Rakúšania nedôverujú cirkvi. Len šesť percent hovorí, že zvládla koronu

Rakúsky denník Standard, ktorý si neradno mýliť so slovenským Štandardom, v prípade rakúskeho menovca ide o centrálny orgán mestského mainstreamu s výrazne progresívne-liberálnou líniou. Redakcia aj čitateľská obec rakúskeho Standardu sú tradične známi svojim antiklerikalizmom. Zvlášť o katolíckej cirkvi sa čitateľ lososového denníka nedozvie nič dobré.

Výsledky vianočného prieskumu o viere, cirkvi a korone, ktorý si tento denník objednal, treba preto čítať s istou ostražitosťou. Treba vedieť, že inak solídny lincký inštitút Market pracoval s relatívne malou vzorkou 800 respondentov.

Problém pre rakúsku cirkev aj tak je, že aj keby dopadli výsledky raz tak dobre, ide stále o zničujúce svedectvo. Napríklad len štyri percentá opýtaných Rakúšanov súhlasilo s tvrdením „Rád by som sa rozprával s farárom o Bohu a viere“. V krajine s kedysi silnou katolíckou identitou je oheň na streche.

Ak chceme zhodnotiť tie zhubné čísla, treba si uvedomiť, že v Rakúsku sa stále približne 55 percent obyvateľov hlási ku katolíckej cirkvi. Značnej časti týchto piatich miliónov by sme ale asi nekrivdili, keby sme ich pripočítali k sekulárnej väčšine. Tvrdé jadro veriacich, čo si hovoria „cirkevne angažovaní“, je 12 percent. Toto číslo sa scvrklo počas jedného desaťročia z 21 na súčasných 12 percent. No a počet tých, ktorí sa  cítia nejakým spôsobom spojení s cirkvou, bude niekde v strede medzi 55 a 12 percentami.

Prieskum, ktorý Standard zverejnil akurát v Štedrý deň, dokazuje, že už len zlomok praktizujúcich, vlažných a kultúrnych katolíkov sa stotožňuje s vedením svojej cirkvi. Iba 11 percent kladne odpovedalo na tvrdenie, že „cirkev je dôležitá v ťažkých časoch, ako je koronakríza“. Sedem percent hovorí, že „mám dojem, že ľudia sa kvôli kríze viac zaoberali vierou a cirkvou“. Strmý prepad dôvery zažil pápež František, ktorý bol v Rakúsku v prvých rokoch svojho pontifikátu obľúbený ako pop-hviezda. Teraz si už len 7 percent myslí, „že pápež reagoval na koronakrízu dobre“.

Ostatné čísla sú ešte horšie: šesť percent odpovedá kladne na tvrdenie, že „kvôli koronakríze verí viac ľudí v život po smrti“.  Štyri percentá veria, že cirkev „má správne odpovede pre ľudí našej doby“. Rovnako štyri percenta sa priznali, že „teraz v koronakríze sa modlím častejšie ako obvykle“.

Je to devastačné. Nemáme k dispozícii prieskum medzi rakúskymi moslimami o viere a korone, na mieste je ale obava, že by katolíkov zahanbili.

Na konci tohto ťažkého pandemického roku si ale zaslúži zvláštnu pozornosť jedno číslo, že len podľa 6 percent opýtaných „reagovala cirkev v Rakúsku na koronakrízu dobre“. Zaujímavé je to už preto, že reakcia cirkvi na koronu nebola – na rozdiel od Slovenska – počas celého roku v spoločnosti témou. Rakúski otcovia biskupi sa mlčky podriadili nariadeniam štátu, napríklad sa iniciatívne a náhle rozhodli, že verejné omše počas druhého a tretieho tvrdého lockdownu budú zakázané. Vláda im to nemusela prikazovať. Bežný občan tak ani nevnímal rozdiel medzi svetskou a duchovnou sférou.

