Prečo by Slovensko malo chápať Ukrajinu. Bojujú sami za seba, aj my sme chceli v roku 1938 bojovať

Ukrajina sa stala terčom ruskej invázie. Útok nebol vyprovokovaný priamo, hoci latentné napätie medzi Ruskom a Ukrajinou, ktorú podporuje protirusky naladený Západ, je evidentné už roky. Tak ako bola vízia vstupu Ukrajiny do NATO a do EÚ veľmi hypotetická a nepravdepodobná, rovnako Západ aj Kyjev vnímali ako blufovanie ruské vojenské hrozby.

Osem rokov po ruskej anexii Krymu a agresii na Donbase sa Moskva vydala cestou masívnej invázie do susedného štátu, s ktorým má azda najužšie historické, spoločenské a sčasti aj politické väzby, poprela jeho štátnosť a stanovila si drzé i prehnané podmienky. Denacifikácia, demilitarizácia, nemennosť anexie Krymu, autonómia pre samozvané republiky na Donbase, neutralita a v princípe finlandizácia – teda podriadenie zahraničnej a bezpečnostnej politiky Moskve, ako to spravilo Fínsko po druhej svetovej vojne. Nezabúdajme na to, že Rusko tiež žiadalo návrat NATO do hraníc z roku 1997 a stiahnutie vojakov Aliancie z jej novších členských štátov, čo by sa priamo týkalo aj Slovenska.

Opakovane zazneli hlasy – prečo Ukrajina jednoducho neprijme ruské podmienky, načo toľké krviprelievanie, načo sa hnať do tretej svetovej vojny? Otázky možno obstoja, ak si ich kladiete zo svetového alebo európskeho geopolitického hľadiska. Lenže štáty, vďakabohu, už nemožno redukovať len na políčka na geopolitickej šachovnici. Studená vojna je za nami a hranice sa nemenia (bežne) tak ľahko ako kedysi. Rusko staré poriadky oživilo a navyše priamo v našom susednom štáte.

Volá sa Ukrajina a má nárok na vlastnú štátnosť. Mocenské ambície jej suseda nie sú ospravedlnením pre útočnú vojnu či anexiu. Slováci a Česi by to mali chápať, v histórii o svoju štátnosť bojovali, okúsili sovietsku inváziu. Je cynické spochybňovať snahu národa brániť vlastné územie a štátnosť, hoci boj môže spôsobiť vysoké straty a javí sa ako beznádejný. Ukrajina veľkej prevahe na bojisku odoláva už tri týždne. Ak už nič iné, pri budúcich mierových rokovaniach budú v lepšej pozícii, ako keby hneď kapitulovali.

Historické paralely

Historické paralely vedia byť zradné, ale keď ich už toľko hľadáme, poďme naozaj do dôsledkov. Pokúsil sa o to kolega Matej Gašparovič. Má pravdu v tom, že ruská invázia na Ukrajinu trochu pripomína Mníchovskú dohodu – agresor si berie územie, Západ sa tvári ako spojenec, ale do vojny ísť nechce. Vidno aj niekoľko zásadných rozdielov, najmä v politickom rozhodnutí lídra (Beneš a Zelenskyj).

V medzivojnovom období mali stredoeurópske štáty a Francúzsko obavy z expanzie Nemecka. Malá Dohoda bola spojenectvom Československa, Juhoslávie a Rumunska proti maďarskému a rakúskemu revizionizmu. Výrazne ju však podporovalo Francúzsko, ktoré chcelo držať v šachu Nemecko. Sudetonemecká strana postupne stupňovala svoje nároky. Menšinové práva, autonómia, napokon odstúpenie časti územia. Československo zas budovalo pri hraniciach systém obranných pevností.

Chcelo sa brániť, Hitler očakával ozbrojený odpor, ale nakoniec sa tlaku Nemecka (a v dôsledku zrady západných spojencov) poddalo. Československá armáda pritom veľmi rýchlo zvládla mobilizáciu vyhlásenú 23. septembra 1938, občania chceli brániť štát a na hraniciach z Nemeckom bola vybudovaná sieť pevností. Armáda bojovať chcela, hoci Československo čelilo prevahe. Beneš váhal a týždeň nato, len pár hodín po podpise dohody mocnosťami, keď už vznášali územné nároky aj Maďari a Poliaci, cúvol. Vláda ju prijala, Beneš abdikoval a odletel už v októbri 1938 do Londýna.

Bránia vlastný štát

Vráťme sa k Ukrajine, ktorá sa postupne čoraz viac nakláňala na západ. Verila nereálnym prísľubom Západu o členstve v NATO a v EÚ. V roku 2014 po ruskom útoku prišla o časť Donbasu a Krym. Potom začala masívne investovať do armády, ktorá je v roku 2022 neporovnateľne lepšie vycvičená a vyzbrojená.

