Merkelovej zlyhanie sa Ruska týka, ale inak, ako vravia Ukrajinci

O najznámejšej nemeckej dôchodkyni, ktorá si ináč vychutnáva život v ústraní, bolo v týchto dňoch hneď dvakrát počuť. Najprv sa jej pri­hodilo, čo sa eš­te žiad­ne­mu kancelárovi povojnového Nemecka ne­sta­lo: pokarhal ju – aj keď len s tes­ným po­merom hlasov 5:3 – naj­vyš­ší nemecký súd, ši­roko rešpektovaný Spolkový ústavný súd so sídlom v Karls­ruhe. A potom po­sky­tla v poradí iba druhý rozhovor po od­cho­de z po­li­ti­ky.

Odkedy vypukla ukrajinská vojna, Angela Merkelová sa musí vy­spo­ria­dať so zmenou verejnej (presnejšie povedané, uverejnenej) mien­ky o jej dedičstve: politicko-mediálny establišment bol pred kon­com jej 16-roč­nej éry presvedčený, že kancelárka bude strašne chý­bať, od 24. feb­ruára si myslí niečo celkom iné. Práve včerajší fa­núšikovia jej dnes vy­čítajú, že zvý­šila závislosť Nemecka od rus­kého plynu, ba že nebráni­la voj­ne v zárodku. Na druhej strane chýba dnes niektorým z tých, ktorí sa včera nevedeli dočkať jej odchodu.

Previnenie, pre ktoré Merkelová prehrala pojednanie na Ústavnom su­de, nepredstavuje pre establišment problém – ešte aj post­kon­zer­va­tív­ny den­ník Frankfurter Allgemeine vidí prešľap skôr na strane Karls­ru­he. Ústavný sud rozhodol, že sa Merkelová dopustila po­ru­še­nia práv nacionalistickej strany AfD, témou je rovnosť prí­le­ži­tostí. Ide o uda­los­ti z 5. februára v roku 2020 v kra­jinskom parlamente vý­cho­do­nemeckého Durínska. V ten deň uzavreli durínske pobočky Mer­ke­lo­vej CDU, protimigračnej AfD a malej liberálnej FDP zá­ku­lis­nú koa­lí­ciu a zvolili liberála Thomasa Kemmericha za krajinského pre­mié­ra. Prelomili tým tabu, že žiadna z „demokratických strán“ nijako ne­smie spolupracovať s „hnedou“ AfD. Pobúrenie juste milieu bolo ob­rovské.

Kancelárka na druhý deň prelomila iné tabu, ktoré spočíva v tom, že sa nemeckí kancelári v zahraničí zásadne nevyjadrujú k vnú­tro­ne­meckej po­li­ti­ke. Merkelová sa práve nachádzala v Južnej Afrike a vy­užila tla­čov­ku s pre­zidentom JAR, aby odkázala svojim durínskym stra­níkom, že spolupráca s AfD je „neodpustiteľnou udalosťou“, ktorú treba zvrátiť. Kemmerich sa ihneď stiahol, neskôr sa mohol od­vo­la­ný premiér z krajne ľavicovej strany do úradu premiéra vrátiť. Fakt, že nemal väčšinu, už nevadil.

Z politického hľadiska bol durínsky problém vyriešený, z práv­nej perspektívy vtedy Mer­kelová hazardovala. Keďže nemecký kan­ce­lár musí v takýchto zá­ležitostiach konať stranícky neutrálne, poru­šila ús­tavu.

