Lengvarského progresívna kauza trvá. Prečo minister doteraz nedodržal slovo a čo z toho vyplýva

Pripomeňme si, čo sa vlastne stalo.

Minister Lengvarský pred pár týždňami podpísal odborné usmernenie ministerstva zdravotníctva na zjednotenie medicínskych postupov pri vydávaní lekárskeho posudku pri zmene pohlavia (ďalej len “OU“). Tento (inak nevinne pôsobiaci) podzákonný dokument umožňuje, ako správne napísal Vladimír Palko, že (aj) u nás už budú môcť „muži“ nielen menštruovať, ale tiež otehotnieť či porodiť deti.

Palko kresťanom v parlamente odkázal, aby Lengvarského odvolali, inak im hrozí „hanba veľká ako Himaláje“. Akcentoval pritom fakt, že byť ženou alebo mužom nie je vecou náboženstva, ale najmä zdravého rozumu a biológie. Ako sa teda ukazuje, Lengvarský – či už úmyselne, alebo z nedbanlivosti – zapríčinil jedno zásadné kultúrno-etické zemetrasenie.

Niekto môže závažnosť tohto problému prvoplánovo zľahčovať. Môže napríklad povedať, že sama skutočnosť, že (právny) muž je spôsobilý (ako biologická žena) otehotnieť a (právna) žena bude spôsobilá (ako biologický muž) oplodniť inú (biologickú) ženu, predsa nikoho na jeho právach neobmedzuje. A čo napríklad dieťa, ktorého (biologickou) mamou je „právny muž“: nemá ono právo, aby ho porodila žena, a nie muž?

Inak, je zaujímavé všimnúť si, koľko dodatočných vysvetľujúcich slov je potrebných na samotné predstavenie problému tak, aby bol vôbec pre čitateľa ako tak zrozumiteľný.

Problémov je však viac ako len fenomén „tehotného muža“. Zľahčujúci pohľad vyššie neobstojí najmä preto, že ignoruje fakt, že byť (právnou) ženou (ktorá je biologickým mužom) znamená disponovať všetkými právami, ktoré sú vyhradené iba ženám – či už ide o prístup do ženských spŕch, šatní, ženských oddelení pre výkon väzby či ženských oddelení nemocníc, alebo o osobitnú pracovnoprávnu ochranu žien a pod. Opak by mohla „právna žena“ (biologický muž) namietať ako neoprávnený zásah do „jej“ práv, respektíve diskrimináciu.

Prvé reakcie. Právo verzus progresívne excesy

Anne Záborskej z Kresťanskej únie (KÚ) treba uznať, že jasne pomenovala značne problematické právne dôsledky OU ako podzákonnej normy, ktorá „mení základné nastavenia právneho poriadku Slovenskej republiky“. Avizovala svoju snahu reagovať na Lengvarského krok novelizáciou zákona o mene a priezvisku, ktorý „matrikovú zmenu pohlavia“ podmieni chirurgickým zákrokom do druhotných pohlavných znakov a reprodukčnej činnosti žiadateľa.

Dá sa povedať, že viacerí konzervatívci v parlamente sa postupne o vec začali zaujímať a angažovať sa v jej riešení. Treba pritom zvlášť oceniť jasný a principiálny postoj k téme, ktorý vyjadril poslanec OĽaNO György Gyimesi – celú kauzu priliehavo označil za „bláznovstvo a živnú pôdu pre progresívnych fanatikov“.

Lengvarského sľub?

Do veci sa následne vložil aj premiér Eduard Heger, ktorý vraj Annu Záborskú uistil, že OU bude zrušené. Následne podľa všetkého požiadal ministra Lengvarského, aby OU zrušil a oznámil to širokej verejnosti, čo mal na stretnutí s poslancami OĽaNO minister aj prisľúbiť. Teplota začala stúpať, v hre bolo (aj Vladimírom Palkom odporúčané) odvolanie ministra z funkcie.

