Ako sa správajú nemeckí politici, keď čelia tvrdým a nediplomatickým napomenutiam a odkazom z Ukrajiny? Tento rituál má už svoje pravidlá, píše Martin Leidenfrost.
Je to nevídaná potupa, ktorá postihla nemeckú politiku. Na Bielu sobotu Angelu Merkelovú, ešte nedávno zbožňovanú „líderku slobodného sveta“, ktorá sa má vraj ospravedlniť celému svetu za jej politiku voči Rusku. A kratučko predtým, ešte pred Veľkým piatkom, potupu spolkového prezidenta Franka-Waltera Steinmeiera: Niekoľko dní sa v prísnom utajení pripravovala cesta solidarity do Kyjeva, na ktorej sa mali spolu so Steinmeierom zúčastniť prezidenti Poľska, Litvy, Lotyšska a Estónska. Andrzej Duda a pobaltskí politici sa vrúcne s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským vítali, Steinmeier sa však do Kyjeva nedostal – Ukrajinci mu oznámili, že nie je v Kyjeve vítaný. Steinmeier bol v tom čase už na ceste, za niekoľko hodín mal v Poľsku nastúpiť do nočného vlaku do Kyjeva. Ponížene sa vrátil do Berlína.
Bol to doterajší vrchol dlhšie trvajúceho rituálu, ktorý už má svoje pevne zaužívané pravidlá: Ukrajinská vláda kádruje a karhá nemeckého politika, ktorý udržiaval pred 24. februárom čulé vzťahy s Ruskou federáciou (tých sa nájde veľa) – a dotyčný musí verejne pykať. Niekto (ako napríklad Steinmeier) prizná chybu, niekto sa zahanbene obhajuje, niekto (ako napríklad bývalá kancelárka Angela Merkelová) mlčí. Pozoruhodné je, s akou pokorou sa Nemci rituálu podriaďujú. Muselo dôjsť k medzinárodnej blamáži samotnej hlavy štátu, kým zazneli z oficiálneho Nemecka prvé protesty. Inak sa Nemci veľmi nesťažujú, mnohých politikov ťaží zlé svedomie, najmä (momentálne dosť protirusky naladené médiá) považujú ukrajinské karhanie za spravodlivý trest. Nemecká elita je v tom iná ako tá francúzska: 10. apríla volila väčšina Francúzov prezidentských kandidátov, ktorí pred vojnou rôznymi formami spolupracovali s Putinom – a nikto z nich sa rituálne nekajal.
Nemecký prezident Frank-Walter Steinmeier a prvá dáma sa 12. apríla vybrali do Poľska, ale museli sa vrátiť. V Kyjeve neboli vítaní. Foto: TASR/AP
Prvým kádrovákom je bezpochybne Zelenskyj, nasleduje odjakživa nediplomatický šéf ukrajinskej diplomacie Dmytro Kuleba, ale v úlohe nemilosrdného pomstiteľa exceluje ukrajinský veľvyslanec v Berlíne Andrij Melnyk. Ten šedivý elegán je dnes – ex aequo so Zelenským a bratmi Kličkovcami, ktorí urobili svoju boxerskú kariéru v Nemecku – najznámejší Ukrajinec v Nemecku. Priam legendárne sú (vo výklade samotného veľvyslanca) udalosti 24. februára, keď Melnyka navštívili až traja kľúčoví členovia nemeckého kabinetu. Zelený vicekancelár Robert Habeck, ktorý krátko pred voľbami žiadal dodávanie zbraní Ukrajine, bol ale vlastnou stranou stopnutý, sedel skrúšene na gauči. Christine Lambrechtová, tretia v poradí úplne nekompetentných ženských ministrov obrany, si robila najmä starosti, aký dopad môže mať vojna na jej imidž. No a minister financií Christian Lindner, ako predseda liberálov a neformálne druhý vicekancelár, „so zdvorilým úsmevom“ vraj Melnyka pripravil na nevyhnutnú porážku Ukrajiny. Odpojiť Rusko od SWIFTu a dodať Ukrajine zbrane, nič z toho podľa Lindnera nemalo zmysel – lebo „zostáva vám už len niekoľko hodín“.
