Prečo Ukrajinci tak kritizujú Západ

To, čo hovorí Macron a Orbán, dáva logiku. V kuloároch počuť, že už aj Maďari dávajú Ukrajincom zbrane, len to robia sprostredkovane. Ak je to tak, Zelenskyj to vie.

Opäť sa vracia tá istá otázka: prečo to Ukrajinci robia?

Tá otázka je namieste, mimoriadne okolnosti to len umocňujú. Platí to dvojnásobne, ak sa Ukrajinci obávajú o prežitie štátu v udržateľných hraniciach. Nepoznám historickú paralelu, napadnuté štáty sa tak nesprávajú, zvlášť to platí vo vypätých momentoch. De Gaulle sa tak nesprával k Churchillovi, Beneš s Janom Masarykom nepripomínali donekonečna Nevilla Chamberlaina a ani poľský exil sa tak nesprával k Rooseveltovi. Prečo to robí Zelenskyj? Nikto nepochybuje, že Ukrajina je obeť a Rusko agresor, ale prečo tá obeť kope do spojencov, ktorí jej pomáhajú?

Iste, môžete namietnuť, že Zelenskyj nie je De Gaulle. Ani on neveril, že dôjde k tejto vojne, pokojne by teda mohol čeliť rovnakej námietke – nepríjemnejšej, keďže nesie zodpovednosť za Ukrajinu.

Vidím tri dôvody, prečo to môžu robiť.

Po prvé, Ukrajinci vedia bojovať. Nie je to len kozácka tradícia a skúsenosti z vojen, je za tým ešte niečo viac. A keď bojujú za svoje územie, sú prirodzene motivovaní najviac. Tento slovník posilňuje ich misiu, najmä sa dá neustále stupňovať. Nemožno ale hovoriť o mesianizme. Ak si všimnete, dediči Kyjevskej Rusi sa neodvolávajú na svätého Vladimíra, nedovolávajú sa ani Boha a jeho pomoci, aspoň nie v politických prejavoch. Mesianizmus bez mesiášstva, bez náboženského jazyka nefunguje. Náboženstvo hrá pomerne silnú rolu v ukrajinskej spoločnosti, najmä na západe, kde sa spája aj s nacionalizmom, ale vplyv na politiku v Kyjeve nemá. Za 30 rokov nebol ani jeden čelný predstaviť štátu nábožensky založený, či už išlo o proruského,alebo prozápadného politika. Mesianizmus preto môžeme škrtnúť. Možno z toho opatrne usúdiť, že vzťah medzi politikou a náboženstvom je na Ukrajine ešte iný, obrátenejší: keď teda Zelenského vyslanec pri Svätej stolici kritizuje pápeža, robí to preto, že v jeho geste vidí iba politickú rovinu. Nič viac.

Ide skrátka o vojnu a o to, že Ukrajinci sú odhodlaní bojovať, presakuje to stále viac zo všetkých informácií, rozumej bojovať až do konca. To je aj odkaz Zelenského, že ak dobyjú Rusi Mariupol, rokovania nebudú možné. To znamená, že Ukrajinci chcú poraziť Rusko a získať nielen Donbas, ale aj Krym. Pozrite si toto nové propagandistické video, ukazuje bojovú morálku aj vzťah k vojne.

Ukrajinci robia útočné výpady na ruské územie, odmietajú sa vzdať aj v beznádejnej situácii (Mariupol), ukrajinská verejnosť dokonca akceptuje, že vojaci a bojovníci sa stiahli do civilných objektov, ktoré sa tak okamžite stali vojenskými cieľmi. A Ukrajinci vedia viesť partizánsky boj. Banderovci sa vďaka tomu kedysi prebili cez naše územie do Nemecka. Až doteraz a mimo druhej svetovej vojny platilo, že Ukrajinci viedli najkrvavejšie vojny s Poliakmi, ktoré boli tiež bojom zblízka. Ako verne ukazuje aj poľský film Wolyň, boli to nekompromisné sedliacke a pouličné jatky.

To, že Ukrajinci cítia zmysel pre obranu, že cítia poslanie, im dodáva silu. Morálnu prevahu majú automaticky, keďže boli napadnutí a čelia útočnej vojne. Napomáha tomu ešte jedna vec, istá výlučnosť.

A to je druhá poznámka, veľké národy často cítia istú výnimočnosť, nie je to nič neobvyklé. Ukrajinci majú tento étos spojený s kultom obete. Obeťou po 24. februári aj sú, to nemožno poprieť, ale ak sa vrátime k otázke, prečo s tým Zelenskyj práve takýmto spôsobom pracuje, treba pochopiť aj to, ako s témou obete v svojich dejinách narábajú. Príkladom je téma holodomoru, hrozného hladu, ktorý patril k stalinizmu v 30. rokoch.

Len dodajme, že výnimočnosť cítia aj Rusi, najmä vďaka porážke Hitlera, predtým Napoleona. Výnimočnosť cítia Poliaci, ktorí o sebe niekedy hovoria ako o Kristovi ukrižovanom medzi dvomi lotrami (Nemeckom a Ruskom), výnimočnosť cítili Nemci, ktorí v Poliakoch videli Irokézov, divochov, ktorých treba europeizovať, výnimočnosť cítili Angličania aj Američania.

Ukrajinci po 24. februári prijali poľský pohľad a za vojnu vinia nielen Rusov, ale aj Nemcov (a Francúzov v ich tieni). Je to rovnako hrdá ako riskantná poloha, Poliaci za ňu viackrát v dejinách kruto zaplatili, má svoju cenu nielen počas vojny, ale aj počas mieru. Poľsko nerobí len výnimočným, ale často ho v našej časti Európy izoluje. Je to ešte priskorá otázka, ale raz sa jej možno nevyhneme – čo by znamenala izolovaná, voči Rusku, ale aj západnej Európe vymedzená Ukrajina, opierajúca sa najmä o seba a spojenectvo s USA?

