Nenápadné Kurzovo dedičstvo. Takmer 20 percent obyvateľov Rakúska sú cudzinci

Rakúsko práve zažilo neočakávanú migračnú debatu. Bola krátka, in­ten­zív­na a bezvýsledná. Nič sa nezmení. Otvoril ju 78-ročný spol­ko­vý prezident Alexander van der Bellen, ktorý zároveň oznámil, že sa rozhodol na jeseň kandidovať na ďalšie šesťročné funk­čné ob­do­bie. Rakúsky prezident povedal: „Myslím si, že občianstvo je niečo ne­smierne cenné, ale nemali by sme sa správať, akoby to bolo nie­čo, čo si človek musí zaslúžiť za 20 rokov.“ Navrhol, aby pri­sťaho­val­ci do­stali občianstvo už po šiestich rokoch pobytu. Pre istotu sa k skráteniu čakacej lehoty nezaviazal: „Teraz to len tak nad­ho­dím.“

Bol to prvý predvolebný ťah politika, ktorý vôbec nemusí robiť kam­paň: Rysuje sa, že štyri z pia­tich parlamentných strán ne­po­sta­via do prezidentských volieb vlastného kandidáta, iba pra­vi­co­vo­po­pu­listic­kí Slobodní hľadajú vo svojich radoch protikandidáta pre do­pre­du prehratý boj. Pravdepodobne to nebude žiadna ťažká váha, ho­vo­rí sa o pomerne neznámej poslankyni Susanne Fürstovej. V Rakúsku platí nepísané pravidlo, že proti úradujúcemu prezidentovi sa ne­bro­jí, všetci predchádzajúci prezidenti boli opätovne zvolení drvi­vou väčšinou. Van der Bellen nebude výnimkou: Správal sa k ve­dú­cim politickým aktérom benevolentne, pozastavenie základných práv pre nazaočkovaných ani náznakom nekritizoval, ani do­mi­nant­nej vládnej strane ľudovcov žiadne naschvály ne­ro­bil, no a národ si zvykol na humor, s ktorým staručký profesor moderoval časté zme­ny vlád – počas štyroch rokov inauguroval štyrikrát kancelára a raz kan­ce­lárku. Rakúšania majú radi, keď v zimnom paláci Habs­bur­govcov Hofburg sedí taký typ neškodného submisívneho ujka.

Van der Bellen ešte na začiatku svojho prezidentovania šokoval s po­známkou, že Rakúšanky by mohli zvážiť nosenie islamskej šatky. Vraj na znak odmietnutia vlád­nej islamofóbie. Odvtedy sa bývalý predseda Ze­le­ných migračnej problematike nevenoval. Vedel, že nemal šan­cu po­cho­diť, keďže Ľudová strana ÖVP vďačila za svoje volebné úspechy hlavne tvrdej migračnej línii. Teraz poslal bývalý predseda Zelených zeleno-progresívnym vítačom signál, že je stále jedným z nich. Veľa ho to nestálo. Bol to iba nápad, za ktorý nejde bo­jovať.

Formálne mal prezident pravdu: rakúsky štát je pri roz­dá­vaní svojich pasov pomerne skúpy. V pomere k počtu obyvateľov boli v roku 2020 v EÚ iba štyri štáty, ktoré udelili občianstvo ešte menšiemu počtu osôb než Rakúsko: Česká republika a pobaltské štá­ty. Zďaleka najvyššiu mieru na­tu­ra­lizácie malo s 8,6 percentami Švéd­sko, Slovensko malo 0,7 percenta (ale pri výrazne iných číslach), Rakúsko 0,6 percenta. Treba tiež ve­dieť, že získanie občianstva už po šiestich rokoch je v Rakúsku mož­né, kedysi to zaviedol mladučký štátny tajomník pre integráciu – to meno by ste si mohli pamätať – Se­bastian Kurz. Sú tam, pravda, niektoré podmienky: Uchádzač musí byť pre­ukázateľne dobre integrovaný, musí ovládať nemčinu na dobrej úro­vni (B2), ideálne by sa mal angažovať v nejakom spolku a mal by mať platenú prácu s čistým mesačným príjmom aspoň 1 200 eur (čo je v Rakúsku podpriemerný plat). Ukázalo sa, že takých ukážkových pri­sťahovalcov v Rakúsku nie je až tak veľa.

