Martin Leidenfrost cestoval krížom krážom po Ukrajine. Bol v Kyjeve, neďaleko Krymu, aj na severe. A počul prekvapivo veľa ruštiny.
Utorok, 8. februára. Okolo obeda – po včerajšom päťhodinovom rokovaní s Putinom v Moskve, zavíta francúzsky prezident do Kyjeva. Letím z Viedne do Kyjeva, kupujem si lístok. Narýchlo si ešte prečítam posledné správy o hroziacej vojne. Anonymní americkí tajní pustili informáciu, že ruská armáda je už v takej pozícii, že môže v priebehu 48 hodín obsadiť trojmiliónovú metropolu Kyjev a zvrhnúť prezidenta Zelenského. Už si aj presne vyrátali, koľko bude padlých.
Lietadlo je plné, sú to takmer výlučne Ukrajinci, najmä Ukrajinky, mladé pôvabné fešandy, ktoré sa práve v týchto časoch vracajú do vlasti. Zízajú do svojich smartfónov, novinové správy však nikto v mojom okolí nečíta. Je tu aj partia šiestich tetušiek stredného veku, ktoré zrejme mali na raňajky kvalitné šampanské, také sú rozjašené. Letušky to majú s nimi ťažké, tetušky sa nedajú udržať na uzde. Po pristátí sa navzájom radia, ako idú oklamať hraničiarov, musia si vymyslieť nejaký pracovný pobyt v Rakúsku. Jedna navrhuje: „Povedz, že si princezná.“
*
Kyjev je majestátny ako vždy. Keď človek zazrie z mosta cez Dneper centrum na strmom kopci, 102-metrovú sochu Rodinu mať a všetky tie významné zlaté kupoly, tak inštinktívne cíti, že práve a jedine tu muselo vzniknúť hlavné mesto. Na kopci je nová, veľmi vysoká a veľmi ťažká ukrajinská zástava. Veje ako v spomalenom zábere.
Nové ešte je, že sa nedemonštruje. Je to teraz 22. rok, čo aspoň raz do roka navštevujem Kyjev, vždy bývali v centre nejaké protestné tábory, väčšie alebo menšie, alebo aspoň jednotlivci s kartónikom, a teraz nič. Nové je okrem toho, že sa porcie v gastronómii scvrkli na polovicu. Reštaurácie fungujú normálne, pre požiadavku vakcinácie a veľkého zdraženia (ktoré sa zatiaľ skôr odráža v zmenšovaní porcií) sú ale podniky poloprázdne.
Relatívne nové ešte je, že noviny a novinové stánky do veľkej miery zmizli z verejného života. Analýza, že Ukrajine vládnu komedianti, nie je úplne presná, kľúčové pozície v štáte držia skôr producenti zábavných relácií z komerčných televízií – a podľa toho to aj vyzerá, tlačené slovo je vytlačené. Noviny a časopisy, ktoré som zvykol čítať, zmizli z trhu alebo museli nútene prejsť na ukrajinčinu, už aj ukrajinská verzia ruského tabloidu Komsomolskaja Pravda vychádza v ukrajinčine a jediné, čo sa ešte dá čítať v ruštine, sú šedivé nové tituly, ako Pusť govorjat, „Nech hovoria“. Aj samotný pojem denník – v 40-miliónovej krajine – zmizol. Predavačka v jednom z posledných novinových stánkov mi hovorí: „Denníky na Ukrajine už nie sú.“
Vládna strana stavila na digitalizáciu: Všade v meste vyskočia QR kódy, bez smartfónu si už ani autobusový lístok nekúpite a dokonca na vládnych plagátoch kampane deoligarchizácie – na ktorých sú karikatúry menovaných oligarchov s vrecami plnými dolárových balíčkov – sú obrovské QR kódy. Neviem, načo slúžia. Azda na udávanie?
Prechádzam sa vo vládnej štvrti a pozerám sa ľuďom do tváre. Napätie musí byť obrovské, veď už dva-tri mesiace počúvajú, že ruská armáda je pred bránami, no nie je to na tých ľuďoch vidieť. Počas štyroch dní na Ukrajine počujem len raz, že sa medzi sebou ľudia rozprávajú o hroziacej vojne.
