Knieža a cár. Keď sa Kurbskij postavil Ivanovi IV. Hroznému

Kurbskij balansuje na hranici vzdoru voči tyranii a drsného oportunizmu. Škoda. Nálepka prvého ruského disidenta by bola nadčasovo uchopiteľná, ešte by sa o ňom aj písalo jednoduchšie, s takým tým pátosom, ktorým bývajú ovité príbehy o zanovitých idealistoch. Zakrvavený meč v službách nepriateľskej veľmoci však preťal nejednu snahu pritlmiť pachuť zrady. Za hranicami sa totiž nekonal žiaden pacifický odboj, ale organizovanie a potom tiahnutie do bojov proti bývalej vlasti, handrkovanie sa o majetky, lebo nielen na bojisku, ale aj na súdoch to knieža vedel roztočiť.

V kontexte ruského stredoveku Kurbskij spáchal najväčší možný zločin. Porušil posvätnú prísahu, ktorú cárovi zložil pred Bohom, zradil a stal sa „bogootstupnikom“, čo mu Ivan IV. bude v korešpondencii neustále, a nie bez škodoradosti, pripomínať. Tento moment si budú pozorne všímať aj historici. „Útek neznamená vždy zradu. Zákony spoločnosti nie sú mocnejšie ako zákony prírody, a ten človeku velí, aby sa pred trýzniteľom zachránil. Beda však tomu, kto sa namiesto na trýzniteľovi mstí na svojej otčine,“ napíše o dve storočia neskôr Nikolaj Karamzin, autor dvanásť zväzkových Dejín Ruského štátu.

V exile sa Kurbskij venoval aj bohatej literárnej a prekladateľskej činnosť, k čomu sa možno raz dostaneme. Napokon, svedectvo o jeho sčítanosti a všeobecnom rozhľade podávajú aj tri posolstvá Ivanovi IV. Píše tak, ako sa má, do detailov ovláda pravidlá literárneho kánonu, avšak z listu okrem dobre zosnovanej provokácie vyžaruje najmä potreba verejnej očisty. Obsah písomnosti podobného formátu totiž vždy presiakol von a s týmto zámerom bol aj štylizovaný. Kurbského „posolstvo“ sa šírilo v oficiálnych odpisoch, ale aj formou „samizdatu“, a aj to bol jeden z dôvodov, prečo cár obsiahlo odpovedal. Odpustil by si vzhľadom na svoju povahu a literárny talent príležitosť naložiť voľakedajšiemu oddanému spolubojovníkovi? Možno áno, možno nie. Korešpondencia v skutočnosti nezachytáva osobný spor. Vzájomní oponenti predvídajú, že listy budú zverejnené a využili priestor pre dišputu o silných témach. Patrí k nim spôsob vládnutia, kvality mocného panovníka a jeho rola v dejinách, viera, prenasledovanie, či tresty.

Prepracovaná kompozícia, úderné argumenty

Kurbskij zarúbal vysoko, a nielen v zmysle hierarchie moci. V adresátovi našiel prisilného súpera, ktorý vie, že oponenta treba zatlačiť do kúta tak ako v živote. Ivan IV. vynikal vycibreným literárnym talentom, v texte sa pohybuje s istotou dravca. Kombinuje štýly, používa živý jazyk a kopec inotajov, vzápätí chuligáni prostorekými výrazmi, vyžíva sa v argumentoch založených na historických súvislostiach, citátoch aj paralelách z Biblie, ktorú ovláda naspamäť. Skrátka, knižnica jeho pramatky Sofie Paleológ, byzantskej princeznej, ktorá sa vydala na moskovský dvor a súčasťou jej vena bolo podľa niektorých svedectiev 30, podľa iných až 70 vozov naložených knihami, nevyšla navnivoč. Ale to len tak na okraj, lebo teraz si všimneme niektoré kľúčové motívy v epištolách dvoch vzdelancov a silných osobností.  

Z korešpondencie sa zachovali tri listy Kurbského a dve cárove odpovede. Našli sa v niekoľkých odpisoch z konca 16. a prvej tretiny 17. storočia, v tom čase boli zaraďované do kroník, čítali sa verejne a s obľubou boli citované. Ivan IV., tvrdou rukou budujúci mocnú ríšu, v nich podáva vzácne svedectvo. Použitím autobiografických prvkov vychádza za rámec literárneho kánona a naskicuje vlastný životný príbeh. Dovtedy to bolo niečo nevídané. Cár báťuška pootvára dvere do trinástej komnaty a zverejňuje skúsenosti so svetom plným krutostí  a neprestajných bojov o moc. Ako dieťa bol pozorujúcim svedkom, činu sa chopil v pätnástich. Mal tri roky, keď zomrel jeho otec Vasilij III. a osem, keď mu bojarský klan Šujských otrávil matku. Odmalička bol svedkom krvavých intríg bojarov, trhajúcich sa o prestol. „Nás, s našim bratom Georgijom začali vychovávali ako privandrovalcov a posledných bedárov. Vytrpeli sme si biedy aj hladu,“ píše kniežaťu.

