Lučanského pokus o samovraždu otvoril Pandorinu skrinku

Dlho patril medzi rešpektovaných policajtov na Slovensku, Milan Lučanský mal zásluhy pri stíhaní mafiánskeho bossa Mikuláša Černáka. Keď nahradil vo funkcii policajného prezidenta Gašpara, mal podporu aj Kollárovej a Krajniakovej strany. Vo funkcii bol vďaka poslednej garnitúre Smeru, premiérovi Pellegrinimu a ministerke vnútra Sakovej (dnes obidvaja Hlas). Po voľbách skončil vo väzení, po obvinení za vyše polmiliónový úplatok v čase zvýšeného dohľadu nad špičkami verejného života po vražde novinára Jána Kuciaka.

Keď mu na jeho údajné korupčné správanie prišli, vyhnúť sa dlhoročnému trestu a ujsť sa nesnažil, ale bezodkladne prišiel zo zahraničia a odovzdal sa do rúk orgánov činných v trestnom konaní.

Krátko na to verejnosť zaplavili správy o tom, že bol zbitý či pokúsil sa o samovraždu, čo mu malo spôsobiť ťažké zranenia hlavy. Tie neprichádzali z blúzniaceho Aeronetu, ale od médií, ktoré sú vo všeobecnosti vnímané ako dôveryhodné, a hneď z niekoľkých ich zdrojov.

Každý kompetentný tieto informácie neskôr poprel. Od ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej (Za ľudí), cez advokáta Milana Lučanského Matúša Bereseckého, alebo vyšetrovaciu komisiu, až po novozvoleného generálneho prokurátora Maroša Žilinku. A ponúkli prozaickejšiu interpretáciu jeho zranenia.

Oficiálna verzia toho, čo sa stalo, bola teda taká, že niekdajší významný funkcionár vo väzbe v samostatnej cele iba cvičil, zranil sa pádom na kovovú posteľ a ďalej klikoval, čím sa mu ešte zhoršil zdravotný stav. Skrátka, tvrdenie proti tvrdeniu.

Po upokojení vášní si 29. decembra šokujúco siahol na život a tentokrát úspešne. Podľa posledných medializovaných informácií je v stave mozgovej smrti a hoci mu bije srdce, mozog už nefunguje. K odchodu na druhý svet mu malo pomôcť obesenie sa na rukáve bundy priviazanej o posteľ.

To, čo znie ako uštipačný výňatok z pochybného média plného hoaxov, je však len neutrálny opis reality, do ktorej sa dnes ráno zobudila slovenská spoločnosť. Bezvýhradne ju v tejto podobe akceptovať je síce dosť ťažké, ale hovoriť o iných domnelých teóriách môže v tomto momente priniesť viac škody ako úžitku a poslať nás do jedného košiara spolu s tými, ktorí sa na tejto tragickej udalosti rôznym spôsobom priživujú.

Bez ohľadu na to, kde leží skutočná pravda, isté je len to, že štát sa touto udalosťou prepadol do azda najväčšej krízy nedôvery minimálne za posledné dva roky a do jednej z najväčších v histórii samostatného Slovenska.

Zmierniť ju môže azda len okamžité vyvodenie zodpovednosti od ministerského postu až po službukonajúcich dozorcov a sprístupnenie nespochybniteľných dôkazov širokej verejnosti aj nad rámec bežných vyšetrovacích postupov. A to nielen o samovražde, ale aj o prípade ako takom.