Moskovský kňaz: Nemôžem mlčať

Čo prežívate v posledných týždňoch?

Ako každý kňaz a mních, aj ja pokračujem v živote modlitby a pastorácie. Počet ľudí, ktorí chodia do kostola, rastie. V tomto období farníci žiadajú častejšie o sv. spoveď, o radu, aby mohli spraviť dôležité rozhodnutia. Tieto týždne boli veľmi ťažké a veľmi smutné. Celková atmosféra v kostole sa zmenila, cítiť silné psychické napätie. Ľudia sú znepokojení, pretože niektorí majú na území Ukrajiny príbuzných.

Som cudzinec, ale žijem v Rusku už 36 rokov a zažil som tu mnoho historických zmien: koniec sovietskej moci, perestrojku, posledné roky Jeľcina, obdobie súčasnej vlády. To, čo sa deje teraz, to sú osudné udalosti týkajúce sa Ruska, Západu a celého sveta.

Pre mňa ako Taliana je dôležité čítať a počúvať, čo sa hovorí v Rusku a čo na Západe. Často sú to nielen úplne odlišné interpretácie toho, čo sa udialo, ale akoby tieto interpretácie hovorili o udalostiach úplne iných, ba niekedy až protichodných. Považujem za svoju povinnosť sledovať správy, byť o všetkom informovaný a aspoň sa modliť.

Aký postoj zaujímate voči tým názorom vašich farníkov a ľudí na internete, ktoré sú iné než tie Vaše?

Zrelý kresťan by sa mal snažiť spájať dve veci. Na jednej strane by mal mať otvorenosť a rešpekt voči názorom iných ľudí, na druhej strane by mal byť čestný a jasný pri vyjadrovaní vlastného názoru. Vždy by mal byť takým. Nech sa to týka čohokoľvek. Je to dôležité tak v otázkach týkajúci sa Cirkvi a vlastného duchovného života, ako aj v otázkach, ktoré sa týkajú života spoločenského, občianskeho a politického.

Kresťan by mal prejavovať úctu voči každému, aj keď ani trochu nezdieľa názory toho druhého. Zaiste, medzi kresťanmi, medzi členmi tej istej cirkvi alebo tej istej farnosti, môžu existovať veľmi rozdielne postoje. Zdá sa mi však, že treba brať do úvahy ešte jeden fakt. Totiž, že sú veci, ktoré sú s kresťanstvom úplne nezlučiteľné. Napríklad Kristovo svetlo je nezlučiteľné s temnotou násilia. V tomto prípade už nejde o rozdielnosť názorov. Každý z nás – a predovšetkým pastier – musí hovoriť veľmi jasne, aj keď s úctou a láskou.

Niektorí kňazi sa domnievajú, že je lepšie nehovoriť o svojich názoroch, pretože treba zachovať jednotu vo farnosti. Ako hodnotíte tento prístup?

Súhlasím s tým, že sa nehodí, aby kňaz viedol kampaň za konkrétnu politickú stranu, za konkrétneho kandidáta v prípade volieb a podobne. Myslím si, že je to z jeho strany nevhodné. Je dôležité byť otvoreným a tolerantným. Avšak poukázať na to, že určitá myšlienka, istý postoj, ba čo viac, isté správanie sú v priamom rozpore s kresťanstvom, to kňaz nielenže môže, ale aj musí urobiť.

Kňaz je vždy povolaný jednoznačne odsúdiť zlo. Ak to neurobí… Ako by som to povedal? V tom prípade sa už na tomto zle podieľa aj on. Ak niekto pácha, hlása alebo dokonca ideologicky podporuje násilie, už nie je kresťanom.

„Je veľmi smutné, ak sa natoľko bojíme povedať pravdu, že sme ochotní vzdať sa všetkého, len aby sme sa vyhli riziku,“ povedali ste v kázni, ktorá trvala len 41 sekúnd. Je možné od niekoho žiadať, aby riskoval, alebo chcieť, aby v ňom rástol pocit viny?

V živote jednotlivca, spoločnosti, krajiny alebo dokonca celého sveta sa vyskytujú mimoriadne situácie, keď z rôznych dôvodov nemožno povedať celú pravdu. Niekedy jednoducho nie je možné povedať celú pravdu, pretože následky môžu byť ešte horšie. Vezmime si úplne inú situáciu. Povedzme, že niekto je psychicky chorý. Nemôžete mu vždy hovoriť: „Vieš, ty si chorý.“ Bolo by to nemilosrdné, a čo je dôležitejšie, nepomohlo by mu to.

Na druhej strane existujú situácie zjavného zla, pred ktorými je nemorálne a trestné mlčať. Napríklad pri masovom násilí, vojne, genocíde. Napísal som dve knihy o arménskej genocíde. Genocída je humanitárna katastrofa. Nehovoriť, že je to zločin proti ľudskosti, znamená v istom zmysle sa na ňom podieľať. V tomto prípade si človek musí položiť veľmi vážne otázky.

