Timothy Snyder časť územia Ukrajiny nazval krvavým, na čo netreba zabúdať. Ale mali by sme vedieť ešte niečo, čo o krvi a Ukrajine napísal Michail Bulgakov, rodák z Kyjeva. V závere románu Biela légia, ktorý bol Stalinovým obľúbeným dielom, píše o beznádejnosti obete:

„Zaplatí niekto za preliatu krv? Nie. Nikto. Jednoducho sa sneh roztopí, zo zeme vyhúkne zelená ukrajinská tráva... vyrastú bujné siatiny... nad poľami sa bude chvieť horúci vzduch a po krvi nezostane ani stopy. Krv na červených poliach je lacná a nikto ju nevykúpi. Nikto.“

Platí to hrozné Bulgakovovo svedectvo z 20. storočia aj dnes?

1.

K tragédii Ukrajiny patrí viac než len Rusko, ktoré ju pred dvomi mesiacmi napadlo a vedie na jej území krutú vojnu. K tragédii Ukrajiny patria aj jej domáce elity, ktoré nesú hlavnú zodpovednosť za všetko, čo sa stalo do 24. februára. A k jej tragédii patrí aj pokrytectvo Západu, o ktorom sa sami postupne učíme svoje.

Najsmutnejšie na tom je, koľko sa toho vedelo vopred.

Nejde o to, že by sme to čakali, prvý výstrel vždy prekvapí. Ide o to, že zodpovední politici zo všetkých strán na to nebrali ohľad. Naopak, problém sa vedome – či už z ľahostajnosti, alebo chladného zámeru – zhoršoval.

Bolo to 5. marca 2014, len asi týždeň po tom, ako Rusi prenikli na Krym a bez jediného výstrelu ho ovládli, keď Henry Kissinger v denníku Washington Post napísal text, ktorý dnes patrí k povinnému čítaniu. Kissinger v tom článku popísal princípy, sledovaním ktorých sa dá vyhnúť vojne, týkali sa Ukrajincov, Rusov a Západu, oplatí sa citovať.

Znepokojovalo ho niečo väčšie ako anektovaný Krym: „Verejná debata o Ukrajine je plná konfrontácie. Ale vieme, kam tým smerujeme? Počas môjho života som videl štyri vojny, ktoré sa začali s veľkým entuziazmom a verejnou podporou, všetky sme neskôr nevedeli skončiť a z troch z nich sme sa museli stiahnuť samostatne. Testom politiky (policy) je, ako sa to skončí, nie ako to začína.“

Prvú výzvu smeroval Kissinger na Ukrajincov: „Až príliš často je ukrajinská otázka postavená ako vyloženie kariet na stôl (showdown): Či sa Ukrajina pripojí k Východu alebo k Západu. Ak má Ukrajina prežiť a prosperovať, nesmie byť základňou ani jednej strany proti tej druhej – mala by fungovať ako most medzi nimi.“

O kúsok nižšie píše: „Rozhodujúcim elementom sú Ukrajinci. Žijú v krajine so zložitými dejinami a mnohojazyčným zložením (polyglot composition).“ Následne vysvetlí, aké sú rozdiely medzi východom a západom, kde sa hovorí ukrajinsky a kde skôr rusky, kde žijú katolíci a kde pravoslávni, kto žije na Kryme a odkedy je súčasťou Ukrajiny, dnes už notoricky známe fakty. Lenže, podstatný je dôvetok: „Akýkoľvek pokus jedného krídla Ukrajiny ovládnuť to druhé – ako sa to stalo zvykom (pattern) – povedie nakoniec k občianskej vojne alebo rozdeleniu. Nakladať s Ukrajinou ako s časťou konfrontácie medzi Východom a Západom by na desaťročia zmarilo akúkoľvek perspektívu priviesť Rusko a Západ – osobitne Rusko a Európu – ku kooperatívnemu medzinárodnému systému vzťahov.“

Kissinger si dal záležať, aby upozornil na dôsledky pre všetky strany. Začnime s Rusmi: „Rusko musí akceptovať, že ak sa pokúsi vnútiť Ukrajine postavenie satelitu, a teda opäť posunúť ruské hranice, odsúdi sa tým na opakovanie vlastných dejín a sebanapĺňajúcich sa cyklov recipročných tlakov s Európou a Spojenými štátmi.“ O kúsok nižšie dodáva: „Rusko nebude schopné presadiť vojenské riešenie bez toho, aby sa uvrhlo do izolácie, a to v čase, keď mnohé z jeho hraníc sú už neisté (precarious). (...) Putin by si mal uvedomiť, nech sú jeho sťažnosti akékoľvek, že ak sa jeho politikou stane vojna (military impositions), povedie to k novej studenej vojne.“