Melnyk sa správa ako presný opak diplomata, sám si hovorí „obchodník so zbraňami“, svojou výraznou osobnosťou však získal obrovský vplyv na smerovanie Nemecka v čase vojny. Ruského veľvyslanca málokto pozná, ukrajinský je každý deň v televízii. Melnyk navyše ovláda nemčinu na takej úrovni, že Nemci pravidelne žasnú, akými kreatívnymi neologizmami dokáže tento vyslanec inej zeme obohatiť ich jazyk. A to holubičí Nemci pritom majú viac ako zmiešané pocity z jeho výrokov. Steinmeierov koncert na podporu Ukrajiny bojkotoval, lebo tam videl „samých ruských sólistov“. Naozaj koncertovali aj ruskí občania, všetci však vyslovene odsúdili ruskú inváziu, čo Melnykovi nebránilo, aby v najlepšom mládežníckom slangu zvolal: „Nemám slinu na vysokú ruskú kultúru.“ Pri inej príležitosti vyhlásil: „Všetci Rusi sú práve naši nepriatelia.“
Bol to Melnyk, ktorý sprevádzal demonštratívne „vyhostenie“ nemeckého prezidenta s výrokom, že Steinmeier si pestoval celú „pavučinu kontaktov s Ruskom". Dodal: „Podieľa sa na tom veľa ľudí, ktorí sú teraz v semaforovej koalícii v zodpovedných pozíciách.“ Otázne je, či si Kyjev s obľúbeným Steinmeierom vybral správny terč. Niekdajší šéf kabinetu sociálnodemokratického kancelára Gerharda Schrödera, z ktorého je medzitým ostrakizovaný ruský lobista, má nepochybne maslo na hlave – závislosť Nemecka od ruského plynu, ktorá sa pre podporu Schröderovej aj Merkelových vlád a plynovodu Nord Stream ešte zvýšila, ide tiež na jeho účet. Steinmeier si to však vo svojom kajaní priznal: „To, že som podržal Nord Stream 2, bola jednoznačne chyba. Držali sme sa mostov, ktorým Rusko už neverilo a pred ktorými nás varovali naši partneri. Môj odhad bol, že Vladimír Putin pre svoju imperiálnu mániu neprijme úplnú ekonomickú, politickú a morálnu skazu svojej krajiny. Tam som sa, podobne ako ostatní, mýlil.“
Tu treba pripomenúť, že na Západe možno už nie je činný druhý ďalší politik, ktorý by bol s ukrajinsko-ruskou problematikou tak oboznámený ako Steinmeier. Bol osem rokov ministrom zahraničných vecí, už šiesty rok je prezidentom, podľa vlastných slov žiadne iné hlavné mesto vo svete nenavštívil častejšie ako Kyjev. V roku 2014 vyrokoval kompromis medzi prezidentom Janukovyčom a Majdanom, z ktorého bol na druhé ráno zdrap papiera – a je autorom „Steinmeierovej formulky“. Die Steinmeier-Formel bola svojho času najsľubnejším pokusom o dosiahnutie trvalého riešenia v odštiepeneckých proruských „ľudových republikách“ na Donbase. Znepriatelené strany sa nedokázali dohodnúť, čo má byť na Donbase skôr, nadobudnutie platnosti zákona o osobitnom štatúte separatistických území alebo uskutočnenie demokratických volieb. Steinmeier v roku 2015 rozťal gordický uzol pomerne chytrým spôsobom: Zákon o osobitnom štatúte nadobudne v deň volieb dočasnú platnosť a stane sa trvalým, ak pozorovatelia OBSE voľby pozitívne vyhodnotia.