Sľuby sa sľubujú…

Minister Lengvarský však s OU neurobil to, čo údajne urobiť mal, a urobil to, čo nemal. OU totiž nezrušil, neunúval sa komunikovať s verejnosťou, čím (zdá sa) svoj prísľub premiérovi a poslancom nesplnil.

To, čo minister urobil (v reakcii na pokyn premiéra, aby OU zrušil), možno rozdeliť do dvoch etáp jeho „bojovej operácie“:

V prvej – „asertívnej“ – etape Lengvarský napriek medializovanej inštrukcii premiéra, ktorú minister údajne aj verbálne akceptoval, urobil presný opak (OU nezrušil). Namiesto toho nechal svojich progresívne ladených zástupcov z radov odborníkov, aby OU obhajovali pred kamerami. Lengvarský následne avizoval, že stiahnutie OU podmieňuje odbornou diskusiou k tomuto dokumentu. Tým celkom svojvoľne stanovil podmienku, na ktorej sa s premiérom podľa všetkého vôbec nedohodol.

V druhej – „úskočnej“ – etape minister svoj sľub porušil sofistikovanejším spôsobom, keďže čelil kritike za svoju asertívne ladenú stratégiu. Namiesto toho, aby (naďalej) otvorene nerešpektoval pokyn premiéra zrušiť OU, začal simulovať jeho zrušenie. Simulácia spočíva v tom, že zabezpečil pozastavenie platnosti a účinnosti OU do doby, kým bude prijatý riadny diagnostický postup na preukázanie psychiatrickej poruchy označovanej ako rodová dysfória.

Znamená to, že prijatím diagnostického postupu bude OU automaticky opäť účinné v nezmenenej podobe, ako je to zrejmé z oficiálneho oznamu uverejnenom vo vestníku ministerstva zdravotníctva tu!

Veda a filozofia verzus antropologické úlety

Vo verejnej diskusii boli pomenované viaceré závažné odborné (psychiatrické, právne i filozofické) problémy OU, spomeňme preto aspoň niektoré z nich.

Psychiater Peter Šomšák upozornil, že naše OU je podstatne liberálnejšie ako v krajinách na západ od nás a „legalizuje súčasnú svojvoľnosť psychiatrov na Slovensku“. Je odborne pomerne problematické, lebo umožňuje právnu zmenu pohlavia výrazne menej poctivým spôsobom, ako je to napríklad v Nemecku, a tak hrozí, že vzrastie počet ľudí „zle diagnostikovaných a neprávom považovaných za transrodovú osobu“.

Právnik Anton Chromík upozornil na kolíziu dôsledkov aplikácie OU s našou ústavou a zákonom o rodine. Upozornil tiež ministra Lengvarského na to, že svojím počinom sa stáva spoluzodpovedným nielen za „šírenie sociálnej nákazy rodovej dysfórie u mladých ľudí na Slovensku“, ale tiež za celý rad zásahov do práv tretích osôb (napríklad pri ochrane žien pred sexuálnym násilím).

Filozof Martin Luterán zas v súvislosti s OU poukázal na vnútornú protirečivosť gender ideológie v jeho pozadí. Zdôrazňuje, že „gender nemôže byť aj sociálny konštrukt, aj niečo, čo je fundamentálnejšie či pravdivejšie ako naše pohlavie“. Luterán správne poukazuje na skutočnosť, že to, čo sa prezentuje ako psychologicko-medicínska debata, je v skutočnosti filozofický spor o chápanie sveta a človeka.

Tri hlavné druhy výhrad

Ak to chceme zhrnúť, k predmetnému OU existujú tri hlavné druhy výhrad:

(1) Obsahové výhrady: kolízie právnych implikácií OU s ústavou a inými právnymi predpismi Slovenskej republiky, ale tiež so zdravým rozumom a ochranou tretích strán pred neoprávneným zásahom do ich práv.

(2) Formálne výhrady: OU (ako právne nezáväzný dokument) sa odvolávalo na (právne záväzný) štandardný diagnostický a terapeutický postup týkajúcich sa osôb s diagnózou F 64.0, ktorý (ešte stále) neexistuje.