Ľudí trápi konflikt medzi svedomím, túžbou povedať pravdu a strachom. Niektorí nechcú riskovať stratu zamestnania. Treba sa postarať o deti, zaplatiť hypotéku… Aké tu môže byť riešenie?

Každý by si mal určiť mieru svojej občianskej zodpovednosti pred svojím svedomím a pred Bohom a pokúsiť sa zistiť, kde prekračuje určitú morálnu hranicu. Musíme pochopiť, kedy je naše mlčanie trpené, pretože niet iného východiska, a kedy je zločinné, kedy sa mení v podporu zla.

Táto hranica je skutočne veľmi jemná. Netýka sa to len biskupov, kňazov, diakonov či mníchov, ale úplne všetkých. Je to naša občianska zodpovednosť.

Veľmi často sa ma ľudia pýtajú na môj názor, či majú, alebo nemajú otvorene vyjadriť nesúhlas s tým, čo sa deje. Myslím si, že o tom musí rozhodnúť svedomie. Situácia každého človeka je špecifická. Ako hovoríte, niektorí majú malé deti, iní starých rodičov, ďalší hypotéky. Zrelý kresťan by mal premýšľať a zvážiť všetky pre a proti. Mali by to robiť všetci vrátane duchovných. Ale keď ste obklopení zjavným zlom, tak treba aspoň priznať, že si myslíte, že je to zlo.

Archimandrita Giovanni Guaita je významnou osobnosťou moskovského duchovenstva. Narodil sa 26. novembra 1962 na Sardínii, vyštudoval literatúru a jazyky na univerzitách v Ženeve a Cagliari, absolvoval niekoľko študijných pobytov v Moskve a Petrohrade. Od roku 1989 žije trvalo v Moskve, kde dlhé roky vyučoval na niekoľkých štátnych univerzitách. Dňa 28. marca 2010 ho metropolita Hilarion vysvätil za diakona a 11. septembra za kňaza. 31. októbra toho istého roku zložil mníšske sľuby. Dnes slúži v moskovskom Chráme svätých Kozmu a Damiána.

Pociťujete dnes v sebe nejakým spôsobom tento konflikt?

Nemôžem povedať, že by som sa naozaj bál. Ale stále si kladiem otázky ohľadom toho, čo hovorím a či vyjadrujem svoj postoj správne. Myslím, že je normálne, ak si človek v takomto čase kladie tieto otázky.

Som presvedčený, že je dôležité zachovať si dôstojnosť a nerobiť kompromisy. Možno to závisí aj od mojej povahy… Sú situácie, keď jednoducho nedokážem mlčať. Nedokázal by som to, ani keby som chcel.

Nemali by sme sa však navzájom odsudzovať, ak sú naše rozhodnutia rozdielne. Človek môže niekedy nesprávne pochopiť situáciu toho druhého. Dokonca aj rovnako zmýšľajúci ľudia môžu konať odlišne, pretože sa nachádzajú v odlišných podmienkach. Okrem toho existujú rôzne stupne zodpovednosti.

Aká zodpovednosť je na mne, na tebe – na konkrétnych ľuďoch, ktorí nemôžu nič ovplyvniť?

Kresťan je povolaný vyjadriť svoj názor viac ako človek, ktorý nezdieľa kresťanskú vieru. Kňaz má pritom väčšiu zodpovednosť ako laici, avšak ešte väčšiu ju má cirkevná hierarchia. V každom prípade je každý zodpovedný sám za seba.

Ako kňaz môžem veriacemu pri spovedi povedať: „Podľa mňa túto vec netreba robiť.“ Môže sa to týkať nejakej životnej situácie, povedzme rodinnej či inej. A potom sa ten človek musí sám zamyslieť, čo má konkrétne spraviť.

V dnešnej situácii je to presne to isté. Čo v nej konkrétne závisí odo mňa? Aby ľudia okolo mňa poznali môj postoj. Moja možnosť ovplyvňovať rozhodnutia na veľmi vysokej úrovni je veľmi obmedzená. Ale ak mlčím, vzdávam sa aj toho mála, čo ešte môžem urobiť.

Ale prečo ľudia potrebujú vedieť, čo si myslím?

To je veľmi dôležité. Tí, s ktorými pracujeme, žijeme a stretávame sa, posudzujú kresťanstvo na základe pohľadu na nás. Takže v každom kontexte, teda aj za jednoduchších okolností, v každodennom živote vo svete, má kresťan túto zodpovednosť.

V opačnom prípade by ľudia mohli dostať od nás neadekvátne svedectvo o kresťanských hodnotách, čo v takýchto mimoriadnych situáciách hrozí ešte viac.

Mnohí sú už z nových správ unavení a hovoria, že pocit paniky v nich nahradilo akési vnútorné ustrnutie. Zdá sa, že aj naše svedomia začali viacej mlčať, jednoducho všetko nám začína byť jedno. Ako to riešiť a je potrebné to riešiť?

Psychická otupenosť pochádza z frustrácie a veľmi často môže byť dôsledkom strachu. Vidíme to napríklad v Evanjeliu, kde sa píše, že učeníci v Getsemane sa nedokázali modliť s Pánom ani hodinu. Je to čisto psychologický a v istom zmysle prirodzený jav. To však neznamená, že otupenosť je dobrá vec.