Zákaz prístupu k sviatostiam prešiel v Rakúsku hladko. Väčšina rakúskych katolíkov má skôr protestantský vzťah k sviatostiam, na spoveď chodí málokto a na jednom svätom prijímaní viac či menej nezáleží. Bez verejnej debaty prešlo aj to, že mnohí  farári počas „mäkkých“ lockdownov iniciatívne ešte prekonali už beztak prísne predpisy biskupov. Vo významnom dolnorakúskom kláštore, v ktorom bol vychovaný autor týchto riadkov, skrátili nedeľné omše na 25 minút. Zrušili všetok spev a pre istotu hneď aj krédo – človek pritom asi priveľa dýcha.

Len menšina veriacich vnímala submisivitu vedenia cirkvi voči štátu s nevôľou. Smutná pointa je v tom, že ide práve o tých veriacich, ktorí chodia každú nedeľu do kostola, snažia sa o sviatostný život v modlitbe a nerezignovali na vierouku univerzálnej cirkvi. Títo „tradiční“ alebo „konzervatívni“ alebo „pravoverní“ rakúski katolíci sa musia v časoch pandémie prizerať, sa akou demonštratívnou ľahkosťou cirkevní funkcionári hodia cez palubu sviatosti, a na druhej strane, s akým vášnivým odhodlaním zároveň bojujú za prijatie ďalších nelegálnych migrantov z moslimského sveta. K tomu preláti z tunajšej smotánky a diecézne týždenníky ešte pravoverným katolíkom nadávajú do zaostalcov. Mnohí z nich sú zatrpknutí, už dlhé roky sa cítia byť vo vlastnej cirkvi v exile, už dávno nevládzu znášať to pohŕdanie.

A tu sa ponúka jedna možná odpoveď na prepad dôvery v rakúsku cirkev. Aj keď to z vianočného prieskumu rakúskeho Standardu priamo nevyplýva, možno predpokladať, že tie nelichotivé odpovede o stave cirkvi v časoch pandémie spojili dve veľmi odlišné vrstvy obyvateľstva: Na jednej strane drvivá väčšina neveriacich, vlažných a kultúrnych katolíkov, ktorí si nevýrazné vyhlásenia rakúskych biskupov jednoducho už nevšímajú. Majú proste tie bláboly na háku. A na druhej strane malá, ale silne veriaca menšina praktizujúcich katolíkov, ktorým každý pastiersky list bodne do srdca. Spokojní sú zrejme len liberálni katolíci. Tí, čo chcú byť v pro-imigrantskej mimovládke a určite nie v ružencovom bratstve.

A aká je reakcia cirkevných funkcionárov na nevídaný prepad dôvery v cirkev?Po prvom (jarnom) lockdowne si otcovia biskupi spytovali svedomie, dokonca sa ospravedlnili veriacim za neviditeľnosť v časoch biedy.

No a po druhom a medzitým už aj treťom lockdowne je počuť len to, že otcovia biskupi tlačia v súzvuku s  vládnou stranou Zelených na prijatie migrantov z gréckych táborov. A že zostrili tón voči pravoverným, ktorí sa ťažko zmierujú so zrušením sviatostí.

Viedensky kardinál Christoph Schönborn sa na Vianoce dokonca vyjadril, že rastúca kritika vnútri cirkvi kvôli ďalšiemu zákazu verejných omší u neho vyvoláva „rozhorčenie“, presne povedal: „Das Jammern darüber empört mich.“ „Frflanie o tom ma rozhorčuje. Som rozhorčený, keď si spomeniem na skutočnosť, že nespočetným ľuďom v utečeneckých táboroch na svete je bránené praktizovať svoje náboženstvo už mesiace a roky a nemajú útechu spoločnej bohoslužby.“ Podľa kardinála nikomu v Rakúsku nie je bránené, aby sa zúčastnil na bohoslužbách prostredníctvom rozhlasu, televízie alebo livestreamu.