*
Ulica vedľa parlamentu je uzavretá, lebo sa vo vedľajšom Mariinskom paláci nachádza Emmanuel Macron. Pred barokovým zámkom, ktorý využívala cárovná Katarína pri pobytoch v kyjevskej gubernii, je rozsiahly verejný park. Stoja tam tímy dvoch policajtov, park je ale stále dostupný, kontroly nie sú. Novinár z tureckej Al-Džazíry mi prezradí, že tlačovka Zelenského s Macronom už bola, teraz sa prezidenti najedia.
Sadnem si do najbližšej kaviarne. Ukazuje sa, že Espresso Bar je oázou slobody. Nielen že tu nikto nekontroluje covidpasy (to je na Ukrajine skôr pravidlom), no je to aj doteraz jediné miesto (vyskúšal som to v Rakúsku aj na Slovensku), kde mi server nezablokuje jeden z najpopulárnejších ukrajinských webportálov strana.ua. Zelenskyj to médium v auguste bez uvedenia dôvodov zakázal, predtým už zavrel šesť televízií spájaných s umiernene proruskou opozíciou. Čítam si správy na podzemnej strana.ua a na legálne fungujúcej Ukrajinskej pravde, obsah a priority sa v podstate nelíšia.
Návšteva Macrona je len jednou z viacerých správ. Dôraz Macrona (a Putina) na Minské dohovory, o ktorých Zelenskyj radšej už nehovorí; prísaha Macrona, že v súvislosti s Ukrajinou nikdy nespomínal pojem „finlandizácia“; predaj 130 francúzskych lokomotív Ukrajine v hodnote 900 miliónov eur; poďakovanie Zelenského za „makrofinančnú pomoc“ EÚ vo výške 1,2 miliardy eur (úver, nie dar) a napokon reakcia Zelenského na Putinov včerajší odkaz Ukrajine: „Nravitsa, ne nravitsa, terpi moja krasavica!“ Zelenskyj potvrdzuje, že Ukrajina je naozaj krásavica, podľa ukrajinského prezidenta by si však jeho ruský protivník mal odpustiť privlastňovacie zámeno „moja“.
Hlavnou ukrajinskou správou dňa je nepochybne niečo iné: Prezident vyhlásil, že štát chce každému ukrajinskému dôchodcovi darovať smartfón.
V tejto dobe, keď Ukrajina zúfalo prosíka o zbrane zo Západu, zaujímavý ťah. Náklady sú gigantické, Zelenskyj to však myslí s digitalizáciou vážne, jedným dychom oznámil 10 ďalších úradných vecí, ktoré si Ukrajinci odteraz vedia vybaviť cez štátnu appku. Keďže režim vládnucich komediantov zvykne dať každej kampani vtipný názov, preživšie médiá špekulujú, aké meno dostane táto: žeby E-babulja? Myslím si, že Zelenskyj to robí cielene. Znížiť napätie, nastoliť ľahšiu tému, dať ľudom s malým úsmevom na tvári šancu vydýchnuť. Veď má pravdu, keď hovorí, že najhorším nepriateľom Ukrajiny je v tejto chvíli panika.
V Espresso Bare sedím dlho. Doprava vonku zase prúdi, Macron odletel. Pri vedľajšom stole sedí ukrajinská prekladateľka s tureckými novinármi. Ľahko rozumiem, o čom sa v zlej angličtine rozprávajú, zaujímavé na tom je len to, aké je to nezaujímavé. Nie je tam žiadna emócia. Veľmi sa mi páči atmosféra kaviarne. Prítomná je čašníčka, jednoduchá ruskojazyčná blondínka. Dnes nemá službu, je tu z iného dôvodu, diskrétne pohladí jedného z čašníkov. Som v epicentre možnej vojny a vládne pokoj a pohoda, v ruštine by povedali: kajf.