Rozhodne je potrebné reagovať. Keď nás obklopuje zlo, existuje len jedna jediná správna možnosť: treba aktívne konať dobro. Veľmi aktívne. To znamená, že nemáme upadnúť do otupenosti, skľúčenosti alebo duchovnej paralýzy, ale práve naopak. Treba konať dobro a pripravovať tým budúcnosť. Konanie dobra je najlepším liekom proti zlu.

Je zaujímavé, že hrozné udalosti na Ukrajine sa odohrávajú počas Veľkého pôstu. A čo je Veľký pôst? Je to len čas so znamienkom mínus? Nejesť niečo, nebaviť sa, nechodiť do divadla alebo na koncerty? V skutku, mnohí považujú pôst iba za čas sebaovládania, a to je všetko. Zdá sa mi, že toto chápanie nie je veľmi správne.

Pôstne obdobie je časom so znamienkom plus. A za súčasných okolností sa to pre nás stáva výzvou. Je to výzva, aby sme boli dôslednejšími kresťanmi, aby sme svoju vieru uplatňovali v praxi a nezabúdali na tých, ktorí potrebujú pomoc a náš súcit.

V súčasnosti ľudia nachádzajú útechu v kultúre. Pomáha im to odpútať sa. Niektorí hovoria, že je to v čase takýchto udalostí nevhodné. Čo o tom súdite Vy?

Povedal by som k tomu ešte niečo naviac… Nie je to len otázkou „odpútania sa“. Vďaka kultúre na seba nielenže zabudneme, rozptýlime sa. Vo svojej podstate je totiž kultúra duchovnou potravou. Keď je človek chorý, berie lieky, ale musí sa aj dobre najesť a vyspať. Tak je to aj v prípade kultúry.

Prirodzene, v prvom rade by sme mali čítať Evanjelium a modliť sa. Ale všetko, čo nás môže duchovne posilniť – dobrá hudba, beletria – je počas pôstu a za daných okolností nielen prípustné, ale aj veľmi vhodné. Je to ako dobré jedlo, ktoré spolu s liekom pomáha liečiť. Je zrejmé, že v súčasnosti zažívame chorobu celej spoločnosti. Preto je vítané všetko, čo nám dnes pomáha byť ľudskejšími a čestnejšími. 

Nie je to ale spôsob, ako zutekať a skryť sa pred tým, čo sa deje?

To je práve to, že nie! Nevnímam to ako únik. Je to spôsob, ako sa človek môže zamerať na to, čo je dobré a pozitívne. Ale zabudnúť, že sa dejú hrozné veci, a bezuzdne sa zabávať v časoch pohromy je bezpochyby zlý nápad. To, čo chcem povedať je, že kultúra povznáša.

Mne osobne pomáha hudba a umelecká literatúra. Pravdou je, že môj osobný čas je veľmi obmedzený, pretože okrem farnosti je tu aj detský hospic, ktorý mám na starosti, univerzita, kde učím, a mnoho ďalších vecí. Okrem toho ešte nevymizli následky koronavírusu. Niektorí farníci, najmä starší, žiadajú, aby som ich navštívil a priniesol im sv. prijímanie.

Čo robiť, aby sme nestratili orientáciu, keď dochádza ku zmene hodnôt a k vymazaniu deliacej čiary medzi dobrom a zlom? 

Zdá sa mi, že si musíme správne stanoviť priority. Pre kresťana sú to, samozrejme, čítanie Evanjelia, účasť na modlitbe, na liturgickom živote a na sviatostiach. Z nich čerpáme nielen duchovnú, ale aj psychickú silu. Človek je komplexná bytosť, ktorá pozostáva z tela, ducha a duše. Tieto tri zložky sú tak prepojené, že keď sa venujeme duchovnému životu dostáva sa nám silného pozitívneho impulzu aj pre psychiku a telesné zdravie.

Ja sám sa snažím nájsť si každý deň trochu času na samotu s Bohom, aby som sa neutopil v zhone a strachu z toho, čo bude zajtra. Ak si prečítame životy svätých, vidíme, že chápali, aké je toto dôležité v nepokojných časoch. Aj teraz, keď ma ľudia žiadajú o radu, radím im, aby sa držali toho podstatného a odmietli to menej dôležité.

Ako som už povedal, na prvom mieste sú Evanjelium, sviatosti a dobré skutky. Ak sa ich budeme držať a nestratíme nádej, Boh vyrieši každú situáciu. Existuje mnoho príkladov, keď On rozriešil mimoriadne ťažké veci úplne nečakaným spôsobom. Stačí čítať Sv. Písmo, aby sme sa o tom presvedčili.

Rozhovor bol publikovaný 3. apríla 2022 na ruskej stránke Pravmir. Zhovárala sa Veronika Slovochotova. Vybral Ľubomír Žák, z ruštiny preložila Ruth J. Žáková. Foto: archív Giovanniho Guaitu.