Poďme k niečomu súčasnejšiemu. Rozhovor číslo dva v krátkom čase. Po­všim­nutiahodný je detail, že kresťanská demokratka (čitateľ Štandardu mi odpustí ten zvyk) ho zase po­skyt­la progresívnemu médiu. Prvé in­ter­view dala progresívno-li­be­rál­nemu Spieglu, druhé re­dak­cii s rešpekt vz­bud­zujúcim názvom Redak­tionsnetzwerk Deutschland RND („Re­dak­č­ná sieť Nemecko“). Ide o re­dak­ciu, ktorá požíva v nemeckých médiách veľkú autoritu a je jed­ným zo zdrojov, z ktorého kolegovia citujú najviac. Redakcia sídli v Hannoveri a dodáva viac ako 60 nemeckým regionálnym den­ní­kom spra­vodajstvo o celonemeckých témach. Ani v Nemecku mnohí ne­ve­dia, že RND patrí pod Deutsche Druck- und Verlagsgesellschaft, kto­rá je vo vlastníctve strany kancelára Olafa Scholza SPD. Mer­ke­lo­vá si vybrala dobre, ani Spiegel, ani RND ju príliš negrilovali. Konzervatívni novinári by asi prišli s nepríjemnejšími otázkami.

V rozhovore s Redaktionsnetzwerk Deutschland ukazuje ex­kan­ce­lár­ka ve­ľa sympatických stránok. Východná Nemka, ktorá strávila prvých 36 rokov svoj­ho života v inom nemeckom štáte (v komu­nis­tic­kej, so­vietskou ar­mádou okupova­nej diktatúre NDR), vysvetľuje na­prí­klad, prečo sa až v poslednej fáze svojho kancelárstva po­sta­vila za východných Nemcov – vraj nechcela ukázať žiadnu „zra­ni­teľ­nosť“. Aj o „západonemeckej arogancii“, ktorej vo svojich za­čiat­koch če­li­la každým dňom, začala rozprávať až v svojom poslednom pre­jave ku Dňu ne­mec­kej jednoty. Hovorí: „Snažila som sa zachovať vy­sokú mieru objektivity.“ Úrad podľa nej vyžadoval, aby sa človek ne­za­obe­ral ľútosťou alebo konkrétnymi životopisnými skúsenosťami. Ako „jed­na z posledných žiačok Helmuta Koh­la“ citovala jeho ne­šar­mant­né krédo Entscheidend ist, was hinten rauskommt, „dô­le­ži­té je to, čo zozadu vychádza“. Kohlova žiačka dodala: „A nie je tak veľ­mi dô­ležité, ako človek vyjadruje svoje zdesenie.“

Čitatelia novín z mediálneho koncernu SPD sa budú môcť do nej vcítiť, keď Mer­kelová s úľavou zvolala: „Teraz som slobodná.“ Aj keď sa podľa vlastných slov nestala „polomŕtvou troskou“, bola „už dosť vy­čer­pa­ná“. Keďže už v roku 1991 nastúpila ako ministerka do spolkovej vlády, bola 30 rokov nepretržite v špičkovej politike. Celý ten čas nemohla slobodne rozhodovať o svojom čase: „Cenou je vysoká mie­ra vzdania sa súkromia a nepretržitej dostupnosti. Vždy, v kto­rú­koľvek dennú alebo nočnú hodinu, či už na Vianoce, alebo na Nový rok. Kancelársky úrad bol vždy na prvom mieste.“ Aj na smútok za matkou, ktorá zomrela v roku 2019 niekoľko dní pred samitom EÚ, bo­lo podľa nej málo času. „Keď je to Rada EÚ, tak je to Rada EÚ. Keď je nočné sedenie, je to nočné sedenie. Ak nie som v posteli so 40-stupňovou horúčkou, jednoducho idem na zasadnutie Rady EÚ.“

V decembri sa začala nová etapa života. Spolu s dlho­roč­nou šéfkou jej kan­ce­lá­rie Beate Baumannovou píše knihu o svojom kancelárovaní, ale aj o detstve a mladosti v NDR. Zdôrazňuje, že počas 30 rokov politiky urobila len málo z toho, čo je pre iných ľudí samo­zrej­mosťou: „Teraz sa dostávam do tej časti svojho života, ktorá mi bo­la predtým odopretá.“ Začala cestovať, najprv do obľúbeného Ta­lian­s­ka, no postupne by chcela začať preskúmavať aj vlastnú do­mo­vi­nu. Hovorí: „Málokedy som bola bez cieľa v starých spolkových kra­ji­nách.“ Staré spolkové krajiny, to je korektný vyraz pre zá­pad­né Ne­mecko.

