Nemecko má tajného kancelára. Je autentický, empatický, milovaný a zelený

Portrét Roberta Habecka, ktorému sa v Nemecku až prekvapivo dobre darí. K jeho úspechu patrí to, že sa vie prihovoriť robotníkom, ale aj trápenie kancelára Olafa Scholza a oboch zvyšných strán SPD aj FDP. Píše Martin Leidenfrost.

Robert Habeck. Foto: TASR/DPA

Necelý polrok po tom, čo trojkoalícia prevzala kormidlo Nemecka, a necelý štvrťrok po začiatku vojny sa dá o stave Nemecka s určitou mierou istoty povedať iba toľko: Ústredná európska veľmoc je zneistenou a zmätenou krajinou, ktorá sa cíti pod vedením nového kancelára Olafa Scholza čoraz menej bezpečne – a ktorá hladí s rastúcou dôverou na tajného kancelára.

Semaforová koalícia zo Scholzových sociálnych demokratov, Zelených a stredopravých liberálov (FDP) absolvovala tri krajinské voľby a trend je čoraz zreteľnejší: SPD sa prepadá, liberáli sa musia opäť báť o svoju existenciu – a Zeleným ide karta. V ich 42-ročnej histórii sa Zeleným už niekoľkokrát stalo, že vyhrávali v prieskumoch (ako opozičná strana), ale vo volebný deň skončili neslávne. Tentoraz je to prvýkrát inak. Nemcom sa pozdáva štýl aj obsah zeleného vládnutia: Strana, ktorá odjakživa bojuje proti spaľovaniu uhlia, ropy a plynu, dostala na starosť čo najrýchlejšie odstrihnutie sa od ruskej ropy a plynu. Kľúčové kompetencie na to má zelený minister hospodárstva a klímy Robert Habeck. Vicekancelár sa ujíma svojej misie tak, že si získava srdcia mnohých Nemcov. Je tajným kancelárom sŕdc. Vypĺňa vákuum, uspokojuje dopyt doby.

Pripomeňme, že vládny semafor už absolvoval tri krajinské voľby:

A) Sársko, ktoré má menej ako milión obyvateľov, volilo 27. marca. Aj keď tam sociálni demokrati vyhrali, nedal sa tomu pripísať celonárodný význam: Bezradné vajatanie kancelára Scholza v otázke vyzbrojovania Ukrajiny ešte nebolo tak na očiach, preto je tento frankofilný kraj (v rokoch 1920 – 1935 a 1945 – 1956 bolo Sársko pod správou Francúzskej republiky) prinajlepšom dosť špecifickým biotopom. Rozhodli tam miestne témy.

B) Dňa 8. mája sa volilo už v o niečo významnejšom regióne severné Šlezvicko-Holštajnsko (2,9 milióna obyvateľov). SPD a FDP utŕžili debakel, kancelárova strana stratila 12 percent, liberáli päť, no a Zelení sa vyšvihli na 18 percent a stali sa druhou najsilnejšou stranou.

C) Dňa 15. mája volil obor medzi spolkovými krajinami – Severné Porýnie-Vestfálsko s 18 miliónmi obyvateľov. Keďže tam bije srdce nemeckého priemyslu, bolo NRW štyri desaťročia po sebe (1966 až 2005) v rukách SPD. Odvtedy bolo swing state, v ktorom sa striedali klasické dvojkoalície, SPD – Zelení a CDU – FDP. Porýnie-Vestfálsko je Nemecko v malom, regionálne voľby sú právom považované za malé celonemecké. Minulú nedeľu tam získali sociálni demokrati najhorší výsledok od druhej svetovej vojny. Zelení sa až strojnásobili.

Posolstva sú tri:

Po prvé, Scholz, ktorý sa nechal vyobraziť na volebných plagátoch a ktorý ešte v piatok vystúpil na pódiu pred kolínskou katedrálou, je na dne. Pôsobí ako slabý (a pritom zbytočne namyslený) líder. V kľúčovej debate tejto jari – dodávať Ukrajine ťažké zbrane alebo nedodávať – sú Nemci podľa aktuálneho prieskumu rozdelení do dvoch úplne rovnako veľkých táborov: 45 percent je za, 45 percent je proti. Scholzovi sa podarilo proti sebe naštvať značnú časť oboch táborov: Najprv sa bránil dodávkam ťažkých zbraní, potom sa podriadil väčšine poslancov v Spolkovom sneme a s nevôľou súhlasil – len aby odvtedy dodávky na front reálne odkladal. Zbrojovka Rheinmetall síce začala s opravou svojich tankov, ibaže na vlastný účet, na objednávku od Spolkovej vlády stále čaká. (Starosti o zbrojovku si nemusíme robiť, dopyt po jej tankoch z iných európskych krajín je obrovský.)