Jedným dychom varoval aj západných politikov. Tí by nemali podceňovať Putina: „démonizácia Vladimira Putina nie je politikou, ale predstavuje alibi za chýbajúcu politiku“, Putin je podľa neho seriózny stratég, ktorý stavia na premise ruských dejín. Americkým hodnotám a psychológii nerozumie rovnako, ako Američania nerozumejú tým ruským. „Západ musí pochopiť, že pre Rusko Ukrajina nikdy nebude niečo ako cudzia krajina. Ruské dejiny sa začali tým, čo sa nazývalo Kyjevská Rus. Odtiaľ sa šírilo ruské náboženstvo. Ukrajina bola súčasťou Ruska po stáročia a ich dejiny boli prepletené. Niektoré najdôležitejšie vojny za nezávislosť Ruska, počnúc bitkou pri Poltave v roku 1709, sa viedli na ukrajinskom území. Čiernomorská flotila – ruský nástroj moci v Stredozemnom mori – je dlhodobo umiestnená v Sevastopole na Kryme. Aj takí známi disidenti, ako Alexander Solženicyn a Josif Brodskij, trvali na tom, že Ukrajina je integrálnou časťou ruských dejín, a vlastne Ruska.“

Aj EÚ musí mať na pamäti, dodáva Kissinger, že vyjednávanie o ukrajinskom vzťahu k Európe by nemalo viesť ku kríze Ukrajiny. Táto otázka, zdá sa, bude onedlho na programe dňa.

Kissinger v závere svojho textu formuluje štyri konkrétne body, ktorých rešpektovanie by mohlo viesť k mieru a dohode. Ukrajina by mala zaručenú nezávislosť a demokratické voľby, ale zdržala by sa nepriateľského hodnotenia Ruska, mala by skrátka napodobniť status Fínska počas komunizmu. Nestala by sa členom NATO ani by sa o to neusilovala. Mohla by ale smerovať do EÚ, ak by sa preto rozhodla. A napokon, ak by sa mal Krym vrátiť Ukrajine, museli by mu Ukrajinci zaručiť autonómiu, ktorá by fakticky priala ruskému obyvateľstvu a nijako by neobmedzila postavenie ruskej čiernomorskej flotily.

Je to ako čítať varovanie, ktoré zmenilo dejiny. Žiaľ, Kissingera nikto nevypočul.

Pred vojnou sme vedeli ešte niečo. Poznali sme casus belli. Príčinu, pre ktorú sú Rusi ochotní vstúpiť do vojny. Putin o tom hovoril v roku 2007 v Mníchove, prístup NATO sa však nezmenil. Pri prvej príležitosti, hneď v roku 2008, sa rozhodol prekaziť členstvo Gruzínska v NATO (gruzínska vojna) a hneď po tom, ako skončil pri moci ukrajinský prezident Janukovyč, sa rozhodol pre podobný krok voči Ukrajine (anexia Krymu, 2014).

Je zaujímavé, ako dokážu niektorí analytici spájať vojnu na Ukrajine s vojnou v Čečensku zo začiatku jeho kariéry, ale ignorujú túto priamu väzbu, o ktorej hovoril Putin vopred. Pritom obidve tie veci súvisia, vojna je pre Putina pokračovaním politiky inými prostriedkami.

Rusi akceptovali rozširovanie NATO o strednú Európu, Pobaltie a časť Balkánu, ale odmietli akceptovať možné pripojenie Ukrajiny a Gruzínska. Keďže do NATO sa nehlási, ale pozýva, a keďže podmienkou má byť zvýšenie bezpečnosti samotnej Aliancie, na stole bola po celý čas otázka, prečo Američania (pozývajúca strana) stále o členstve Ukrajiny hovorili, keďže to k zvýšeniu bezpečnosti NATO neviedlo.

Otázkou môže byť aj to, prečo došlo k útoku na Ukrajinu práve v roku 2022. Definitívne sa to dozvieme zrejme až od historikov. Možno hrala rolu snaha o „barter“ za Krym (Putin vraj túžil vymeniť uznanie Krymu), ako si to myslel napríklad Zbigniew Brzezinski či spomínaný Kisinger, alebo zohral po roku 2016 rolu prezident Trump, s ktorým chcel mať Putin iné vzťahy ako s jeho predchodcami a rovnako Trump s ním (keby to neboli prekazili americké služby fabrikovaním ruskej hrozby doma v USA), a možno je to len náhoda. V každom prípade platí, že problémy, ktoré viedli k vojne, sme poznali a o možnom vojenskom riešení nehovorili len autori ako Kissinger, ale aj poradca prezidenta Zelenského a samotní Rusi.

2.