*
Streda, 9. februára. Na kyjevskom letisku pristáva deviata zásielka s americkou vojenskou pomocou, prináša 80 ton munície. V ten istý deň pristáva britské lietadlo so súpravami bojového vybavenia pre novovytvorené jednotky územnej obrany. Ja som sa v noci presunul na juh Ukrajiny. Chcem sa ísť pozrieť na „hranicu“, ktorá delí Ukrajinu od Ruskom anektovaného polostrova Krym. Jeden zo scenárov totiž ráta s tým, že ruská armáda udrie (aj) z Krymu, kde má zhromaždené pomerne veľké vojsko a sevastopoľskú námornú flotilu.
V Chersone, 290-tisícovom prístavnom meste, sadnem do malého autobusu, ktorý ide do posledného ukrajinského mestečka pred krymskou hranicou. Kalančak leží pri hlavnom ťahu, ktorý spája Krym s južnou a centrálnou Ukrajinou, M17. Vyrátal som si, že prípadní okupační votrelci by sa najskôr ocitli v Kalančake – a nie som jediný.
V autobuse vedľa mňa sedí 18-ročné dievča. Autobus ešte ani nevyrazil, no ona ma už osloví: „Jaj, ako ja zbožňujem vôňu čerstvých novín!“ Naozaj držím v ruke jeden z tých biednych čiernobielych plátkov pre posledných nedigitalizovaných mohykánov a dievča je mi hneď sympatické. Ukazuje sa, že je to Kalančakanka, ktorá sa po maturite sťahovala do Chersonu, robí tam v obchodnom centre na plný úväzok barmanku a zároveň študuje na strednej odbornej škole barmanskej. Áno, všetko je možné. Predstavujem si to rozprávkovo, školskú triedu s nekonečným barom, kým mi dievča nepovie, že škola žiadnym alkoholom nedisponuje – študenti si musia nejakú tú metaxu alebo sambuku kúpiť sami v obchode.
Keďže som dosť veľa času svojho života strávil na južnej Ukrajine, mladá barmanka mi pripadá ako prototyp Južanky, tak mi príde celkom vhod, že počas dvojhodinovej cesty neprestane rozprávať. Proti digitalizujúcemu prezidentovi nepovie ani slovko, aj ona má celú pamäť svojho krátkeho života uloženú v smartfóne a novú starostku od Zelenského strany si pochvaľuje: Predchodca vraj nič neurobil, kým tá nová už stihla toho veľa, živý vianočný stromček napríklad vymenila za umelohmotný, ten je krajší a opakovane použiteľný a „tým sa ešte aj šetrí“. Kalančak konečne dostane aj svoj prvý supermarket, sovietsky univermag už nefunguje.
Dievča nemá problém odpovedať na otázky, čo sa podľa nej deje na ukrajinsko-ruskej hranici. „Pokiaľ sa ma nedotknú osobne,“ hovorí priamočiaro, „nemám dôvod to riešiť.“ Nechce sa jej veriť, že vypukne vojna: „Jaj, to by sme boli prví na rade!“ Ja som sa naučil, že si musím dávať na Ukrajine pozor na slovník. Iba včera obvinil ukrajinský minister kultúry (ďalší človek z televízie) spravodajskú agentúru Reuters, že označením východoukrajinských separatistov ako separatistov „legitimizuje terorizmus“ (správna je už len formula „ruskí okupanti“). Nikdy by som si preto nedovolil povedať „Rusko“, keď myslím „Krym“ – barmanka sa ale presne tak vyjadruje. Mala desať rokov, keď Krym anektovalo Rusko. Odvtedy je tam Rossija, hotovo.
Vlakové spoje s Krymom sú dávno prerušené, ale miestni tam môžu cestovať, autom po hranicu, pešo cez hranicu, odtiaľ taxíkom do Armjanska. Aj barmanka navštívila dva roky dozadu blízky Armjansk, jej starší brat tam dokonca brigádoval, je to vraj „kultúrne mesto“. Problém nastal až vtedy, keď brat počas chľastačky stratil svoj ukrajinský pas. To musela vyrukovať z Kalančaka mama, svedčiť na úrade v ďalekom Rostove, až potom sa mohol vrátiť na Ukrajinu. Po tejto skúsenosti už na Krym nešli. Aj tak to Južanke nebráni dôrazne povedať: „Nepovažujem všetkých Rusov za svojich nepriateľov.“
Prichádzame. Prechádzame cez Severokrymský kanál, najväčší a najkomplexnejší zavlažovací systém Európy, ktorý s dĺžkou spolu 1 500 kilometrov pokrýval 85 percent vodnej spotreby celého Krymu. Teraz je ten široký kanál suchý, Ukrajina už vodu nedodáva a eklatantný nedostatok vody v krymskej stepi je možným dôvodom vojny.