(3) Procedurálne výhrady: minister konal buď politicky naivne, alebo zaujate (plniac ideologickú agendu určitých záujmových skupín bez demokratickej legitimity pre takýto typ zásahu do nášho právneho poriadku). OU (ktoré rieši mimoriadne citlivú tému transrodovosti) bolo prijaté bez akejkoľvek širšej spoločenskej diskusie.

V čom konzervatívci ne/uspeli?

Konzervatívci dosiahli pozastavenie platnosti a účinnosti OU, čo Anna Záborská označila za „víťazstvo zdravého rozumu a odborného prístupu“. Avšak tento (čiastkový) úspech, žiaľ, na celkové víťazstvo nestačí. Konzervatívci totiž pôvodne žiadali niečo podstatne iné, a to zrušenie OU. To sa však (zatiaľ) nestalo. Konzervatívci teda dosiahli len dočasný odklad účinnosti OU, a to bez akejkoľvek zmeny jeho obsahu!

Lengvarský totiž vyhovel iba formálnemu nedostatku OU: pozastavením jeho platnosti a účinnosti fakticky uznal, že absencia diagnostického postupu, na ktorý sa jeho dokument odvoláva, je (prinajmenšom metodologický) problém.

Akákoľvek eufória je preto predčasná. Lengvarský totiž nijako nereflektoval na obsahové ani na procedurálne výhrady voči OU. Konzervatívci predsa nežiadali, aby OU bolo právne účinné „trochu neskôr“, ale o to, aby sa odstránili jeho obsahové (odborné) nedostatky. Treba preto odolať pokušeniu myslieť si, že vec je vyriešená, keďže OU už neplatí!

Uveriť vo vlastné víťazstvo by znamenalo, že Lengvarský konzervatívcov „opil rožkom“, pričom jediné, čo sa im podarilo získať, je trochu času navyše. Konzervatívcom samozrejme patrí vďaka aj za tento čas. Ak však chcú mať títo (konkrétni politicky vplyvní) konzervatívci akúkoľvek rozumnú politickú budúcnosť, musia s týmto časom naložiť prezieravo. Čo sa dá robiť?

Čo treba urobiť? Tri roviny riešenia…

O riešení problematiky transsexuality v aktuálnom kontexte je vhodné uvažovať v troch základných rovinách – v rovine etickej, právnej a politickej.

V rovine etickej ide o celkový postoj spoločnosti k problému transsexuality. Psychiater Šomšák zdôrazňuje, že ľudia, ktorí trpia na rodovú dysfóriu, si eticky zasluhujú pomoc – mala by prebiehať inkluzívna odborná diskusia o tom, ako ľuďom s touto diagnózou čo najlepšie pomôcť. Táto pomoc bude totiž eticky dobrá, len ak bude realizovaná odborne kompetentne, právne konformne a politicky štandardne. Aktuálne OU zlyháva vo všetkých týchto troch ohľadoch.

V právnej rovine treba zvážiť replikáciu nemeckého vzoru úpravy tejto problematiky v podobe prijatia osobitného zákona o transsexualite. Ten by stanovil jasné a právne záväzné pravidlá, a to aj pre súvisiace podzákonné predpisy, ako to navrhuje psychiater Šomšák. Téma by sa tak stala predmetom širokej celospoločenskej diskusie a transparentného legislatívneho procesu s demokraticky legitímnym výsledkom.

V rovine politickej konzervatívci nemajú inú dôveryhodnú možnosť, ako otvorene pomenovať a odmietnuť Lengvarského „simulačnú hru“. Musia ho verejne znovu požiadať, aby OU naozaj zrušil s tým, že inak im nedá inú možnosť, ako konať „politicky“: teda (i) cestou odvolania ministra (aj s pomocou opozície) alebo (ii) cestou opustenia poslaneckého klubu, v ktorom „sa sľuby nedodržiavajú“.

Je totiž zrejmé, že ak sa konzervatívcom nepodarí dosiahnuť zrušenie OU, zdiskreditujú sa natoľko, že naozaj skončia vo vláde s „hanbou veľkou ako Himaláje“.