Vľavo: bývalý minister zahraničných vecí Nemecka Frank-Walter Steinmeier, ruský šéf diplomacie Sergej Lavrov a ich vtedajší poľský rezortný kolega Radoslaw Sikorski na tlačovej konferencii po rokovaní v Petrohrade o kríze na Ukrajine 10. júna 2014. Vpravo: bývalý francúzsky šéf diplomacie Laurent Fabius, bývalý nemecký minister zahraničných vecí Frank-Walter Steinmeier a jeho vtedajší poľský rezortný kolega Radoslaw Sikorski prichádzajú na rokovania tzv. Weimarského trojuholníka. V tomto formáte rokovali aj s lídrami Majdanu, ich kompromis bol neúspešný. Foto: TASR/AP
Dnes je už zabudnuté, že Ukrajina a Rusko sa 1. októbra 2019 (vtedy Putin a čerstvo zvolený Zelenskyj ešte viedli priame rozhovory) zhodli na Steinmeierovej formulke. Krátko na to vytiahol Zelenskyj dodatočné požiadavky, ktoré podľa ruskej strany neboli súčasťou dohody – a Steinmeier-Formel bola mŕtva. Samozrejme, vzhľadom na to, čo Rusko dnes pácha na Ukrajine, možno spätne pochybovať o úprimnosti vtedajšej Putinovej vôli dosiahnuť mier. Nepríjemná pachuť ale zostane. Zelenskyj nesie značnú časť viny za to, že dohoda vtedy stroskotala. Sivému byrokratovi Steinmeierovi sa dá vyčítať všeličo, v niektorých pálčivých domácich témach nenašiel správne alebo žiadne slová, na Ukrajine sa ale angažoval ako nikde inde. Cielená diskreditácia Steinmeiera na Ukrajine vyvoláva dojem, že si s ním chce Zelenskyj osobne vyrovnať staršie účty.
Ako sme už povedali, prípad Steinmeier je nateraz iba vyvrcholením rituálu pranierovania nemeckých politikov. Výber terčov je veľký, už iba v Rakúsku je politická a ekonomická elita porovnateľne prerastená s ruskou mocou a ruskými peniazmi. Nemeckí Zelení sú vlastne jedinou politickou stranou, ktorá nemá proputinovských kostlivcov v skrini. Sú medzi nimi ťažké váhy ako premiérka Meklenburska-Predpomoranska Manuela Schwesigová, mladá sympatická blondínka, z ktorej je po prekonaní rakoviny nedotknuteľná politická hviezda. Pomaličky sa ukazuje, že za láskou sociálnej demokratky k plynovodu Nord Stream 2 a ku Kremľu, môžu byť pomerne komplexné finančné schémy.
Ambasádor Melnyk, ktorý väčšinu kľúčových nemeckých politikov pozná osobne, si všetkých berie na paškál, jedného za druhým. Najradšej atakuje ad personam na Twitteri. Je to samé shame and blame v priamom prenose, následne celá nemecká tlač preberie Melnykove radikálne súdy a celý politický establišment je z nich v rozpakoch. Ako príklad uvedieme Melnykov nedávny tweet proti saskému premiérovi, kresťanskému demokratovi Michaelovi Kretschmerovi. Keďže Melnyk jazykovo šikovne čerpá zo slangu, citujem najprv originál: Nabend Herr @MPKretschmer, Sie wollen keine Panzer an die Ukraine liefern & Gas-Embargo verhindern. Sondern weiter mit Ihrem Kumpelchen Putin kuscheln. Ihre unverschämte Anbiederung an diesen Kriegsverbrecher bleibt eine ewige Schande. Schnarch guud noch. „Dobrý, pán @premiérKretschmer, nechcete dodať tanky na Ukrajinu a zabrániť plynovému embargu. Ale ďalej sa pritúliť k vášmu kámoškovi Putinovi. Vaše nehanebné nadbiehanie tomuto vojnovému zločincovi zostane večnou hanbou. Chráp ešte pekne.“
Vľavo: Michael Kretschmer Foto: Ministerpräsident Michael Kretschmer/FB, Florian Gaertner Vpravo: Manuela Schwesig/FB
A potom je tu Merkelová, médiami aj elitami obdivovaná "líderka slobodného sveta".