Keďže Ivan IV. vedel, že jeho odpoveď nezostane založená v Kurbského písacom stole, ale bude kolovať či už zo zvedavosti a so snahou o dezinterpretácie, odpovedá rozsiahlo. Literárni historici text prvej epištoly odhadujú na dnešných dvadsať normostrán, objem však zďaleka nie je všetko. Knieža sa usadil v exile, spor je cezhraničného charakteru. Pri formulovaní myšlienok preto počíta s masovým adresátom aj v rámci medzinárodného auditória, no a to je jeden z dôvodov, prečo Kurbskému opakovane pripomína jeho zlyhanie. Z hrdého vojvodcu sa premenil na zbabelého zradcu, zapredal svojho panovníka, vlasť aj Boha a ešte aj z vlastného sluhu si má brať príklad. „Ako sa nehanbíš pred otrokom svojím Vaskom Šibanovom? Veď on dodržal svoju prísahu pred cárom aj pred celým národom, stojac na prahu smrti nezriekol sa sľubu vernosti, ktorý ti zložil a chválil ťa všakovako s odhodlaním umrieť za teba. A tebe sa, ajhľa, nezachcelo súperiť s ním vo vernosti...“

Vasilij Šibanov nebol nik iný ako Kurbského nevoľník, ktorý sa podujal doručiť prvý list na moskovský dvor, v preklade: vydal sa na istú a krutú smrť. Podľa legendy mu cár najprv prerazil nohu zaostreným kyjakom, „priklincoval“ mu ju o drevenú podlahu, a až potom prikázal jednému zo svojich ľudí nahlas čítať list. Vaska ani brvou nehol, po celý čas stál vzpriamene zatiaľ čo sa mu z rany rinula krv. A potom ho odvliekli do mučiarne... Nielen historici  sa zamýšľajú, prečo sa Vaska vlastne vrátil. Chcel odčiniť pánovu zradu a nebyť na nej viac účastný? Alebo nechcel ísť proti svojim a bojovať po boku nepriateľa? Dá sa vernosť rozdeliť medzi panovníka, vlasť, Boha a nezradiť pritom seba? Príbeh postavený na tejto dileme nenechá ľahostajným ani Alekseja Tolstého, ktorý ho v 19. storočí prebásni do romantickej podoby pod názvom Vasilij Šibanov.

Dvaja lišiaci

Čo sa však písalo v liste, ktorým po zbehnutí k nepriateľovi knieža nanovo rozhnevá cára? Nuž, samé opovážlivosti. Knieža aj cár jeden druhého poznajú ako starý peniaz. Bojovali bok po boku, vedia čím koho nasrdiť, aj to, že najlepšia obrana je útok. Prvé posolstvo Kurbskij píše krátko po úteku, z mesta Valmiera v dnešnom Lotyšsku. Literárni historici v tom šípia potrebu akejsi samoočisty, list je vlastne apológiou vykonanej zrady. Na druhej strane knieža preberá rolu žalobcu a prešpekulovane žiali, že jeho cár stratil podobu ideálneho vladára.

Po niekoľkoriadkovom oslovení nasleduje prúd výčitiek v mene kolektívu. „V čom sa pred tebou previnili, čím ťa len rozhnevali ochrancovia kresťanstva? Či neporazili pyšné kráľovstvá, ktoré zotročovali predkov našich, a spravili z nich vo všetkom tebe poslušné zeme? Za čo si sa nám, nešťastným, odplatil vyhubením nás aj našich blízkych?“ Knieža pružne prechádza k vlastnej kauze a zalamuje rukami nad utrpením zažitým počas oddanej vojenskej služby. „A všetkých napáchaných tebou hrôz ani nezmôžem spočítať, lebo je ich neúrekom, a do zármutku je ešte stále ovitá moja duša. No jedno ti poviem: o všetko som bol obratý a z Božej zeme si mňa, nevinného, vyhnal. Odvetil si zlom na moje dobro a na oddanosť moju - neskonalou nenávisťou.“ Nuž, na to, že sa nechystal vymenúvať všetky svoje útrapy, nakoniec pospomína toho dosť. Rodičov ani ženu svoju, krásavicu, nevídal, aj ďaleko od domoviny pobýval, a to všetko preto, že za cárove ambície bojoval. Ku koncu sa už aj zastrája. „Veru, hovorím ti, neuvidíš viac moju tvár až do dňa strašného súdu. A nenádejaj sa, že o všetkom pomlčím. Až do posledného výdychu budem neprestajne oplakávať a ukazovať na tvoje činy pred bezpočiatočnou Trojicou.“