Tu to začína byť zaujímavé. Ukazuje sa, že BRD („SRN“), te­da tá väč­šia časť krajiny, ktorá bola už od čias druhej svetovej voj­ny de­mo­kratickým štátom s členstvom v eu­róp­s­kych a atlantických štruk­túrach, je pre tú východniarku stále v niečom terra in­cog­ni­ta. Táto kedysi konformistická, ba až zapálená zväzáčka v komuni­s­tic­kom zväze mládeže Freie Deut­sche Jugend, ktorá sa ako naj­váš­ni­vejšia ruš­ti­nár­ka rodného mestečka Temp­lín prebojovala až na med­zi­ná­rodnú olym­piádu ruš­tiny do Moskvy, sa v tom rozhovore vyspovedá z toho, že je v západnom Nemecku stále cudzinkou.

Pomenuje hneď niektorých z najdôležitejších národných svätýň ne­mec­kého národa vrátane mýtického miesta na najužšom úseku Rý­na Loreley, čo je zároveň meno nebezpečnej skaly a vodnej víly, kto­rá svojím spevom láka plavcov do záhuby. Ešte aj Karel Gott os­pie­val Loreley. Samozrejme, ako spolková mi­nisterka, líderka opozície a spolková kancelárka precestovala to zá­padné Nemecko možno aj ti­sí­ckrát, no zakaždým v úzkom korzete politickej práce v rámci ne­ja­kej delegácie. Exkancelárka Nemecka sa priznáva: „Nikdy som ne­bola len tak v Loreley alebo v do­li­ne Mo­sely alebo sama v ka­te­drá­le v Trevíri alebo v katedrále v Spe­ye­ri.“

Skúsme myšlienkový experiment. Predstavme si, že by na Slovensku bol 67-roč­ný kresťanskodemokratický expremiér, ktorý 16 rokov ne­pre­tržite vlá­dol Slovákom a teraz na dôchodku by oznámil: no a te­raz sa môžem po­ma­ly ísť pozrieť na košickú katedrálu, na Spišský hrad, na Ho­rehro­nie aj k Jánošíkovi. Obávam sa, že by tým asi vy­vo­lal búrlivý výsmech. V Nemecku sa o tej drobnosti ani nediskutuje.

Naopak, Nemecko čaká pri každom objavení sa Merkelovej na ve­rej­no­s­ti, či sa napokon ospravedlní za svoju politiku voči Rusku, alebo si aspoň prizná nejakú tú chybu. Podobne ako jej predchodca Gerhard Schrö­der, ani ona požadované mea culpa neperformuje. Zdôrazňuje, že sa svojho času ak­tívne sna­žila o diverzifikáciu dodávok plynu. Politicky k tomu pri­pra­vovala dva LNG terminály, keďže si ale málokto ten drahší plyn objednal, napokon neboli postavené. Lacný ruský plyn bol v záuj­me nemeckého priemyslu, bodka.

Celkom rázne odmieta obľúbenú myšlienkovú figúru, že plyn bol „zbraňou“. Vraj neverila v heslo Wandel durch Handel, „zmenu pro­stredníctvom obchodu, ale v spojenie prostredníctvom obchodu, a to s druhou najväčšou jadrovou mocnosťou na svete“. V nezmenenej podobe obhajuje svoj pozitívny postoj k plynovodu Nord Stream 2 v Baltskom mori napriek ruskej anexii Krymu. Odmieta kritiku, že tento plynovod vystavil Ukrajinu vyššiemu riziku invázie zo strany Ruska: „V tom čase kolovala téza, že keď bude Nord Stream 2 v prevádzke, Putin zastaví dodávky plynu cez Uk­rajinu alebo na ňu dokonca zaútočí.“ Západ podľa nej však zabezpečil, aby sa plyn naďalej dodával aj cez Ukrajinu a aby Ukrajina naďalej dostávala tran­zit­né poplatky. Keďže Putin 24. februára zaútočil na Ukrajinu, hoci cez Nord Stream 2 ešte nepretiekol ani jeden kubík plynu, „v tomto zmysle plyn zbraňou nebol“.