*
Kalančak je diera na južnej rovine. Z činnosti novej starostky nevidím veľa. V 9-tisícovom „osídlení mestského typu“ sa nachádza mliekareň, ktorá vyrába maslo a syr, supermarket ešte nie je a univermag je v malebnom rozklade, no ako všade na Ukrajine už aj tu vznikol pomník, ktorý uchováva pamiatku na troch miestnych chlapov, čo padli počas horúcej fázy donbaskej vojny na strane Ukrajiny.
Rýchlo zistím, že barmanka ma neoklamala, keď označila svoje rodné mestečko za baštu suržyku. Suržyk je zmiešaný dialekt na základe ukrajinčiny a ruštiny s prevažne ukrajinskou výslovnosťou a prevažne ruskou lexikou. Keďže sa čistá ukrajinčina vyskytuje najmä na západnej Ukrajine a čistá ruština najmä vo veľkých mestách ostatnej krajiny, považujem tento vidiecky bastard za tajný národný jazyk Ukrajiny. Pre zmierenie nekonečných jazykových hádok som kedysi dávnejšie navrhoval, že suržyk má byť vyhlásený za jediný štátny jazyk – s prísnym zákazom jeho kodifikácie. Stále to mám za geniálnu myšlienku; každý má hovoriť, ako sa mu zachce, veď Ukrajinci si napokon nejako rozumejú. Žiaľ, nikto ma nepočúva.
Kalančak mi pripraví príjemné prekvapenie. Hoci je za rohom Krym, kde ukrajinčina takmer nemá korene, kraľuje tu suržyk v svojej najčistejšej – t.j. učebnicovo nečistej – forme. Stará zlatučká zlatozubá vedúca na autobusovej stanici mi v suržyku hovorí, ako jej bol Krym v minulosti blízky. Pod sovietskou mocou tam chodili nakupovať, lebo Krym bol lepšie zásobovaný. Urazilo a poznačilo ju, ako sa k nej v roku 2014 v Jevpatoriji zrazu správali ako k cudzinke. Odvtedy sa obáva ruského štátu a obáva sa aj vojny. Považuje za nešťastie, že Ukrajinu v tejto nebezpečnej situácii nevedie štátnik, ale „neadekvátny“ a podľa nej aj vulgárny chlapík.
Sadnem si hneď do staničného bistra U kumy. Stretáva sa tu pestrá zmeska ľudí, starí a smradľaví, mladí a voňaví, niekto sa baví stojac so všetkými, niekto sa stiahne s vysokými koženými čižmami do separé, dve pestované babičky sedia s drzou tínedžerkou, „čo, ideme ju vychovať podľa sovietskych ideálov?“, a v televízii beží prevažne ruský pop, niečo ako: „Tvoje tance sú také smutné / také smutné tance si tancovala.“ Dám si to čo ostatní, boršč a pelmene a k tomu ešte 50 gramm lacného koňaku z regiónu. Som vo svojom živle, už sa mi ani nechce vstať. Až teraz som pristál, až teraz som v tej pravej Ukrajine.
Vychádzam pred dvere. Na slnku sedia štyri babičky s chirurgickými rúškami a hovoria to čo vždy: Ranše, v minulosti, boli ľudia vychovaní k dobru, no a preto ranše, v tejto zlatej minulosti, ľudi dobrejší byli.