Keď Rusko vedené Leninom podpísalo v marci 1918 Brestlitovský mier, fakticky ústupky centrálnym mocnostiam, v dôsledku čoho stratili Rusi Ukrajinu a Krym, jeden z najväčších talentov ruskej moderny Alexander Blok napísal báseň Skýti. Začína sa citátom Solovjova („Panmongolizmus! Divé slovo, no môjmu sluchu lahodí.“ ) a pokračuje:

Je to silná báseň, rozporuplná, čierni sa v nej krv, leskne odboj, hrdosť aj túžba po mieri. Spomenul som si opakovane na Bloka, keď sledujem najabsurdnejšiu debatu po 24. februári u nás – obviňovanie časti konzervatívcov z náklonnosti k Rusku či údajné spájanie vojny s vnútornou krízou na Západe. Nikto u nás nič podobné nerobí, absurdity nemajú konca a projektovanie svojich domnienok s nimi. O ruskej idei, ruských západnikoch, Putinovi a jeho ideológoch (ktorí nimi často ani nie sú) a ďalších témach sa píšu texty, ktoré jednoducho neobstoja, všetko stavajú len na názore. Odsúdenie vojny ale neospravedlňuje jej nepochopenie.

Nie je to len slovenská pomätenosť, vidíme to aj inde. Na Západe sa spustila deputinizácia, akoby každý, kto v minulosti urobil krok, ktorým ho možno spojiť s Putinom, bol automaticky diskreditovaný. Od Tuckera Carlsona cez Annu Netrebko, Angelu Merkelovú po Viktora Orbána. Stačí, že ruská štátna televízia zacituje vnútropolitickú kritiku Carlsona a ten má byť automaticky diskreditovaný, stačí, že Netrebko podporí sumou 15-tisíc eur zničenú budovu opery v Donecku, a je z nej persona non grata. Najabsurdnejšie je to v prípade Merkelovej a Orbána, ktorý pritom odsúdil vojnu a vyjadril solidaritu s Ukrajincami, na rozdiel od Turecka podporil aj sankcie. Nestačí.

Ďalším znepokojivým trendom je eurocentrizmus, ktorý po napadnutí Ukrajiny hovorí o jednote sveta a pritom zľahka opomína, že väčšina svetovej populácie a nezápadného sveta rusko-ukrajinskú vojnu sleduje ako spor, čo sa týka Západu. Človek chápe, že vojna vedie k binárnej debate, ale prečo si pri tom treba prispôsobovať aj realitu?

Prečo si analýzu zamieňať s polemikou? Ak niekto chápal, že vývoj viedol k vojne, neznamená to predsa, že si takú vojnu želal.

Ruská vojna, samozrejme, predstavuje veľký problém. Svojím charakterom sa blíži občianskej vojne, takí blízki si Ukrajinci a Rusi historicky sú. Vojna Ruska proti Ukrajine ale nie je občianskou vojnou – nepriateľ nie je súčasne aj zradca, pretože Ukrajinci sú samostatným národom a bojujú o svoju suverenitu. Napriek tomu vojna medzi takými blízkymi národmi, ktorých toho toľko spája, je občianskej vojne najbližšia.

A je to krutá vojna, aj keď vraždenie v Buči – zdá sa – nespĺňa kritériá genocídy, aj keď ukrajinské úspechy majú ďaleko k tomu, aby sa dali nazvať porážkou Ruska. V Štandarde na túto tému publikujeme viacero textov a nemienime s tým prestať. Sme si vedomí, že Rusko je agresor a sme si vedomí aj toho, že aj veľmoc sa môže vojensky stiahnuť, dokonca vojnu aj prehrať. Videli sme to v Afganistane aj vo Vietname, vojenská prevaha nemusí byť rozhodujúca, ako ukázali vojenské neúspechy v Iraku, Somálsku, dokonca izraelské stiahnutie sa z Libanonu.

„Tajomstvom politiky je dohoda s Ruskom,“ povedal vraj raz Otto von Bismarck. S Ruskom to nie je jednoduché. Nikdy nebolo.

Súčasťou európskej politiky je Rusko od porážky Napoleona, teda vyše 200 rokov. Hoci autor tohto textu odmieta akceptovať, že sovietske dejiny sú pokračovaním dejín ruských – protirečí tomu viac vecí, ako tú tézu podporuje (ale o tom inokedy v samostatnom texte), najsilnejšiu rolu hrala Moskva v európskej a svetovej politike po roku 1943. Skončilo sa to pádom komunizmu. Odvtedy sa na názor Ruska (Kosovo, rozširovanie NATO) nebral ohľad.

Vojnu na Ukrajine však nemožno zredukovať na ruský imperializmus. Ten, samozrejme, existuje (od roku 1552 do roku 1917 sa Rusko zväčšovalo priemerne o 100-tisíc kilometrov štvorcových ročne), lenže Rusko je dnes v najmenších hraniciach od Ivana Hrozného. O Ukrajine odmietalo rokovať s hocikým okrem USA, Rusom išlo zjavne o otázku americko-ukrajinskej spolupráce. Za Trumpa nezanikla, ale výraznejšej úlohy sa dočkala po nastúpení prezidenta Bidena. V septembri 2021 bolo podpísané strategické partnerstvo Ukrajiny a USA, vojenská spolupráca bola jeho súčasťou. A Rusi to považujú za existenčnú hrozbu.