Nepripúšťa ani iné chyby. Pritom sa „najmocnejšia žena sve­ta“ dopustila v úrade niekoľkých tak závažných chýb, že sa jej nemôže rov­nať žiadny z kancelárov pred ňou.

Uvediem len tri. O prvých dvoch sa diskutovalo už ti­síckrát, o treťom sa nediskutuje takmer vôbec – hoci práve chyba číslo 3 je, pokiaľ ide o frontový vývoj, najpálčivejšia.

1. Prvej osudovej chyby sa Merkelová dopustila v roku 2011, keď do­slo­va cez noc roz­hod­la o vystúpení Nemecka z jadrovej energie – bez pl­ánu. Od­sta­ve­nie atómoviek, ktoré malo byť dokončené práve v tom na­šom pre­kliatom ro­ku 2022, je hlavným, ak nie jediným dôvodom, pre­čo Nemecko po­tre­bo­valo čoraz viac plynu, ktorý v čoraz väčších ob­jemoch na­ku­po­va­la v Rusku. Nord Stream 2 je priamym dôsledkom Atom­ausstiegu.

Merkelová háji toto rozhodnutie neochvejne, nedávno ešte aj v roz­ho­vore so Spieglom. Argumentuje emóciami, ktoré burcovali Nemcov 11. marca roku 2011, v deň katastrofy v japonskej jadrovej elek­trár­ni Fu­ku­ši­ma. Usúdila vtedy, že tá emócia predstavuje zasadnú zmenu ve­rejnej mienky o jadrovej energii. Argument, že ďalšie vy­uží­vanie jad­rovej energie sa politicky už veľmi nedalo ustáť, ob­sto­jí len čias­točne. Nemecký Atomausstieg sa ukázal ako dosť sin­gu­lárna voľba, zvy­šok sveta sa nenechal vyrušiť a nechápal, prečo sa Mer­ke­lová musela tak po­náhľať – ďalšie voľby do Spolkového snemu boli až o dva a pol ro­ka ne­skôr. V každom prípade získala vtedy body v zeleno-progresívnom main­strea­me západných veľkomiest a voľby v roku 2013 sa stali je­di­ný­mi, ktoré presvedčivo vyhrala.

Nemecká energetika a ekonomika za predčasné odstavenie atómových elektrární pyká však viac a viac. Natíska sa otázka, či mohla kan­ce­lár­ka, ktorá poz­ná ľudové vrstvy západonemeckej spoločnosti približne tak dobre ako Loreley, národnú náladu vôbec odhadnúť. Nepodriadila sa skôr kon­formisticky západnej elite?

2. Ďalšiu fatálnu chybu urobila v septembri roka 2015, keď sa z ne­mec­kých hraníc stalo nestrážené korzo, keď milión mladých moslimov z Blíz­keho východu vítala v Nemecku. Vtedy sa v Európe pokazilo ve­ľa vecí: značná časť Nemcov stratila vieru vo funkčnosť svojho štá­tu, Európska únia bola na roky rozhádaná, opodstatnená nedôvera ľudu k mediálnej elite znížili odolnosť obyvateľstva proti hyb­rid­ným vojnám a ruskej propagande. Vďaka tomu si Merkelová získala večnú lásku progresívneho mul­tikulti establišmentu – ktorý je dodnes v svojej podstate západonemecký. Najhoršie bolo, že Merkelová vtedy ne­bránila vyčíňaniu najmä mainstreamových novinárov – tí v svojom bes­není pra­nie­ro­va­li a kriminalizovali odporcov masovej migrácie. Kancelárka takým spôsobom vytvárala podmienky pre úspech nacionalistickej AfD.

