Ondřej Štindl

Podľa správy agentúry TASS sa na loď dostala pred dvoma rokmi, venoval ju anonymný „mecenáš umenia“, ktorého prianím bolo, aby sa relikvia odovzdala Čiernomorskej flotile. Predstava kovového kolosu na vlnách naloženého raketami a zároveň posväcovaného posvätným artefaktom môže na dnešného Európana pôsobiť anachronicky. Vyjadruje ale v niečom ruskú súčasnosť, v ktorej sa veľmi okázalo hlási k tradícii, snaží sa z nej urobiť jeden zo svojich pilierov, svoje ospravedlnenie.

Putin? To už by bolo trochu veľa

Tradícia, viera v tomto chápaní slúži moci, je jedným z jej nástrojov. Relikvia na krížniku zúčastňujúcom sa na krvavej invázii do susednej krajiny je tak obdobou monštruózneho chrámu ruských ozbrojených síl, v ktorom sa pravoslávna ikonografia mieša s ikonografiou stalinských čias i dnešného režimu. Na jednej z vitráží tam mal byť vyobrazený aj Putin, ale nakoniec vraj usúdil, že by to predsa len mohlo byť trochu veľa.

Tá fúzia svetskej a duchovnej moci nie je v Rusku nijako nová, existovala už za cárskych čias, v období Ivana Hrozného a skôr, keď sa o Moskve hovorilo ako o „treťom Ríme“. (A štvrtý už nebude, zdôrazňovalo sa.) Duchovná moc v tomto poňatí nie je nikdy partnerom, ale len slúžkou, ktorá dodáva moci vyššiu legitimitu, je prostriedkom jej zbožštenia.