Klasický argument znie, že Rusi nemajú na fóbiu z NATO právo, keďže Aliancia je obranná organizácia. Jadro toho argumentu je legitímne ruskému strachu zo všetkého západného, že za všetkým vidia „špionáž, sabotáž a diverznú činnosť“, ako to vo svojej skvelej knihe American Diplomacy z roku 1951 napísal George Kennan. Lenže on na to bral ohľad a žiadal, aby americká politika robila to isté. Ani Nemci nedokázali poraziť sovietsky režim a ruský národ, dodal. Ak Rusi považujú niečo za existenčnú hrozbu, môžeme s tým nesúhlasiť a polemizovať, ale ak sú ochotní kvôli tomu strieľať, musíme to brať vážne.

A Rusi, „ten aziatský rod“, ktorý sa vymedzuje aj voči Východu, aj voči Západu (ešte aj západníci 19. storočia sa definovali tým, že Rusko nemá opakovať chyby Západu) – ochotní strieľať sú.

3.

Rusko-ukrajinská vojna pravdepodobne nebude rozhodujúcou vojnou 21. storočia. Rusko totiž nie je hlavným rivalom USA, tým je Čína. Táto vojna ale – ako vždy – urýchli dejiny a povedie ku vzniku nového svetového poriadku.

Existujú dve ale.

Tým prvým je, ak by sa vojna na Ukrajine stala otvorenou vojnou Ameriky a Ruska. A po druhé, ak by táto vojna urýchlila (respektíve nezabránila) vojne medzi Čínou a USA kvôli Taiwanu, prípadne inému spojencovi Ameriky v Ázii. To prvé je pravdepodobnejšie, to druhé ťažko odhadnúť. Úvahy Si Ťin-pchinga o Taiwane ale budú po tejto vojne iné, ako povedal jeden izraelský komentátor, nikto vo svete nesleduje vývoj vojny tak pozorne ako on. (Keď dostal Kissinger nedávno otázku, či je vojna o Taiwan pravdepodobná, odpovedal: „Mao mi raz povedal, že Taiwan bude čínsky. Neviem, či o rok alebo o sto rokov, ale bude čínsky.“)

Vráťme sa na Ukrajinu.

Ako vidíme, táto vojna je asymetrická vo viacerých ohľadoch. Rusi už jednu vojnu prehrali, bola to vojna o Kyjev. Nepodarilo a nepodarí sa im zmeniť režim na Ukrajine, to povestné „denacifikovanie“, pretože sa im nepodarilo a ani nemohlo podariť obsadiť Kyjev, ani uniesť či zadržať prezidenta Zelenského. Nemali na to nielen žiadne oprávnenie, o čom sa azda ani nemusíme rozprávať, ale ani dostatočnú vojenskú prevahu a motiváciu, nebol to legitímny cieľ. Ak to naozaj mali Rusi v pláne, tak prípad Imreho Nagya (alebo Alexandra Dubčeka v soft verzii) sa neopakoval. Jedným z dôvodov je aj to, že Rusom chýba ten typ ideológie, ktorou bol komunizmus, nemajú ideológiu ani mocenské postavenie, aby sa správali ako Sovietsky zväz. A hoci hrôzy vojny sú po dvoch mesiacoch veľké, našťastie, nepokúsili sa ani o ničivé bombardovanie Kyjeva.

Predstava, že by si Rusi dokázali podmaniť Ukrajinu a urobiť z nej satelit alebo kolóniu, že by sme mohli opäť susediť s Ruskom (minister Naď), bola od začiatku mimo realitu. Nehovoriac o tom, že by Rusi mohli zaútočiť na Poľsko či iné štáty NATO. Putin však ako jeden z dvoch cieľov vojny stanovil nielen tento ideologický a politický cieľ na zmenu režimu na Ukrajine. Zelenským veľmi nevkusne a nehorázne pohŕdal („banda narkomanov“). Tento cieľ vojny už prehral, respektíve ho revidoval. Vojna však mala pre Putina aj druhý cieľ.

Len dodajme, že Zelenskyj 24. februára Putinovu výzvu prijal, tlak ustál a prirodzene ho to posilnilo. Ukrajina pod jeho vedením ale tiež politicky "prehrala" jeden cieľ svojej zahraničnej politiky. Je viac než predtým zrejmé, že sa nestane členom NATO. Hovoril o tom už aj sám Zelenskyj, stvrdil to aj svojimi odkazmi západným politikom. Proti členstvu Ukrajiny v NATO bol vždy najsilnejší argument to, že to vedie k vojne. Teraz je to potvrdená istota.

S tým tak trochu súvisí druhý cieľ či skôr ruská vojna číslo dva na Ukrajine. Obe prebiehali súčasne, ale na rozdiel od tej prvej, ktorá je akoby vojnou 20. storočia (ide v nej o ideologické ciele), tá druhá je vojnou 19. storočia, ide v nej o územie.