V čase stupňujúcich sa požiadaviek Ruska na Ukrajinu (de facto finlandizácia) aj širší región (návrat NATO do hraníc z roku 1997) necúvla. Práve Slováci a Česi by tomu mali rozumieť, v roku 1938 bojovať chceli, politické vedenie vajatalo. Rozdiel je v tom, že súčasné ukrajinské vedenie sa bez boja vzdať nechcelo. Už tretí týždeň bojuje proti výraznej prevahe, za cenu obetí a ekonomických strát.

Západní spojenci do priamej konfrontácie s Ruskom ísť nechcú, tak ako sa počas politiky appeasementu chceli vyhnúť vojne s Nemeckom. Mylne očakávali, že situácia sa vyrieši bez boja a požiadavky agresora utíšia ústupkami. Ukrajina sa rozhodla proti invázii brániť. Je možné, že čoraz tvrdšie sankcie Kremeľ nezastavia a rovnako je pochopiteľné, že Západ nechce priamy vojenský konflikt s Ruskom. Napokon, vojnu nechce skoro nik.

Ale majme pochopenie pre Ukrajinu a podporujme ju proti agresii zo strany suseda. V roku 1938 sme sa poddali tlaku Nemecka a bez boja prišli o územia. Hoci potenciálna vojna vyzerala beznádejne, ozbrojený odpor Československa mohol vtedy ešte nedobudovaný Wehrmacht výrazne oslabiť, ak nie zastaviť. O pol roka nato Hitler dosiahol svoje skutočné ciele, opanoval českú časť štátu, ukoristil zbrane tamojšej armády a priamo či nepriamo ovládol československé priemyselné kapacity, aby sa vojensky ešte viac posilnil pred rozpútaním oveľa väčšieho konfliktu. O tridsať rokov neskôr sa pominuteľné rojčenie o socializme s ľudskou tvárou skončilo sovietskymi tankami v uliciach Bratislavy a Prahy. Zostali sme v tom sami.

Zložme masky cynizmu

Netvárme sa, že Ukrajina sa nás netýka a zložme si masky cynizmu, keď zaznievajú hlasy, aby prijala ruské požiadavky. Je to slobodný suverénny štát, ktorý, bohužiaľ, uveril planým sľubom Západu, ale stále má právo na samostatnú politiku. Keby sme boli na ich mieste, tiež by sme sa nechceli poddať ultimátam agresora, pred vojnou ani počas nej. Húževnatá obrana Ukrajiny tvárou v tvár silnejšiemu susedovi môže priniesť ovocie. Čím je vojna dlhšia, tým tvrdšie ju vojensky, politicky aj ekonomicky Rusko pociťuje. Iste, za cenu civilných a vojenských strát Ukrajiny, ale to hádam slovenskí patrioti, ktorí sa inokedy odievajú do národných farieb, chápu.

Zelenskyj už pochopil, že do NATO je cesta zarúbaná a európska integrácia je behom na dlhú trať. Akoby sme však stále zabúdali, že Rusko stúpilo bagandžou do ukrajinských dverí už osem rokov dozadu, na Kryme a Donbase. Ruským sľubom sa veriť nedá. Kremeľ hovorí, že na Ukrajinu nezaútočil, ale zároveň tam vedie „špeciálnu operáciu“, aby vojne na Ukrajine predišiel. Chcel denacifikovať štát, v ktorom vládne prezident so židovským pôvodom. Najnovšie hovorí o cielene infikovaných sťahovavých vtákoch, ktoré majú z Ukrajiny útočiť na Rusov, čo je na smiech aj presvedčeným konzumentom kremeľskej propagandy.

Rusko sa dlhodobo pokúšalo udržať si v Kyjeve pre seba výhodnú vládu, lenže jej mäkká moc (soft power) nezafungovala. Ruská politická, ekonomická a kultúra príťažlivosť jednoducho na Ukrajine neprevláda. Práve naopak, po Majdane a ruskej agresii v roku 2014 sa príklon Ukrajincov k Západu ešte zvýraznil. Západná soft power, pomenujme ju príťažlivosť, sa ujala. Kremeľ siahol po silovom riešení (hard power). Vojenská sila môže priniesť vojenské víťazstvo, ale Rusko útokom definitívne prišlo o srdcia Ukrajincov, aj tých ruskojazyčných, ktorí zomierajú pri bombardovaní a obliehaní miest ruskou armádou. Rozpory medzi východom a západom Ukrajiny sa Rusom bombami podarilo zotrieť, civilisti sa po skúsenostiach z ostatných troch týždňov v žiadnom prípade na Moskvu nepozerajú ako na spasiteľa. Obzvlášť, keď útočí na obytné štvrte a objavujú sa dôkazy o použití zakázaných kazetových, termobarických a fosforových bômb.