Merkelová v rozhovore pre RND hovorí, že utečenecká kríza bola naj­stresovejším obdobím jej 16 rokov v úrade kancelára: „Rok 2015/2016 bol mimoriadne stresujúcim obdobím, v ktorom som však bola vnútorne veľmi silná.“ Tvrdí, že konala v súlade s kres­ťans­ký­mi hodnotami CDU a nemeckej ústavy. Podľa jej slov kontroverzia, ktorá spre­vád­za­la jej rozhodnutie prijať migrantov, stála za to: „Vôbec to nepovažujem za najväčšie dno. Viac ma ovplyvnili nie­kto­ré konflikty oko­lo korony.“

3. V aktuálnom rozhovore sa preberá aj cesta k ukrajinskej vojne. Merkelová rozpráva, že ruský prezident Putin v po­slednom čase už nebol ochotný zor­ga­ni­zo­vať mi­nuloročný samit so zástupcami Ruska, Ukrajiny, Nemecka a Fran­cúz­s­ka v nor­mand­skom formáte „a na druhej strane sa mi tiež ne­po­da­rilo vytvoriť ďalší eu­rópsky a ruský for­mát dis­kusie o eu­róp­skom bez­peč­nostnom po­riad­ku, ktorý by dopĺňal nor­mand­ský for­mát“. Ne­vieme, ako veľmi sa sna­žila o zachovanie mie­ru v Európe, pri uzavretí Minských do­ho­vo­rov sedem rokov dozadu však ur­čite prispela k tomu, aby bol z vojny na Don­ba­se na niekoľko rokov ak nie zamrznutý, tak aspoň oveľa menej horúci konflikt. Mer­ke­lová mô­že za veľa, za ukrajinskú vojnu ale nie.

Mimoriadne zaujímavé je, že nikomu nenapadne, aby sa pýtal Mer­ke­lo­vej na niečo, za čo spoluzodpovednosť skutočne nesie – za sank­č­ný režim proti Rusku. Ten tu už máme presne osem rokov. Začalo to z dnešného hľadiska skromne, ako reakcia Západu na anexiu Krymu a pád malajzijského lietadla, od 24. februára je z toho seriálová vý­ro­ba, už sa pracuje na siedmom balíku.

Pro­mi­nent­nej nemeckej dôchodkyni snáď nebudem krivdiť, ak ju za­ra­dím medzi hlavných autorov protiruských sankcií. Z morálneho hľa­diska sú opodstatnené, počas ôsmich rokov by však už aj mohli priniesť nejaké výsledky, ale výsledky nie sú. V niečom Rusko do­kon­ca posilnili: do zavedenia sankcií a ruských protisankcií bolo ťaž­ké zo­hnať v rus­kej reštaurácii ruskú minerálku a v ruskom su­per­mar­ke­te ruský syr, až sankcie stimulovali vlastnú výrobu. Te­raz už nejde o syr, teraz si začala Európska únia vážne škodiť.

Fakt, že sankcie – jemne povedané – neukazujú želaný účinok, bolo vi­di­eť už celé roky. Napriek tomu padlo pri kancelárke Merkelovej kaž­dý rok v tichosti to isté rozhodnutie – že sankcie budú s tupým automatizmom pred­ĺžené o ďalší rok.

Nevedno, či to v Bruseli už raz skúsili s tam inak tak obľúbenou eva­lu­áciou všetkého možného. Nevedno, či Merkelovú občas neprenasledujú po­chy­b­no­sti. Pro­tiruské sankcie, ktoré spolu s inými vymyslela a presa­di­la, sú až rozprávkovo neúspešné. Merkelová sa za to nemusí kajať, to po­ch­múr­ne nemecké divadlo verejných spovedí nepomôže nikomu. Ale povedať k tomu zopár slov, to by bolo od nej pekné.