Tou druhou je vojna o takzvané „Leninove hranice“ a „dekomunizáciu Ukrajiny“, ako to cynicky nazval Putin (vo svojom prejave pred vojnou povedal: „Ak chcete dekomunizáciu, máte ju mať.“). Rusom ide o pričlenenie oblastí, ktoré k Ukrajine pridali boľševici, a spojenie Ruska s Krymom po súši. Je to z tých dvoch hroznejšia vojna, minimálne pre počet obetí, ktorý je na východe a juhu vyšší. Ruský dôraz ukazuje, na čom im naozaj záleží. Symbolom je zatiaľ najmä mesto Mariupol. Výsledok tejto vojny rozhodne o tom, koho budú dejiny považovať za víťaza a koho za porazeného.

Zrejme sa netreba rozpisovať, že táto vojna má vopred porazeného (ukrajinské obyvateľstvo), ale aj širší kontext, bez ktorého je nepredstaviteľná.

Aby dokázali Ukrajinci bojovať, potrebujú zbrane, zásobovanie a spravodajské informácie zo Západu, Američania a ďalšie štáty to ochotne robia, dodávky zbraní sa postupne vyvíjajú a aj tu sa už stretla ponuka s dopytom. Ak si všimnete rozpis americkej vojenskej pomoci na Ukrajinu, je zrejmé, že akceleruje. Za rok dal Washington Kyjevu vojenskú podporu vo výške 4, 6 miliárd dolárov, z toho od vypuknutia vojny 3,7 miliardy dolárov, posledný balíček dosiahol výšku 800 miliónov dolárov. Rozpis zbraní a techniky sa tiež mení, nájdete ho tu.

Vedie to k jednej závažnej otázke, ktorá presahuje tému tohto textu, či sa pomaly pre tento vývoj neocitá Západ vedený USA priamo vo vojne s Ruskom.

Tá otázka je dôležitá a tiež má svoju dynamiku. Celé desaťročia platilo, že Amerika a Rusko sa nesmú ocitnúť v priamej vojne. Bola to základná poučka, formulovaná už Kennanom, so zrozumiteľným dôvodom: vyhnúť sa tretej svetovej vojne. Odohralo sa síce niekoľko zástupných vojen ešte za čias komunizmu, ale až do jeho rozpadu platilo, že k priamej vojne prísť nemalo. A, našťastie, ani nedošlo.

Podotázkou je zásobovanie bojujúcej strany zbraňami bez toho, aby sa zapojila do vojny. Je známa veta Winstona Churchilla Give us the tools and we finish the job, dajte nám zbrane a my to dokončíme, z druhej svetovej vojny. Ten výrok nebol pravdivý a čitateľ Churchillových pamätí vie, že britský premiér nestál o nič viac ako o vstup USA do vojny. K tomu došlo nie po napadnutí Havaja Japoncami, ale až po vyhlásení vojny Američanom zo strany Nemecka. Američania ale dovtedy ochotne a výrazne podporovali slobodný svet vo vojne (Roosevelt to nazval Arsenal of democracy). Dodávali vojenskú techniku, neskôr to napodobnil Nixon, ktorý Izraelu v roku 1973 dodával dokonca aj lietadlá. Bez toho by sa Izrael nedokázal brániť, ale nikdy im Američania nedodali letcov, ani technikov. Podobne sa správali voči mudžahedínom ako bin Ládin v 80. rokoch v Afganistane.

Inak sa správali v Sýrii, v Líbyi, inak v Pakistane (zabitie bin Ládina) a pravdepodobne aj voči Saudskej Arábii a vojne v Jemene. Tu Američania dodávali svojim spojencom nielen techniku a zbrane, ale aj vojakov. V Sýrii sa dokonca odohrala malá bitka, kde Američania za veľmi krátky čas zlikvidovali pozície Wagnerovcov, došlo teda k vojne amerických vojakov a ruských žoldnierov (nebolo celkom zrejmé, či to nebolo s tichým súhlasom Ruska). Otázkou je, či dnes na Ukrajine nie sú aj americkí poradcovia. Pred vojnou tam boli často.

Problém tiež je, že Rusi sa dnes otvorene sťažujú, že americké a západné dodávky zbraní považujú za ich zapojenie sa do vojny. Moskva adresovala Washingtonu za 10 dní dve takéto diplomatické nóty, tento týždeň o tom otvorene hovoril aj Lavrov a nazval prístup Ameriky proxy-vojnou.

Rusi hrozia, že na to budú reagovať. Zapadajú do toho ruské odkazy s použitím medzikontinentálnych rakiet, strašenie jadrovými zbraňami (tým ale strašia viac Ukrajinci), ale znepokojenie zvyšujú aj výroky zo strany USA. Pred niečo vyše dvomi týždňami americký generál Mark Milley, šéf Zboru náčelníkov štábov v Kongrese povedal: „Možnosť významného medzinárodného konfliktu medzi veľmocami sa zvyšuje, nie znižuje.“ Označil to za najväčšiu hrozbu pre mier a bezpečnosť vo svete za 42 rokov, čo nosí uniformu.

