Prečo je Maďarsko iné

Eduard Heger poslal Viktorovi Orbánovi gratulačnú esemesku. Jej text nepoznáme, spôsob bol volený tak, aby Heger nebudil zbytočnú pozornosť.

277468778_521187382712198_163395621473076422_n Foto: Orbán/FB

Maďarsko je skrátka iné. Až prekvapivo iné. Inak sa správa k Východu, nielen Ukrajine a Rusku, ale aj k Číne či Turecku, a inak sa správa aj k Západu. Čím to vlastne je?

Začnime najskôr prekvapením z nedele. Orbán uspel spôsobom, ktorý prekvapil aj slovenských Maďarov. Čakalo sa, že zrejme vyhrá, aj keď úplnú istotu pred voľbami nemá nikto, ale že získa ústavnú väčšinu, dokonca viac poslancov ako pred štyrmi rokmi, to bolo sci-fi. Na čele vlády stojí už 12 rokov vkuse, ale premiérom bol už aj predtým a v politike je od roku 1989, keď verejne vystúpil na opakovanom pohrebe Imreho Nagya.

Takú kariéru inde v Európe nenájdete. Stále je pritom relatívne mladý (má 58 rokov), v jeho veku niektorí politici iba začínajú. On je už najdlhšie slúžiacim premiérom v EÚ, od roku 2002 nezískal vo voľbách menej ako 41 percent, nikto v okolí nedokáže vo vrcholovej politike pôsobiť vyše 30 rokov, byť v konflikte s Bruselom, Berlínom aj s Washingtonom (odkedy vládne Biden) a vyhrať voľby s ústavnou väčšinou.

Nemusíte byť cudzinec, aby vás to prekvapovalo. Prekvapení sú aj naši liberálnejší Maďari. A, samozrejme, aj mnohí Slováci, dôvodom je najmä Ukrajina a Orbánova neochota zapojiť sa do vojny čo i len nepriamo. Orbán nenosí ukrajinské stužky, vojnu odsúdil, ale inak si drží odstup, odmieta na Ukrajinu dodávať alebo distribuovať zbrane, Zelenského nielenže nenapodobňuje (ako Macron či predsedníčka europarlamentu, ktorí začali nosiť mikiny a tričká), ale upozornil ho, že sa v čase vrcholiacej kampane ukrajinský prezident správal ako jeho kritik. A on aj napriek tomu vyhral.

Médiá to rýchlo pootočili, akoby Orbán kritizoval Zelenského, on však reagoval na jeho kritiku tým, že poďakoval Maďarom, že sa Zelenským nenechali ovplyvniť.

Zelenskyj je téma sama osebe. Mierne narazil už v Rakúsku, kde mu nebolo umožnené vystúpiť v parlamente. Predtým v Izraeli, kde po prirovnaní ruskej agresie k holokaustu čelil kritike, že nech už je Putin akýkoľvek agresor, vyhladenie ukrajinského národa nežiada. Najostrejšia pripomienka voči Zelenskému bola, aby nezabudol na to, koľko Ukrajincov nacistom počas druhej svetovej vojny pomáhalo. Lenže to nehovorili politici, ale tamojšie médiá, konkrétne redaktori Jerusalem Post. Aj rakúski politici zvolili alibizmus, Orbán je teda prvý politik, ktorý prelomil toto tabu.

Zelenského správanie nie je úplne po chuti viacerým európskym a západným politikom, hovoril o tom sám Zelenskyj, keď vyjadril počudovanie, prečo nepočúvajú názor svojich vlastných voličov.

Vzťah s Orbánom dostal do osobnej roviny Zelenskyj: „Počuj, Viktor, vieš, čo sa deje v Mariupole? Tu sa chcem zastaviť a byť úprimný. Raz a navždy sa musíte sami rozhodnúť, na koho strane ste,“ adresoval mu Zelenskyj poznámku cez videohovor na samite EÚ.

V sobotu – deň pred voľbami – to ešte zdupľoval. Na adresu Orbána povedal, že „je prakticky jediným [politikom] v Európe, kto otvorene podporuje Putina“.

A to je prehnané tvrdenie. Maďarsko odsúdilo vojnu, podporilo sankcie. Podstatne ústretovejšie sa k Rusku správa napríklad Turecko, ktoré sankcie voči Rusku neuplatňuje.

Orbán, ktorému dnes médiá vyčítajú jeho výrok, nepovedal nič podobne osobné, len konštatoval, že vyhral aj napriek kritike Zelenského. Ani to si však dnes nikto netrúfne. Čím to je, že Orbán osobne a Maďarsko pod jeho vedením sa správa tak odlišne? Odpoveď neleží na Východe, pretože podstatou tohto sporu je vzťah k Západu.

Sorosov starý návrh

Bolo to krátko po páde komunizmu, ten príbeh mi povedal bývalý popredný maďarský politik, vtedy blízky spolupracovník Józsefa Antalla.