Druhým posolstvom je, že (po odchode kancelárky Merkelovej) demoralizovaná štátostrana CDU je opäť v hre, starý harcovník na čele Únie Friedrich Merz sa v úlohe vodcu opozície našiel. Keďže Scholz pre svoj 100-miliardový program dodatočného zbrojenia potrebuje hlasy CDU, môže ho zanietený atlantista Merz pekne vydierať. V Šlezvicku-Holštajnsku aj v Severnom Porýní-Vestfálsku zvíťazili premiéri z radov CDU. Sú rozlišní: Severan Daniel Günther je údajne praktizujúci katolík, ktorý hovorí, „že konzervatívne prostredie už neexistuje“ a ktorý svojou podporou progresívnej agendy (homomanželstvo, právo homosexuálov na adopciu detí) stelesňuje akúsi škandinávsku verziu kresťanskej demokracie. Na druhej strane stojí severoporýnsky-vestfálsky premiér Hendrik Wüst, ktorý stavil na vnútornú bezpečnosť. Keďže krátko pred voľbami došlo k streľbe v Duisburgu, k zatknutiu 16-ročného bombového útočníka v Essene a k ataku na cestujúcich vo vlaku neďaleko Aachenu, ujal sa Wüstov sľub na posilnenie polície viac ako rozhorčenie jeho červeného vyzývateľa nad tým, že permanentka na MHD stojí pre učňov viac ako pre študentov. Ťah na bránu majú však obaja kancelári z Únie. S CDU treba zase rátať.

Tretím posolstvom je, že Scholz dokáže svoju koalíciu už len ťažko držať pokope. Asymetria je priveľká: Vojna uvrhla tendenčne proruský mainstream jeho SPD do neistoty, liberáli prepadajú panike, lebo ich predseda a financmajster Christian Lindner môže na základný prísľub FDP (zdravá rozpočtová politika) zabudnúť, no a odjakživa misionársky založení Zelení pochodujú so silným pocitom zadosťučinenia, že história im dala za pravdu. Zelení nemajú najmenší dôvod na zmenu svojej politiky. Jeden nemecký komentátor predpovedal: „Zelení ženú kancelára pred sebou, s jasnosťou, šikovnou komunikáciou a coolness.“ Novinkou je, že CDU bez 18-percentných Zelených nemôže v Severnom Porýní-Vestfálsku vládnuť. Tí tam mali na plagátoch slogan „Nezávisle od uhlia, plynu a diktátorov“, žiadajú solárne články na každej streche a obmedzenie rýchlosti na 30 km/h v širšom centre miest. Sú drahou a vytúženou nevestou.

Zľava Robert Habeck, Olaf Scholz a Christian Lindner. Foto: TASR/AP

Treba uznať, že Zelení v semaforovej vláde ešte neurobili významnú politickú chybu. Je to dané aj tým, že sa kedysi mediálne ospevovaná „kandidátka na kancelára“ Baerbocková po zbabraných septembrových voľbách nestala vicekancelárkou a bola odškodnená ministerstvom zahraničia. Nedovzdelaná funkcionárka vie síce aj v diplomacii iritovať svojím častým prerieknutím, nedávno sa jej podarilo premenovať Pressefreiheit na Fressefreiheit, to jest „slobodu tlače“ na „slobodu huby“. No od vypuknutia vojny je nekompromisnou obrankyňou Ukrajiny, manicheizmus tej roly jej sedí. Keď sa pri návšteve Irpiňu odvážila vojsť do úplne vyhoreného domu, dostala od ukrajinských hostiteľov kompliment: „Vy ste veľmi statočná politička.“ Baerbocková odpovedala: „A vy ste veľmi statočný národ.“

Za rešpekt, ktorý Zelení dnes požívajú v zneistenej nemeckej spoločnosti, však v prvom rade môže vicekancelár Habeck. V týchto dňoch mu hneď dvaja komentátori liberálno-progresívneho Spieglu spievali chválospevy: „So správnym kandidátom by sa Zelení mohli stať najsilnejšou stranou v Nemecku. Robert Habeck by bol človek, ktorý by dokázal urobiť nemožné možným. Ak všetko neklame, už sa začal rozcvičovať.“ Kolega z redakcie ozrejmil, že tajomstvom Habeckovho úspechu „je autenticita a empatia“.