Zahanbenie najťažšieho kalibru nemeckej politiky, spolkovej kancelárky v rokoch 2005 až 2021, prevzal sám vrchný veliteľ Ukrajiny. Zelenskyj obvinil Merkelovú osobne, že nezobratím Ukrajiny do NATO nesie spoluzodpovednosť za Putinovu vojnu: „Pozývam pani Merkelovú a pána Sarkozyho, aby navštívili Buču a videli, k čomu viedla politika ústupkov Rusku za 14 rokov. Na vlastné oči uvidia umučených Ukrajincov.“ Čerstvá dôchodkyňa Merkelová, ktorá sa od 8. decembra prakticky na verejnosti už neukazuje, na provokáciu priamo nereagovala. Dala ale cez hovorkyňu vyhlásiť, že „bývalá nemecká kancelárka Dr. Angela Merkelová stojí za svojimi rozhodnutiami v súvislosti so samitom NATO 2008 v Bukurešti“. Hovorkyňa ďalej napísala, že bývalá kancelárka „podporuje medzinárodné úsilie o ukončenie agresívnej ruskej vojny na Ukrajine. Vzhľadom na zverstvá, ktoré sa stávajú viditeľnými v Buči a na ďalších miestach Ukrajiny, nájdu všetky úsilia nemeckej spolkovej vlády a medzinárodného spoločenstva postaviť sa na stranu Ukrajiny a ukončiť barbarstvo a vojnu Ruska proti Ukrajine plnú podporu bývalej kancelárky“.
Foto: TASR/AP
Keďže nemecká závislosť od ruského plynu je aj dedičstvom štyroch Merkelovej vlád, rastie tlak verejnosti aj na Merkelovú. Mnohí ju vyzývajú, aby sa osobne vyjadrila. Keďže úradujúci kancelár Olaf Scholz sa ako líder nespráva, je tu silná túžba, aby aspoň rešpektovaná exkancelárka spätne vysvetlila Nemcom, či považuje svoju politiku voči Rusku za chybu alebo nie. Lenže Merkelovej sa nechce. V pondelok sa vrátila z Talianska, ohlušujúco mlčí.
Tak sa Nemecko ocitlo v bolestivom vzduchoprázdne, v ktorom hlaholí ozvena krikľavých obvinení ukrajinského veľvyslanca. Reakcie pranierovaných sú rôzne: Niektorí si vyprosia výčitky, mnohí sa vyhovárajú, ospravedlňujú, patrične sa kajajú, niektorí sa snažia prekryť zlé odhady z minulosti vášnivou podporou ukrajinského vojska a poniektorí sú ticho. Skoro by jeden povedal, že Nemecko je ako celok ochrnuté.
Ale nie je to celkom tak. Aby nemuseli hovoriť o svojej minulosti, snažia sa to prekryť činmi v súčasnosti. Najnovšie Nemecko schválilo miliardu eur ako pomoc na zbrane pre Ukrajinu.
Vitajte v sekcii komentárov denníka Štandard. Vezmite prosím na vedomie naše pokyny, komentáre moderujeme my. Moderátorov môžete kontaktovať na podpora@standard.sk.
Začať diskutovať
Komentáre sú len pre predplatitelov. Pokial máte záujem zapojit sa do diskusie. Vyberte si predplatné už od 6,72 € mesačne.
Všetky komentáre 0
Zaregistrujte sa
Komentáre sú len pre registrovaných užívateľov. Pokial máte záujem zapojit sa do diskusie zaregistrujte sa.