Rok 1990, Antall bol premiérom Maďarska, navštívil ho vplyvný finančník George Soros. „Pán premiér, odohral sa historický zlom, Maďarsko má príležitosť patriť na Západ a zaručiť si tam pevne svoje miesto,“ hovoril vraj Soros Antallovi. „Na to, aby sa to stalo, treba predať maďarské podniky do rúk Západu a dať ich pod cenu.“ Antall mal na to Sorosovi povedať: „Verím, že v Maďarsku sa nenájde premiér, ktorý by bol takej zrady schopný.“

Ten príbeh povedal Antall spomínanému politikovi, od ktorého som to potom raz pri večeri počul ja. Ako sa to presne odohralo, vie už len Soros, ale príbeh dobre ilustruje vzťah Maďarska a Západu. Akoby vo vzťahu k Západu boli v Budapešti iba dve možnosti: buď ísť pod cenu a odovzdať sa Západu, alebo sa tomu postaviť. Zrada alebo vzdor.

Na Antalla na Slovensku nespomíname v dobrom, bol autorom výroku, že je premiérom všetkých 15 miliónov Maďarov. Teda aj tých, ktorí žijú v iných štátoch, čo nám smrdelo revizionizmom. Nástupcom Antalla je Viktor Orbán, namiesto 15 miliónov Maďarov hovorí o Karpatskej kotline. Po 30 rokoch to ale vidíme pokojnejšie, aj keď dvojaké občianstvo nás znervózňuje aj napriek neveľkému úspechu.

Pre Orbána to boli zásadné voľby, majú charakter referenda o jeho osobe, spojili sa proti nemu takmer všetci a oslabiť ho mohla aj radikálna pravica, ktorá koalíciu „všetci proti Orbánovi“ odmietla. Lenže Orbán vyhral a Péter Márki-Zay dokonca nezískal ani mandát v priamom súboji.

Čím to je? Prečo to tomu Orbánovi tak funguje?

Maďarskú politiku charakterizujú dve podoby pokrytectva a machiavelizmu. Začnime s tým liberálnym. Ak by sme ho nepochopili, nerozumeli by sme Orbánovej väčšine. Jej príčinou totiž nie je len Orbánov talent a politické machinácie, ale aj stav maďarskej opozície.

Začiatok tohto úspechu sa spája s bývalým predsedom vlády Ferencom Gyurcsányom. Jeho výrok – klamali sme ráno, na obed aj večer – je ako kapitulácia. Nemožno ju vziať späť, no ani vysvetliť inak, než koniec.

Je vlastne zázrak, že Gyurcsány dodnes v politike prežil, istým spôsobom je to porovnateľný výkon ako to, že Orbán dokáže vyhrať štvoro volieb po sebe.

Gyurcsány – to je aj príbeh korupcie či zneužívanie moci a vôbec kapitalizmu, ktorého obeťou sa stala stredná trieda (hypotéky vo švajčiarskych frankoch) a vlastne takmer celý maďarský štát. Lenže Gyurcsány bol spojencom Západu, jeho žena sa neskôr stala podpredsedníčkou Európskeho parlamentu, preto sa nikdy nestal takým terčom západnej kritiky ako Orbán. Podobne ako Tusk v Poľsku. Kaczynski bol kritizovaný za to, čo sa vláde Ewy Kopaczovej z Občianskej platformy nevyčítalo (voľba sudcov Ústavného súdu na neuvoľnené pozície). Práve to je vec, ktorú Maďari a Poliaci vidia inak ako cudzinci. Orbán aj Kaczynski sa skrátka dostali k moci vďaka tomu, že väčšina Maďarov a Poliakov mala dosť Gyurcsánya a Tuska. Vysvetlením je teda demokracia, nie autoritárstvo. Aspoň nie v podobe, ako sa o ňom na Západe píše.

Dvojaký meter trvá dodnes.

Keď Péter Márki-Zay hovoril o svojej koalícii ako o koalícii „liberálov, komunistov, konzervatívcov a fašistov“, žiadny škandál to nevyvolalo. Nič podobné by sa Orbánovi alebo aj nižšie postavenému členovi Fideszu nikdy neodpustilo.

Podobne keď pred pár mesiacmi Márki-Zay posmešne hovoril o voličoch Fideszu a ich chudobe, či keď ponúkal dvojzmyselné odkazy na Orbánovho syna, Gaspára, pre jeho údajnú homosexualitu.

Bolo to nevkusné. Nič podobné v opačnom garde by sa netolerovalo. Deti politikov sú (plným právom) osobitná kategória, spomeňte si na pobúrenie, aké vyvolala kritika dcéry prezidentky Čaputovej.

Márki-Zay sa pritom správal agresívnejšie ako poslanec Taraba, na Západe sa o tom nedočítate, ale Maďarom to vysvetľovať netreba. To isté platí aj pre Orbánov vzťah k Sorosovi. Ten je tvrdý a konfrontačný, na moje gusto neprimerane a nevkusne, ale Soros je pôvodom Maďar, preto sa na neho Maďari pozerajú inak ako my. Sedeli sme raz skupina novinárov v jednej budapeštianskej krčme, prítomný bol aj redaktor popredných nemeckých novín, bolo to už po Sorosových plagátoch, keď povedal, že Orbán žiadny antisemita nie je. Usmiali sme sa, ale nič odhaľujúce na tom nebolo. Až na tú mieru autocenzúry, že o tom nedokáže náš kolega napísať doma ani riadok. Ešte viac sa to týka Kaczynského či Morawieckého, ktorí sú otvorení filosemiti, na Západe je však ich obraz iný.