Habeck ťaží zo skúseností, ktoré nadobudol počas šiestich rokov ako minister v Šlezvicku-Holštajnsku – áno, práve ten dánsky plynule hovoriaci politik je jedným z otcov tamojšieho „škandinávskeho modelu“. Vo vláde najsevernejšej spolkovej krajiny mal pod sebou všetky agendy, ktoré sú pre zelenú agendu kľúčové, viedol „Ministerstvo za energetickú zmenu, poľnohospodárstvo, životné prostredie a vidiecke oblasti“. Nejaké tie výsledky mal, výroba obnoviteľných energií sa počas prvých štyroch rokov zdvojnásobila, ekologicky obrábaná pôda vzrástla počas troch rokov o 50 percent. Habeckova sila spočívala v tom, že svoju malú severanskú biorevolúciu dosiahol konsenzuálne, v neúnavnom dialógu s poľnohospodármi. Nazval sa vtedy Draußen-Minister, „minister Vonku“, pretože bol zodpovedný za prírodu, ale aj preto, že sám bol často vonku. Ak boli ľudia proti veternej turbíne alebo elektrickému vedeniu, išiel ich vypočuť a presvedčiť. Alebo navrhnúť kompromis.

Takto to robí aj v novom úrade, v špeciálne preňho vytvorenom „Spolkovom ministerstve hospodárstva a ochrany klímy“. Aby sa Nemecko rýchlejšie odpojilo od ruských plynovodov, presadzuje minister rekordne rýchlu výstavbu LNG terminálu vo Wilhelmshavene. Blbý detail: V tom istom zálive pláva obľúbenkyňa zelených voličov – sviňucha. Habeck vzal na seba úlohu, aby trpezlivo pred občanmi vyložil dilemu, čo je dôležitejšie – boj proti Putinovi alebo prežitie sviňuchy? Urobil to verejne, aj v komerčnej televízii RTL. Otvorene poprosil ekoaktivistov, aby nevyužili svoje zákonné právo podať žalobu proti výstavbe terminálu. Vášnivo zvolal: „Milujem sviňuchy, pochádzam z pobrežia a som najväčším fanúšikom sviňuchy v spolkovej vláde.“ Tým „autentickým“ prístupom údajne zanechal silný dojem. Koná pritom na nemecké pomery rýchlo, v stredu kabinet už schválil Habeckov „Zákon o urýchlení výstavby LNG terminálu“. Zákon sa naozaj tak volá.

S tým, že zmrazený plyn, ktorý Habeck hlava-nehlava po celom svete vykupuje, je drahý, „špinavý“ a čiastočne aj „diktátorský“, sa musel Habeck verejne zmieriť. Pre porážku Ruska robí všetko.

Lídri Zelených Habeck s Baerbockovou. Foto: Annalena Baerbock/FB

Habeck je pôvodne spisovateľ a literárny vedec. Promoval s prácou o romantickom básnikovi z dnes lotyšského východu Nemecka a inicioval ako spolupredseda Zelených turné po významných pamätných miestach nemeckého národa. Turné Habecka s Baerbockovou veľmi poeticky volali Des Glückes Unterpfand („šťastia záruka“). Bol to citát z nemeckej hymny: „Jednota a právo a sloboda / sú šťastia zárukou.“ Na tých verejných podujatiach začali Zelení rozprávať o patriotizme a o domovine – pre postnárodných multi-kulti pacifistov v strane to ale boli sporné témy. Je trošku aj zaslúhou tohto milovníka nemeckého jazyka, že Zelení majú teraz v otázke vojny a mieru tak jasno ako žiadna iná politická strana: Bol to on, kto ako prvý – dávno pred ruskou inváziou – navrhol dodávanie zbraní Ukrajine. Vtedy musel ešte cúvať. Teraz výzbroj Ukrajiny sám organizuje.