Vráťme sa však k holodomoru. Nebol to jediný masový hlad v Sovietskom zväze, iný prebehol v 20. rokoch a ďalší po vojne, v rokoch 1946 až 1947. Holodomor sa však stal pre Ukrajincov príkladom, keď mala byť voči ich národu spáchaná genocída.

Holodomor je ďalšia téma, kde krutosť presahuje hranice. Holodomor je ukrajinský termín, ktorý sa snaží iným spôsobom zadefinovať veľký hladomor počas Sovietskeho zväzu (zhruba roky 1930 – 1933), v ktorom podľa odhadov zomrelo medzi 5,7 až 8,7 milióna ľudí. Režim vynucoval kolektivizáciu a odoberal roľníkom (kulakom) aj to, bez čoho nedokázali prežiť. Bol to obrovský komunistický zločin, za ktorý nesie zodpovednosť Stalin a Lazar Kaganovič. Ani jeden z nich nebol Rus, etnicita vôbec hrala druhoradú rolu, keďže počas tohto hladomoru zomierali príslušníci jednej spoločenskej triedy, nie jedného etnika – milióny Ukrajincov, Rusov, Kazachov, obyvateľov severného Kaukazu, západnej Sibíri, Volgy či Uralu.

Ukrajinské obete sa odhadujú na 2,4 milióna (Timothy Snyder) až 3,9 milióna ľudí. Snyder v minulosti kritizoval prezidenta Juščenka, že obete zveličuje, prípadne k nim Ukrajinci pripočítavajú aj ďalšie obete (vrátane detí, ktoré sa nenarodili), čím sa dopracovali až k číslu desať miliónov. Hrôza masového hladu je dostatočne veľká aj bez toho, tvrdil Snyder. A vôbec ju neumenšuje, že počas tohto hladomoru mohol zomrieť porovnateľný počet Rusov (uvádza sa dva až tri milióny) alebo väčší podiel Kazachov (1,5 až 2 milióny, čo tvorilo zhruba polovicu Kazachov). Zločin voči Ukrajincom nie je preto menší, ale Ukrajinci sa snažia tému uchopiť s istou výnimočnosťou, akoby to bol primárne zločin voči ukrajinskému národu. Keď slovenský parlament v roku 2007 na návrh Františka Mikloška, Vladimíra Palka a poslancov KDH a po kompromise s poslancami Smeru odsúdil tento zločin, tak Ukrajinci neboli spokojní. Lebo nepoužil slovo genocída a okrem obetí na Ukrajine spomenul aj obete v Kazachstane, Rusku a severnom Kaukaze. Slovensko nie je ani s hviezdičkou či poznámkou pod čiarou uvádzané medzi štátmi, ktoré tento zločin odsúdili ako genocídu. Pritom náš parlament tento zločin jednoznačne odsúdil.

Téma by si zaslúžila samostatný text, tu ide len o pointu: Ukrajinci s holodomorom pracujú podobne ako Rusi s porážkou Hitlera a nacizmu, zdôrazňuje sa výnimočnosť, nie širší kontext. Takýto prístup je prirodzene historicky sporný, napokon on ani nesleduje historický, ale otvorene politický cieľ. (Dodajme, že na rozdiel od holokaustu a Židov.)

Niečo z tejto výnimočnosti vidíme aj na Zelenskom a jeho ľuďoch dnes. Napokon, nikto si nedovolil v izraelskom parlamente zrovnať svoje utrpenie s holokaustom, až na Zelenského, ktorý je pôvodom ukrajinský Žid.

A potom je tu tretí dôvod, ktorý tieto vyššie dva menované prepája.

Zelenskyj tak koná preto, že chce do vojny proti Rusku zapojiť ďalšie štáty. Nielen dodávkami zbraní, ale priamo. Preto žiadal bezletovú zónu, ktorú by mohli zabezpečiť jedine Spojené štáty, preto sa otvoril príchodu všetkých zahraničných vojakov, preto žiada ťažké a útočné zbrane, preto hovoril o referendách ako podmienke, ktorou by sa museli potvrdiť prípadné mierové dohody s Ruskom na dobýjaných územiach Ukrajiny. Vie, že k tomu nepríde, že ukrajinský národ sa v referende nedokáže vzdať žiadneho územia a ani Krymu, napokon preto sa referendá v takýchto otázkach ani nerobia. A preto jeho veľvyslanec odmietol aj gesto zmierenia, ktoré v Koloseu predviedli tie dve ženy. To gesto nieslo opačný náboj, a hoci bol nasmerovaný viac voči Rusom ako Ukrajincom, odmietli ho najmä Ukrajinci.

Západ, zvlášť americký prezident Biden, dlho snahy o zapojenie do vojny proti Rusku odmietal. Biden hovoril o hrozbe tretej svetovej vojny, namiesto zapojenia USA povzbudzovali Američania, aby sa do vojny opatrne zapojili východní spojenci (najskôr Poľsko a Turecko, keď to nevyšlo, prišiel čas na Slovensko či Česko), nie priamo USA. V poslednej dobe však už o tretej svetovej vojne nehovorí americký prezident, nespomína ju on ani iní západní politici. Na Západe o nej už hovorí len pápež František.

A tak sa ponúka otázka, či tento ostrý prístup prezidenta Zelenského nezačína fungovať. Carl Bildt aj iní skúsení politici ho síce označili za bláznivý (najmä odmietnutie Steinmeiera), Merkelová mlčí, ale oveľa horšie je, že dlhé desaťročia nepredstaviteľná vec – vojna s Ruskom v Európe – už nie je pre mnohých na Západe také tabu.