Navyše, v pondelok, práve keď Rusi druhýkrát za desať dní zaslali Američanom diplomatickú nótu, americký minister obrany Lloyd Austin v Kyjeve povedal, že Amerika chce „vidieť Rusko oslabené na takú úroveň, že nebude schopné robiť také veci, aké spravilo inváziou na Ukrajinu“.

Najďalej v tomto smere zašiel prezident Biden vo Varšave, kde na záver prejavu povedal, že človek ako Putin nemôže zostať pri moci („For God’s sake, this man cannot remain in power.“). Biely dom aj on sám ale odmietli, že by to znamenalo snahu o zmenu režimu v Rusku. Lenže Rusi sa práve toho obávajú najviac. Ak ste videli seriál Spáči, rozumiete prečo.

Otázka teda znie, blížime sa k momentu, keď bude možné povedať, že Rusko a USA sú v priamej vojne?

Problém tejto politicko-vojenskej skladačky je v tom, že ona v zásade podporuje tie najhoršie obavy, ktoré Rusi a Američania o sebe navzájom pestujú.

Američania sa obávali vnútorného vývoja v Rusku, ktorý by mohol viesť k oživenému imperializmu, Rusi sa obávali americkej vojenskej prítomnosti na Ukrajine, pretože by mala za cieľ vojenské oslabenie Ruska. Došlo k obidvom veciam súčasne.

O možnej nevyhnutnosti vojny Ruska a Ukrajiny vyšlo dlho pred vojnou viacero textov, obával sa jej Solženicyn, písal o nej poradca ukrajinského prezidenta, špekuloval o nej George Friedman, veľké obavy mal George Kennan a ďalší. Poradie udalostí má, samozrejme, zásadný význam, ale z dnešnej perspektívy ide takmer o sebanapĺňajúce sa proroctvo. Jeho súčasťou je nielen ruská agresia 24. februára, ale aj všetko, čo sa stalo predtým. A to je nielen toľko spomínaný samit NATO v Bukurešti (2008), ale aj spoločné stanovisko o strategickej spolupráci USA a Ukrajiny z 1. septembra 2021.

Všimnite si ešte niečo. Posledný líder, ktorý ešte pripomína, že by k tej vojne nemalo prísť a že sa obáva, že k nej smerujeme, je pápež František.

Ešte donedávna o tom hovoril aj prezident Biden, už tak nerobí. A nerobí tak ani celá vertikála od Washingtonu po bratislavský Prezidentský palác. Akoby to, čo bola ešte hrozba pred mesiacom, už nie je hrozbou dnes.

Hypotetická vojna dvoch jadrových veľmocí je úplnou zmenou perspektívy. O vojne na Donbase by sme potom mohli hovoriť zhruba niečo také ako o atentáte v Sarajeve.

Skúsme preto ďalšiu otázku: Môže k niečomu takému reálne dôjsť?

4.

Kľúčom k odpovedi sú Ukrajinci. Rusi ich v tejto vojne vojensky podcenili, ako dnes už všetci vedia, ale čo ak v druhej fáze vojny podcenia Ukrajinci Rusov?

Ukrajinci za svoj cieľ považujú oslobodenie celého územia Ukrajiny. Chcú Rusko poraziť a uhájiť svoje hranice spred roku 2014. Vrátane Donbasu a Krymu. Sú ochotní za to prinášať obete a zomierať, ukrajinská populácia akceptuje aj partizánske vedenie vojny, keďže inak by sa Ukrajinci na východe nedokázali brániť, aj keď to prináša vysoké civilné obete. Ukrajinci z toho dôvodu chceli od začiatku vtiahnuť Západ (čítaj USA) priamo do vojny (bezletová zóna), čo sa zatiaľ nepodarilo. Američania v jeden moment týmto smerom povzbudili svojich spojencov, najmä Poľsko a Turecko, oba vojensky silné štáty NATO to odmietli. Slovensko a Česko to, naopak, urobili. Postupne sa zmenilo aj to, že okrem spravodajských informácií Ukrajinci žiadajú a dostávajú ťažké a útočné zbrane. Čo je predpoklad úspešnej vojny.

Doteraz sa výlučne bránili, ich cieľom bolo dostať Rusov mimo rovnováhy, ničiť alebo spomaľovať ich postup. Útočnú vojnu – bez oprávneného nároku aj motivácie – viedli Rusi. Ak ale budú chcieť Ukrajinci vyhrať, budú musieť sami prejsť do útočnej polohy. Ako upozornil nedávno istý izraelský generál, zmení to aj prístup Ruska. Má to všetky predpoklady na dlhodobú a krvavú vojnu.

Ukrajinci sa vyjadrili jasne, riešením je pre nich vojna a oslobodenie Ukrajiny s hraniciach pred rokom 2014, teda vrátane Krymu. Inými slovami totálna porážka Ruska. Dmytro Jaroš, ak si spomeniete na meno tohto ukrajinského radikála, ktorý zohral negatívnu rolu na Majdane, už hovorí o „zničení Ruska“. To je, samozrejme, prehnané, ale asi možno povedať, že ak by Ukrajinci vytlačili Rusov zo svojho územia bez Krymu, bola by to pre Rusko prehra. Ak by ich vytlačili aj z Krymu, bola by to totálna porážka.