Nie príliš seriózny návrh prezidenta postavil Ľudovú stranu do po­hodlnej pozície. ÖVP trápia mizerné čísla v prieskumoch, od začiatku pan­dé­mie stratili takmer polovicu sympatizantov, zmizol jej niek­dajší spa­siteľ Kurz a prenasleduje ju zlá karma z ko­rupčných káuz a z očkovacieho apartheid režimu uplynulej zimy. Te­raz sa mohli ľudovci predvádzať ako strážcovia rakúskej identi­ty. Povedali: S nami nie. Povedali: Nie je to v koaličnej zmluve. S tým majú pravdu, Zelení museli v koaličnej zmluve nechtiac súh­la­siť s pokračovaním (na prvý pohľad) re­štriktív­nej migračnej po­li­ti­ky.

Tým sa debata už aj skončila, hoci sa mala iba začať.

Skutkový stav je totiž takýto: Masové prisťahovalectvo do Rakúska má stále rekordné rozmery. Na číslach nevidieť, že pro­ti­mig­račné pravicové vlády by s tým niečo spravili. Príklad: v ab­solút­nych aj re­latívnych číslach bolo najviac pasov rozdaných v období od roku 1999 do roku 2006 – najviac v roku 2003, vtedy dos­talo až 45 112 osôb ra­kúske občianstvo. Čuduj sa svete, v tom istom ob­dobí, v rokoch 2000 až 2006, vládla pravicová vláda s proti­mig­rač­nými Slo­bod­nými.

Príklad 2: Karl Nehammer, v poslednom polroku spolkový kan­ce­lár a v roku 2021 minister vnútra, sa síce hral na tvrdého chlapíka a ne­chal v januári minulého roku (v rúšku a v noci) deportovať 12-ročnú, v Rakúsku narodenú Gruzínku Tinu, no zároveň mlčky dopustil, že ile­gál­na migrácia z Blízkeho východu dosiahla takmer taký rozmer ako počas utečeneckej krízy: v roku 2021 podalo žiadosť o azyl 39 930 osôb. Viac ako polovica z nich boli zase Sýrčania a Afgánci, 83 per­cent z nich muži. Na rozdiel od takého Maďarska im nikto nebraní v tom, aby vstúpili na územie Rakúskej re­publiky. Keď tam už sú, sú v systéme, rozsiahla byrokracia ich chrá­ni a iba veľmi malému percentu hrozí deportácia.

Dnes už viac ako štvrtina rakúskeho obyvateľstva pochádza zo za­hra­ničia. V roku 2012 tvorili cudzinci bez rakúskeho pasu 11,3 percent obyvateľstva, tento rok ich je už 17,7 percenta. Je to ohromná masa ľudí – 1,6 milióna z čoskoro deviatich milió­nov. Niektorí z nich ne­dos­tanú rakúske občianstvo nikdy, mnohí z nich musia ešte počkať na uplynutie lehoty desať rokov alebo dlhšie, no pro­b­lém je primárne v dimenziách: Počet cudzincov s trva­lým pobytom sa za posledných 10 rokov zvý­šil v priemere o pri­bliž­ne 62-tisíc osôb ročne. Celý ten čas boli ľudovci vo vláde. A takmer celý ten čas spoluurčoval cudzineckú politiku protiimigračný hrdi­na Sebastian Kurz.

Niežeby sa všetko robilo zle: Pozitívne prekvapuje napríklad fakt, že už od roku 2006 dostáva občianstvo viac žien ako mužov (2021: 54 per­cent) a že ženy majú aj násobne väčšiu šancu na získanie azylu. As­poň niečo, inak by sa štvrtá najväčšia afganská komunita na sve­te (samí mladí moslimskí chlapi) mohla najviac pýšiť rakúskym pa­som. Celkovo sa však treba obávať, že Rakúšanov zo vzniknutej si­tuá­cie bude ešte bolieť hlava: 1,6 milióna ľudí, ktorí dlhodobo v kra­jine žijú, ale nesmú si hovoriť Rakúšania – to nie je záruka sta­bility.