Idem do mesta. Nemám žiadne očakávania, žiadne stopy vojenskej prípravy som si na chersonščine nevšimol. A odrazu to tu je: Odrazu sa to tu hemží ľuďmi v uniformách. Sú ich stovky, niektorí v uniformách ukrajinskej armády, no najmä sú tu ritualniki, príslušníci civilnej ochrany, ktorá zvykne byť nasadená v prípade katastrof, ako sú napríklad veľké požiare. Kalančak nemá kapacity, aby všetkých tých uniformovaných ubytoval, bývajú aj v širšom okolí. Zvláštny je jeden detail: Do Kalančaku prišli až včera. Viac ako dva mesiace po sústredení ruských vojsk v bezprostrednom susedstve.
Sú to húževnatí, nijako nevystrašení ľudia. Rozprávajú čistým jazykom, skôr ruštinou. Prechádzam sa medzi nimi, pred obchodným domom Bajkal, v – len pre ich poradu – otvorenej kaviarni Utjug („Pohoda“), a nikto ma nezastaví, nikto na mňa kriticky nezazrie, nikto sa ma nepýta, čo sa tu prepánajána chvíľu pred vypuknutím tretej svetovej vojny motám. Čakajúci vodič autobusu ritualnikov púšťa na plné pecky ruský slaďák – niečo v texte je nežné, niečo je teplé. Stále čakám, či v čase národného ohrozenia nezačujem aj nejakú ukrajinskú pesničku.
Na zadnom balkóne sociálneho úradu vidím vojakov, na dvore sanitky a stan pre psychologickú pomoc. Oslovím jednu psychologičku. Jej smiech je hlboký a hrdelný, jej oči sú guľaté a vyčnievajúce ako samostatné končatiny empatie. To, čo sa v Kalančaku odohráva, nazýva „cvičenie“. V jej očiach je podľa mňa vidieť, že veľmi vo vojnu neverí. Starší oficiér, ktorý má v strede vojenskej kožušinovej čiapky pekný pomarančový kríž ritualnikov, zase odmieta psychologičkou použitý ruský pojem učenie: „Nie, treba sa pripraviť, učiť sa môžeme potom.“ Úplne jasno má vedúca pizzerie v americkom štýle. Hovorí v krásnom suržyku, že nie, vojna „stopercentne“ nebude: My učimsja pizzu robiti, oni učatsja nas zaščiščať. („My sa učíme pizzu robiť, oni sa nás učia chrániť.“) Všetko je, ako má byť. Každý sa venuje svojmu remeslu. A dobre bude.
*
V noci v Chersone. Hľadám karaoke bar, lebo s týmito na Ukrajine mimoriadne obľúbenými lokálmi mám skúsenosť, že sa cez prizmu vybratých pesničiek dá trošku nahliadnuť do duše národa. To, čo krátko pred polnocou nájdem, je veľký podnik, do ktorého láka už samotný názov: Human Elite Hall. Dnes sa ale nespieva, DJ hrá ruskú a anglickú dancefloor hudbu, nič ukrajinské.
*
Štvrtok, 10. februára. Keďže cestujem z Chersonu na južnom konci krajiny do Černihiva na severnom konci, trávim celý deň vo vlaku. Správy bez wifiny nezachytím, no už mi až tak nechýbajú, panikárčenie v anglosaskom svete a realita v dotyčnom bojisku mi ide čoraz menej dokopy. Moje spolucestujúce v kupé sú dve veľmi príjemné južné Ukrajinky. Občas si zdriemnu, občas sa porozprávajú, občas ponúkajú sladkosti, dokonalá harmónia.
Krátko pred príchodom sa ich pýtam, prečo počas desiatich hodín spoločnej cesty nikdy nehovorili o hrozbe vojny. Jedna z nich odpovedá: „Lebo o troch témach na verejnosti radšej nehovorím – o viere, o očkovaní a o politike.“ Zvedavo na ňu hľadím – zdvorilá, jemná, no doteraz pre mňa aj trošku nudná žena, sa odrazu stáva trojmo zaujímavou. Chvíľu mlčí, potom sa mi prizná: „Nuž, viete, ja som vojačka…“ – „Profesionálna vojačka?“ – „Áno, celý dospelý život.“ Ukáže sa, že táto milá vidiečanka chcela byť už v mladom veku pilotkou stíhačky a učila sa spolu s mojou slávnou známou, s padlou národnou hrdinkou Naďou Savčenkovou. Vojačka hovorí, že si vtedy so Savčenkovou pre rozdielne taktické prístupy vôbec nerozumela, ale rezko neutrálna triezvosť, s ktorou teraz v kupé analyzuje zabetónované naratívy ruskej a ukrajinskej strany, mi pripomína práve dnešnú Savčenkovú.