Otázka znie: Ak budú za toto ochotní bojovať Ukrajinci, bude ich Západ stále podporovať a zásobovať?

Rusi ani Ukrajinci dnes nemajú záujem o mierové rozhovory. Požiadavka, ktorá by sa týkala iba Ukrajiny v NATO, Rusom už nestačí. Ukrajinci sa nechcú vzdať ani Krymu, ani Donbasu. Vytieklo príliš veľa krvi na to, aby záverom vojny bolo niečo, čo sa dalo vyrokovať pred vojnou. Obávam sa, že to zvyšuje pravdepodobnosť dlhotrvajúcej vojny. Kľúčová bude preto ďalšia rola USA.

Západ, zdá sa, zvažuje dve možnosti.

Tou prvou je tak rozhodná porážka Ruska, ktorá by vyvolala zmenu režimu a vnútorný rozvrat v krajine. Rusko by sa ocitlo v stave, ako bolo po vojne s Japonskom v roku 1905, idealisti by opäť začali snívať o ruskej demokracii, realisti by mali presne opačné obavy. Tento scenár nie je nijako zvlášť naplánovaný, opiera sa o starú Fukuyamovu teóriu o nevyhnutnom triumfe demokracie, ale želanie je tu otcom myšlienky. (Pre milovníkov politických thrillerov by som pod čiaru dodal, že keby to naplánované bolo, Alexej Navaľnyj by sa nebol vrátil do Ruska vo februári 2021, ale až niekedy na konci vojny na Ukrajine.)

Druhou možnosťou je prehra Ruska s cieľom, aby bolo donútené akceptovať ukrajinské požiadavky ako súčasť mierovej dohody. Veľkou otázkou je ktoré požiadavky. Zelenskyj urobil veľa pre to, aby Rusom aj Západu odkázal, že Ukrajinci sa žiadneho územia vzdať nemienia. A keby sa ho aj vzdali, muselo by to byť potvrdené ukrajinským referendom, čím inými slovami zdupľoval, že sa ho nevzdajú nikdy.

Nie je to prekvapivé. Ukrajina sa takto správa od roku 2014. Politicky si dokázala uhájiť svoju suverenitu, vojensky sa o to usiluje od anexie Krymu. Dokazujú to viaceré anekdoty európskych politikov, ktorí sa pýtali napríklad prezidenta Porošenka, ale aj Zelenského, prečo sa nepokúsili o dohodu s Ruskom, keďže predstava, že by získali späť Krym, bola – povedzme – minimálne prudko nepravdepodobná. Ukrajinský prístup bol ale opačný, na ruskú tvrdosť odpovedali vlastnou tvrdosťou. Preto nemali šancu Minské dohody, preto tie jazykové spory, preto tvrdý postup generácie Majdanu voči proruským politikom (a vice versa), všetko v protiklade so starostlivým prístupom, ako ho opísal Kissinger. Naopak, všetko s cieľom posilňovať vnútorný konflikt.

Keďže sa to nemohlo podariť vyriešiť politicky, musí sa to riešiť vojensky.

Najväčšiu cenu za to nevyhnutne zaplatia Ukrajinci a Rusi. Ale ekonomicky už za to platí aj Západ. Ide primárne o vysoké ceny ropy a plynu.

Fareed Zakaria vo svojom aktuálnom komentári píše, že „ak zostanú ceny ropy za barel nad 100 dolármi – a oni môžu ísť ľahko aj podstatne vyššie –, v Európe začne čoskoro recesia, pričom celá globálna ekonomika zaznamená úpadok rastu a politický odpor (backlash) proti sankciám. To by takmer určite znamenalo kolaps koalície proti Rusku, keďže krajiny sa budú snažiť dostať k lacným energiám. To je celkom iste nádej Vladimira Putina,“ dodáva Zakaria.

Podľa neho jediný spôsob, ako udržať tlak na Rusko a nezničiť pritom globálnu ekonomiku, je dostať ceny ropy dole, aspoň nižšie. A jediný spôsob, ako to dosiahnuť, je zapojiť do toho Saudskú Arábiu, Spojené arabské emiráty a Kuvajt, aby zvýšili svoju produkciu a znížili tým ceny. Inde sa uvádza aj Venezuela a dokonca Irán.

A sme pri otázke, ktorá sťažuje hodnotenie prístupu USA a Západu. Nie je náhodou Mohamed bin Salmán, korunný princ a faktický vladár Saudskej Arábie, v každom jednom ohľade horší ako Putin?

5.

