Potopená relikvia a ruské tradície

Podľa správy agentúry TASS sa na loď dostala pred dvoma rokmi, venoval ju anonymný „mecenáš umenia“, ktorého prianím bolo, aby sa relikvia odovzdala Čiernomorskej flotile. Predstava kovového kolosu na vlnách naloženého raketami a zároveň posväcovaného posvätným artefaktom môže na dnešného Európana pôsobiť anachronicky. Vyjadruje ale v niečom ruskú súčasnosť, v ktorej sa veľmi okázalo hlási k tradícii, snaží sa z nej urobiť jeden zo svojich pilierov, svoje ospravedlnenie.

Putin? To už by bolo trochu veľa

Tradícia, viera v tomto chápaní slúži moci, je jedným z jej nástrojov. Relikvia na krížniku zúčastňujúcom sa na krvavej invázii do susednej krajiny je tak obdobou monštruózneho chrámu ruských ozbrojených síl, v ktorom sa pravoslávna ikonografia mieša s ikonografiou stalinských čias i dnešného režimu. Na jednej z vitráží tam mal byť vyobrazený aj Putin, ale nakoniec vraj usúdil, že by to predsa len mohlo byť trochu veľa.

Tá fúzia svetskej a duchovnej moci nie je v Rusku nijako nová, existovala už za cárskych čias, v období Ivana Hrozného a skôr, keď sa o Moskve hovorilo ako o „treťom Ríme“. (A štvrtý už nebude, zdôrazňovalo sa.) Duchovná moc v tomto poňatí nie je nikdy partnerom, ale len slúžkou, ktorá dodáva moci vyššiu legitimitu, je prostriedkom jej zbožštenia.

Zbožštelá ruská moc

To postavenie môže ťažko niekto vyjadrovať lepšie ako súčasný moskovský patriarcha Kirill so svojou minulosťou agenta KGB, posluhovaním voči Kremľu, krvilačnými provojnovými kázaniami a bizarnou záľubou v drahých hodinkách. Alebo povestný propagandista Solovjov, keď v jednom zo svojich monológov označí Volodymyra Zelenského a neskôr aj všetkých Ukrajincov za diablov, začne na nich uvaľovať kliatbu a na celé štúdio huláka Anathema! Anathema!… Tradícia premenená až na grotesknú perverziu.

Táto zbožstelá ruská moc sa často prejavuje hlukom – hrmením diel a ohlušujúcimi bojovými piesňami, rachotom vojnových strojov, okázalosťou palácov a prehliadok, obradov usporiadaných pre bezducho triumfujúcu verchušku ako vo výbornom filme Leviatan Andreja Zviaginceva.

Je to hluk zakrývajúci prázdnotu. Tým skutočným ruským dedičstvom je skôr ticho, nie v zmysle absencie, ale akejsi naplnenosti, vypočutia a prezrenia. Sprítomnené v slovách a dielach ľudí, ktorí tej hlučnej moci nepodľahli. Neustále prekrikované a zašliapavané, pretrvávajúce ale cárov, tajomníkov, prezidentov, krížniky, ktorí si nakoniec každý nájdu nejakú tú svoju cestu ku dnu.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.