Inflácia nahráva vzniku digitálnych peňazí centrálnych bánk

Hľadal sa totiž nástroj, ktorý by v dobe nulových úrokových sadzieb a nízkej inflácie dotlačil domácnosti k vyššej spotrebe. Peniaze do ekonomiky tiekli, ale neotáčali sa v spotrebe tak, ako by sa centrálnym bankám páčilo. CBDC bolo niečo, čo stálo za preskúmanie.

Prvýkrát s týmto termínom prišla práve v roku 2014 britská Bank of England a nijako sa netajila tým, že ju inšpiroval Bitcoin. Dávalo zmysel pozrieť sa na to, či kryptomena nie je len technologický výstrelok alebo azda konkurencia centrálnym bankám, ale aj na to, či by celá táto nová myšlienka nejako nemohla centrálnym bankárom pomôcť k vyššej inflácii.

Myšlienku ale čoskoro opustili, pretože sa zdala byť na použitie v menovej politike slepá. CBDC sa tu a tam vyskúšali, ale ako nástroj na vyvolávanie inflácie sa vhodné nezdali. V akomkoľvek dnes mysliteľnom návrhu sa im dalo vyhnúť, prípadne ich naozaj minúť, a tlačiť tak na vyššie ceny, ale na druhej strane by sme zase ušetrili viac fyzických či bankových eur. Donútiť nás nakupovať viac jedla nie je ľahké.

V centrálnej banke za vysoký úrok

Je ale oveľa jednoduchšie tlačiť nás do toho, aby sme nakupovali menej. A to by sa centrálnym bankám hodilo práve teraz v čase vysokej inflácie. CBDC sa dá ľahko predstaviť ako ďalší účet v internetovom bankovníctve, kam si klient banky môže posielať digitálne eurá. Robil by to rád, pretože účet by bol v skutočnosti vedený v centrálnej banke a tá by mu mohla ľahko pripisovať vysoké úroky.

Predstavme si napríklad 10-percentný úrok do výšky 100-tisíc eur vkladu. Väčšina ľudí by si na takýto účet uložila nielen svoje úspory, ale aj obmedzila nejakú spotrebu, aby mohla úroky využiť. A také obmedzenie spotreby by mohlo hnať ceny dole. A keď by inflácia klesla, úroky by centrálna banka opäť znížila.

Má to aj otázniky

Znie to ľahko, ale má to svoje zásadné otázniky. Je otázkou, či je vôbec takéto správanie centrálnych bánk legálne. Konkurovali by totiž komerčným bankám, ktoré si nemôžu dovoliť nastaviť úroky na sporiacom účte na 10 percent. Skrachovali by.

Centrálne banky ale skrachovať nemôžu. Niektoré komerčné banky, najmä tie malé, ktoré sú závislé na lákaní klientov na vyššie úroky, by tak pravdepodobne skrachovali alebo by ich kúpili väčšie peňažné ústavy. Trh bánk by sa mohol stať oligopolom s horšími a drahšími službami.

Centrálne banky by dostali väčšiu kontrolu nad našimi peniazmi a sympaticky vysoké úroky v dobách inflácie by ľahko menili na záporné úroky v čase recesie. Jednoducho by sme si obhájili, že je rozumné obmedziť míňanie týchto peňazí len za to, čo je domáce a v spotrebnom koši, aby sme podporili našich výrobcov a našu infláciu, ale za cenu zásadného obmedzenia spotrebiteľskej slobody.