Saudská Arábia je ešte tvrdšou tyraniou ako Rusko, dokazuje to aj nedávny výdobytok, keď tamojšie ženy získali nedávno právo na vodičský preukaz. Opozícia, nezávislé médiá v krajine neexistujú. Vo väzení sú stovky politických väzňov, na rozdiel od Ruska tam nie je ani náboženská sloboda.

Pri Putinovi sa roky vedú dohady o tom, či a do akej miery vedel o pokusoch o zavraždenie niektorých agentov-prebehlíkov a domácich politických oponentov, novinárov aj politikov. Pri niektorých je to pravdepodobnejšie (Litvinenko), pri iných skôr nepravdepodobnejšie (Nemcov). Pri Mohamedovi bin Salmánovi (MBS, ako mu hovoria na Západe) a jeho role pri zavraždení saudskoarabského novinára Džamála Chášukdžího, ktorý písal pre Washington Post, o tom niet pochýb. Napokon, stalo sa tak na štátnej pôde – na generálnom konzuláte Saudskej Arábie v Istanbule. Samostatnú kapitolu terorizmu tvorí al-Káida a jej väzby a financovanie zo Saudskej Arábie. Nenájdete režim a štát, ktorý by bol viac spojený s terorizmom na Západe ako práve Saudská Arábia.

Rusi sú agresorom na Ukrajine, ale Saudi vedú ešte viac krutú vojnu v Jemene. Od roku 2014, keď sa vojna začala, je tam ešte viac obetí ako na Ukrajine, odhady hovoria od 112-tisíc po vyše 300-tisíc mŕtvych, agresorom je tu práve Saudská Arábia, ktorá sa pri vojne spolieha na vojenskú, spravodajskú aj logistickú podporu USA. Bez amerických zbraní by Saudskoarabi nedokázali bojovať. Spolupráca Bidena a MBS začala škrípať, preto MBS dokonca nezdvihol americkému prezidentovi telefón, ale Američania začínajú na Saudskoarabov zvyšovať tlak.

Ako je možné považovať Saudskoarabov a MBS za lepších od Putina?

Nie je to možné, ak neurobíte jedno základné rozhodnutie, ktoré kedysi urobil Ronald Reagan. Rozdelil svet a spojencov podľa vzťahu k Amerike. Esej, ktorá to zdôvodnila, napísala Jeane Kirkpatricková a volala sa Dictatorships and Double-standards, Diktatúry a dvojitý štandard. Reagan pani Kirkpatrickovú vymenoval za veľvyslankyňu pri OSN a jej doktrína sa stala politikou Reaganovej administratívy. Diktatúra, ktorá bola proamerická, sa tešila podpore USA, protiamerické diktatúry čelili zo strany Ameriky opačnej politike, napríklad podpore demokratických hnutí a opozície. To všetko malo svoj cieľ, a tým bola v bipolárnom svete porážka Sovietskeho zväzu.

Dnes nežijeme v bipolárnom svete, ak existuje globálny mocenský vyzývateľ Ameriky, určite ním nie je Rusko. Navyše, Bidenovej zahraničnej politike chýba integrita a koherentnosť, medzinárodné vzťahy buduje na koalícii demokratických štátov (viď demokratický samit), nie na záujmoch. To bol prístup Trumpa, ktorý Biden odmietol. Nemožno ani tvrdiť, že Američania presadzujú medzinárodný systém založený na pravidlách, ktoré platia pre všetkých. USA opakovane viedli vojnu unilaterálne a bez mandátu OSN nie sú členským štátom Medzinárodného trestného súdu, pred medzinárodnou či jurisdikciou iného, hoc aj spriateleného štátu chránia aj vlastných vojakov. To nie je rule-based, ale skôr selektívny prístup.

Existuje jedna malá, dnes skôr nepravdepodobná nádej, ako z toho cyklu von. Je to európska politika, presnejšie politika západných štátov EÚ.

Keby boli po roku 2007 západoeurópske vlády asertívnejšie, nemuselo dôjsť k takému rastu napätia a k vojne. Ak sa pokúsia o vlastnú líniu teraz, Západ síce nebude jednotný, ale môže to zachrániť životy a predísť horším scenárom.

Predtým, než začal Putin vojnu, telefonoval iba dvom západným politikom. Macronovi a Scholzovi. Niečo podobné si vypočula na samite Čína – EÚ od Si Ťin-pchinga aj Ursula von der Leyenová. Európa by sa, povedal, mala emancipovať od USA. Dnes je ale niečo také od Portugalska po Kyjev tabu.  

Vyššie spomínaný Michail Bulgakov na záver svojho románu Biela légia píše, ako vyzerá nádej pri Dnepri:

„Všetko raz pominie. Trápenia, muky, krv, hlad i mor. Meč zmizne, ale hviezdy tu budú, aj keď po tieňoch našich tiel a skutkov nezostane na zemi ani stopy. Niet človeka, čo by o tom nevedel. Tak prečo nechceme na ne uprieť svoj zrak? Prečo?“

Obávam sa, že ten pocit je nám bližšie ako kedykoľvek doteraz.