on bol vždy taký rázny človek,“ vraj organizoval všelijaké akcie, vraj to bol aktívny, otvorený, výrečný chlap. Nedávno však povedal dcére: „Zavolal mi niekto kvôli otrave Bečvy, nechcem s tým už nič mať.“

Videl som aj otca nápomocnej ženy, Babišovho voliča. Premiér mu zvýšil dôchodok o 900 korún, nič moc, ale tatinko si to cení, no a teraz vyplatil dôchodcom ešte jednorazový príspevok k dôchodku „kvůli stresu v době koronaviru“, takzvané „rouškovné“, 5000 korún. Dlho sme si s dcérou lámali hlavy nad otázkou, ako je to možné, že sa taká rovnostárska a buričská krajina premenila na firmu. Nápomocná žena mi sľúbila, že mi pošle ešte nejaké svoje zistenia, po mojom odchode z Valašska tiež stíchla.

Napriek tichu okolo štátnej aféry Českej republiky nechcem tentokrát trinásť a pol roka čakať, kým opäť zavítam opäť na moravské Valašsko. Napríklad Valašské Meziříčí, čo miestni s láskou nazývajú „Valmez“, je pôvabné kultivované mestečko. Išiel som tam na rannú omšu, už len existencia dennej rannej omše o pol siedmej ma prekvapila. Keď som vkročil z tmy do svetlého chrámu, žasol som: Žiadni neznabohovia, vo veľkom mestskom kostole bolo dovolených sto veriacich a sto veriacich tam v ten bežný sychravý pracovný deň aj sedelo – aj mladí, aj aktívne ročníky.

Videl som ryšavú vedúcu kaviarne, ktorá stála so svojou mladšou, čiernovlasou čašníčkou pri hipstersky pletených výrobkoch. Obidve mali jemné jemnovlákovné keročky a jedna pomaly hladkala druhú po ruke.

Ale nie je to tak, že by všetci moravskí Valasi mali strach. Valmezka divadelná skupina ohlasuje ešte na túto zimu premiéru jednej dokudrámy. Názov je zaujímavý: Boss Babiš. Ak sa 6. februára naozaj bude hrať divadlo, pôjdem.

Foto: Martin Leidenfrost