Vojačka hovorí, že nálada v armáde je zlá, pretože v nej sa dejú zlé veci, ide podľa nej o „degradáciu armády“. – „Odkedy sa armáda degraduje? Prelína sa to nejako s časom nástupu nemenovaného komika?“ Druhá južanka v kupé sa nervózne zachichotá. Vojačka po krátkom zaváhaní potvrdzuje, že ten problém začal so Zelenským. Podľa nej často mení vedenie armády a škodí jej do takej miery, že z armády a spoločnosti sú paralelné vesmíry. A pokračuje: Niečo ju hlboko znepokojuje. Zvlášť teraz, keď ona všade v krajine vníma, akí sú ľudia napätí a potlačení. Nemyslí až tak „provokácie“. K nejakým provokáciám, hovorí, dochádzalo v posledných rokoch častejšie: „To, čo je tentokrát iné – pripravujú nás teraz na nepekné veci.“ Pochmúrny pohľad do ukrajinskej armády ma nechá bez slov; vojačka tiež mlčí. Potom sa spýta: „Ako to, že kladiete také presné otázky, nie ste náhodou novinár?“ – „Jasné, čo iné.“ Krátky štipľavý smiech. Už sa neodvažujem pýtať, či by v prípadnej vojne poslúchla všetky rozkazy. Pochybujem o tom.
*
V noci v Černihive. Ak by Rusi chceli najrýchlejším spôsobom pochodovať do Kyjeva, toto 300-tisícové mesto je v ceste, zároveň sa tu nachádza jedna z najvýznamnejších základní ukrajinskej armády. Hoci je ešte len štvrtok, nájdem karaoke klub, ktorý funguje celú noc. Volá sa DF. V oddelení diskoška pre maloletých majú tanečníčky na bare žlté odtlačky rúk na stehnách a zadkoch, v oddelení karaoke pre dospelých sa spieva. Spievajú prevažne ženy, niektoré dosť zaujímavé ľúbostné balady, raz vo francúzštine (Je t´aime comme un fou), zopárkrát v angličtine. Okrem toho samá ruština.
*
V piatok, 11. februára. Ľadové ráno v Černihive, stále je temná noc, sadnem si do regionálneho vlaku. Som takmer posledný s papierovým lístkom, už aj niektorí seniori sú digitalizovaní. V idúcom vlaku sa rozprávajú dve zrelé dámy, ktoré si vykajú. Jedna z nich potichu hovorí, že pred chvíľou bola svedkom, ako sa vojenský nákladiak pokúšal na križovatke v meste otočiť, uviazol a odvtedy zablokoval jej sídlisko. Druhá hovorí: „A človek nevie, čo bude dnes, zajtra a pozajtra.“
*
V piatok večer na kyjevskom letisku, idem cez Bratislavu domov. Rýchlo si overujem posledné správy: Anonymní americkí tajní pustili informáciu, že Rusko má pripravených päť opcií invázie na Ukrajinu. Dojímavo nám to nakreslili na mapu a opäť sa niekde objaví výraz „za 48 hodín“. Neviem si pomôcť, s pohľadom na druhú, tretiu alebo piatu opciu som buď ja v nesprávnom filme – alebo Amíci odhalili, že Putin nadobro potratil rozum.
Päť opcií nemálo kontrastuje s tým, čo vidím na hlavnom ukrajinskom letisku: Nedeje sa tu nič. Najnovšie je tu v ponuke Fast Track: Keď si cestujúci priplatí – vysvetlí mi policajt –, môže bez čakania prejsť pasovou kontrolou. Nepotrebujem to, beztak sa dnes musí čakať iba chvíľu, nie je tu veľa cestujúcich. O niekoľko hodín neskôr vyzývajú štáty Západu svojich občanov, aby opustili Ukrajinu.