A práve mediálny obraz je problém. Nielen na Západe, ale aj doma v Maďarsku.

Päť minút v televízii a dosť

Orbán aj Kaczynski totiž v istom momente pochopili, že dokážu síce poraziť politického oponenta, ale nedokážu poraziť médiá. Čítaj liberálne médiá.

Poznáme to aj zo Slovenska, keď progresívna tlač dokáže zamestnať konzervatívneho politika spôsobom, ktorému jeho liberálny kolega nečelí. Ak to robí print a politické portály, má to vplyv na mestá, ale ak to robia aj televízie či rozhlas, politik opierajúci sa o hlasy na vidieku a v malých mestách má problém. Takmer neriešiteľný problém.

Médiá totiž dokážu vytvoriť mediálny obraz, ktorému ľudia uveria viac ako realite. Prípadov na dvojaký meter je iks. Keď nevie popredný politik po anglicky, je to vždy problém, ale nie, ak išlo o Zuzanu Čaputovú či Donalda Tuska, ktorý sa po anglicky doučil až v Bruseli. Keď sa niekto vyskytne v skompromitovanej spoločnosti alebo byte, tiež sa to dá zneužiť alebo zamlčať. Havlove sexuálne aféry sa tolerovali, Klausove zosmiešňovali (a kto z nás vie, či aj nenafukovali), synonymom Gorily sa stala fľaša kokakoly, pričom išlo o kauzu SDKÚ a politikov okolo Pavla Ruska.

To, že to funguje, netreba dokazovať. Orbán a Kaczynski sa to ale pokúsili využiť. A to je príbeh s ich maslom na hlave. Maďarská štátna televízia a rozhlas sa nesprávajú verejnoprávne, ale stranícky. Nech už je líder opozície akýkoľvek, volič si pred voľbami politický duel premiéra a jeho vyzývateľa zaslúži. Rovnako ako si zaslúži, aby premiér či prezident venoval čas a rozhovor nielen svojim priaznivcom, ale aj voči sebe opozičnej tlači. Zuzana Čaputová ani Andrej Kiska a pred nimi ani Ivan Gašparovič to nerobili, zhoršuje sa to aj s premiérmi, ale v Maďarsku je to úplne iná úroveň. V štátnych médiách funguje v podstate blokáda. Márki-Zay sa dostal do štátnej televízie na päť minút. Tusk je na tom v Poľsku lepšie, ale nie veľmi.

A ono to funguje.

Kľúčom k dominancii Orbána nie sú len nálady maďarskej verejnosti, ktoré nie sú tak liberálne, ako je Ferenc Gyurcsány, ani korupcia či klientelizmus, hoci prirodzene existujú, ale viac to, čo sa o tom voliči dozvedia a čo už nie.

U nás to poznáme miernejšie a funguje to tiež. Niektorí politici majú mediálnu ochranu, niektorí dokonca imunitu, a nikdy nečelili otázkam za esemesky so Zsuzsovou či zmienky v Threeme.

Rozhodujúce sú médiá a to, čo sa v nich rieši. Kým dominovali liberálne médiá, pravica bola pod tlakom. Keď prišlo k zmene, dokáže vyhrávať voľby, kde by inak nemala šancu. V Amerike tú zmenu priniesla najmä televízia Fox News, v Maďarsku štátne médiá. Bez ich kontroly by Orbán vyzeral inak.

A to kladie tú najväčšiu otázku. Stojí tá cena za to?

Človek pre zamlčanie niektorých neduhov na verejnosti môže mať isté pochopenie. Aj pre americkú demokraciu bolo lepšie, keď sa o niektorých prešľapoch amerických prezidentov či osobností nepísalo (Kennedy, Johnson, Martin Luther King), ako keď sme sa dozvedeli všetky detaily (Nixon, Clinton, Trump). Ale pochopenie končí, ak sa uplatňuje dvojaký meter.  

Dvojaký meter zaviedli liberálne médiá. Porušenie deľby moci im nevadilo, ak v čele stáli liberálni sudcovia a liberálna agenda. Keď sa témy chopili konzervatívci a reagovali rovnakým prístupom, ide o ohrozenie liberálnej demokracie. S korupciou, kontaktami na mafiu či zahraničné fondy to bolo podobne. Lenže v Amerike, ktorá sa stala lídrom v tomto vývoji, vznikli vplyvné súkromné médiá. V Británii ani inde v Európe sa to už neopakovalo.

Až prišlo Maďarsko a Poľsko, kde si národní politici získali kontrolu nad štátnymi médiami a uplatňujú ju akoby išlo o súkromné médium. Takýto prístup neudržíte, pokiaľ na to nemáte dostatok ľudí (slovenský prípad počas vlády Smeru) a súčasne presvedčenie o vlastnej morálnej prevahe.

A práve to sa nachádza v rozhovore Józsefa Antalla a Georga Sorosa.