Habeck má štyri deti, spolu s manželkou napísal aj niekoľko detských kníh. Jedna sa volá Volanie vlkov, Habeck je totiž okrem iného provlčím politikom. Ak existuje feministkami vysnívaný chlap, je to on. Vyzerá dobre, dáva ženám prednosť, vie sa ženám aj podriadiť, nepôsobí však ako zoženštený slaboch. V minulosti sa novinári vysmievali z jeho sklonu k zdĺhavému filozofovaniu. Fejtonista z Frankfurter Allgemeine charakterizoval Habecka raz otázkou: Denkt er noch oder reflektiert er schon? („Rozmýšla ešte alebo už reflektuje?“) Teraz sa jeho štýl ofenzívneho pomenovania chýb, dilem a pochybností hodí do doby – lebo sa spája s akcieschopnosťou.

Na embargo proti ruskej rope mal Habeck na začiatku vojny skeptický názor, rovnako ako jeho kolega Richard Sulík na Slovensku sa obával, že by to nemeckú ekonomiku značne poškodilo. Zároveň však začal od prvého dňa vojny pracovať na znížení nemeckej závislosti. Po iba dvoch mesiacoch vyhlásil, že sa už podarilo znížiť nemeckú odkázanosť na ruskú ropu z 35 na 12 percent. Ak za tým nie je kreatívna matika, je to priam zázrak.

Samozrejme, nezmení to nič na holom fakte, že Ruská federácia práve teraz inkasuje pre plyn a ropu nevídane mastné sumy – lebo západná politika sankcií ceny zdvihla. Otázku, či (platné aj plánované) sankcie dosiahli svoj cieľ (brániť Rusku vo financovaní vojny), Habeck však príliš nerieši. To by ste chceli od verejného filozofa priveľa. Tak ďaleko so svojimi pochybnosťami nejde. A ani nemusí. Pre jeho úspech je podstatné, že mu kľúčová časť nemeckej spoločnosti začala veriť.

Svoje politické kúzelníctvo demonštroval spolkový minister Vonku, keď vystúpil pred robotníkmi rafinérie Schwedt. Iba trošku zjednodušene sa dá povedať, že Schwedt predstavuje presne tých 12 percent závislosti od ruskej ropy, ktoré Habeck ešte nedoriešil: Rafinéria patrí ruskej spoločnosti Rosnefť, spracúva ruskú ropu z ropovodu a zásobuje ňou celý severovýchod Nemecka. 1 200 robotníkov sa bojí o prácu, inú by si v tej hladovej doline nenašli, proruský pragmatizmus je tu na území bývalej NDR viac rozšírený ako v západnom Nemecku a je úplne vylúčené, že by čo i len jeden z tých robotníkov niekedy volil Zelených.

Habeck skočil na stôl a oslovil zhromaždených robotníkov rafinérie priamo. Vysvetlil, prečo nemohol prísť skôr, a poprosil ich: „Bol by som rád, keby ste ma nevnímali iba ako svojho nepriateľa.“ Na tento účel vysvetlil, čo všetko už urobil pre zachovanie rafinérie, zvlášť pre prípad embarga Európskej únie proti ruskej rope.

Minister po prvé zabezpečil ropu z iných zdrojov, napríklad (loďami) zo štátnej ropnej rezervy vo Wilhelmshavene (vyznanie lásky k sviňuchám vynechal) alebo (ropovodmi) z Poľska. Nedávno vraj bol v Poľsku, oznámil prelomové výsledky. Po druhé, Habeck podľa vlastných slov zabezpečil, aby štát mohol prevziať dodatočné finančné riziká, „Christian Lindner platí“ aj EÚ súhlasí. Po tretie vraj zabezpečí, aby rafinéria zostala aj vtedy v prevádzke, ak dôjde k najhoršiemu.

Tu sa vyjadril nejasne, situácia je zložitá. Ako chce prinútiť ruskú spoločnosť, aby prestala spracúvať ruskú ropu a takým spôsobom poškodila záujmy Ruska? Odpoveď Habecka bude pravdepodobne niečo ako: vynútime si to. Mohol by to urobiť cez predaj inej spoločnosti, cez správcovstvo alebo rovno cez znárodnenie – všetko je na stole.

Prítomní reportéri Spieglu uviedli, že Habeck zožal od zamestnancov rafinérie pozoruhodný potlesk, vraj takmer toľko ako kolegovia, ktorí vicekancelárovi kládli veľmi kritické otázky.

To nie je pre ministra, ktorý robotníkom predsa len nemohol stopercentne zaručiť, že budú mať prácu, až tak málo. Aj tajný kancelár Spolkovej republiky Nemecko bol so svojím výkonom spokojný. Na spiatočnej ceste do Berlína povedal: „Mohlo to dopadnúť aj hlučnejšie alebo hádzanie-vajec-kejšie.“