Svojou opovážlivosťou si knieža vyslúži bohatú nádielku. Cár odpovedá bod po bode. Na každú jednu výčitku, či vyhrážku použije protiargument z Biblie, dejín aj zo života a premostí ich do mohutnej výpovede o svojom poňatí vládnutia. Za jedinú možnú cestu pokladá samoderžavie pokračujúc v tradícii Vladimíra Krstiteľa, Vladimíra Monomacha, Alexandra Nevského aj Dmitrija Donského a odvolávajúc sa aj na slová apoštola Pavla. Kurbskij sa aj v ďalších listoch dovoláva akýchsi voľakedajších obyčajov, keď sa veľkokniežatá správali k bojarom s úctou a počúvali ich rady. Pravda, toto na Hrozného neplatí. On si prítomnosť „dobrých radcov“ spája s vyčíňaním bojarských klanov a obdobím bezvládia, ktoré si pamätá ešte z detstva. „Čo ty, pes, vykonajúc takúto špinavosť, píšeš a žaluješ sa!(...) Mali sme osem rokov, keď sa našim poddaným splnila túžba a dostali všetko bez vládcu. O nás, pána svojho, žiadnu úctivú starostlivosť nejavili, sami sa hrnuli k majetkom a sláve, a pritom sa pobili navzájom. A čoho všetkého sa ešte nedopustili!“ zakontruje cár kniežaťu vlastnou skúsenosťou.

Literárni historici pripomínajú, že v ruskej stredovekej literatúre ťažko nájsť osobnosť, ktorá by sa viac cítila byť spisovateľom ako Ivan IV. Aj v tomto prípade reaguje na aktuálne politické dianie, má konkrétny dôvod nielen presvedčiť, ale aj zosmiešniť protivníka. Inak, táto jeho črta sa naplno prejaví v korešpondencii s opričnikom Vasilijom Grjaznym, ktorý sa dostal do vojenského zajatia a chce, aby ho cár vykúpil alebo vymenil za krymského vojvodcu. Títo dvaja v listoch rozprúdia takú besedu akoby sedeli za stolom pri pohári vína a za rehotu sa prekárali ako za starých dobrých čias. Ako to nakoniec dopadlo? Grjazného sa vymeniť neoplatilo, bol len opričnik, a že nestál za to, beťár jeden, od začiatku aj sám vedel.

S Kurbským je to o inom. Nechýba pátos, aký si vyžaduje dialóg cára so zradcom. Ale  irónia si vždy nájde svoju cestu a prebije sa na povrch, v tom predsa spočíva jej kruté čaro. Inak na tom nie je ani pri interpretovaní trestu v podobe násilného mníšskeho postihu, metódy, ktorou boli často odstraňovaní politickí rivali. Ivan IV. sa odvoláva na slová sv. Jána Klimaka, autora duchovného spisu Rebrík do raja, o tom, že nedobrovoľne vysvätení sa mnohokrát stali povolanejšími, ako tí čo mníšstvo prijali z vlastnej vôle. „Čo ste vy jeho odkaz nenasledovali, ak sa za veriacich vydávate?“ kladie otázku Kurbskému a uvádza príklady aristokratov, ktorých postihol tento osud.

Až do Ivana Hrozného sa ruská literatúra nestretla s toľkou improvizáciou a toľkým odignorovaním striktných pravidiel literárneho kánona. Nasledujúce epištoly sú už v porovnaní s prvými dvoma obsahovo skromnejšie. Nebolo času, bojovalo sa, umieralo a žilo. Ďalší list Kurbskému putoval až v roku 1577 a v roku 1579 knieža do Moskvy poslal naraz dve odpovede. Od napísania jeho prvého posolstva sa toho veľa udialo. Ruské cárstvo má za sebou skúsenosť s opričninou, krymský chán nechal vypáliť Moskvu a kamenný Kremeľ zostane stáť, Livónska vojna pokračuje a Kurbskij sa do tretice podpíše ako oddaný kráľov služobník.