Z politického hľadiska bol durínsky problém vyriešený, z právnej perspektívy vtedy Merkelová hazardovala. Keďže nemecký kancelár musí v takýchto záležitostiach konať stranícky neutrálne, porušila ústavu.
Poďme k niečomu súčasnejšiemu. Rozhovor číslo dva v krátkom čase. Povšimnutiahodný je detail, že kresťanská demokratka (čitateľ Štandardu mi odpustí ten zvyk) ho zase poskytla progresívnemu médiu. Prvé interview dala progresívno-liberálnemu Spieglu, druhé redakcii s rešpekt vzbudzujúcim názvom Redaktionsnetzwerk Deutschland RND („Redakčná sieť Nemecko“). Ide o redakciu, ktorá požíva v nemeckých médiách veľkú autoritu a je jedným zo zdrojov, z ktorého kolegovia citujú najviac. Redakcia sídli v Hannoveri a dodáva viac ako 60 nemeckým regionálnym denníkom spravodajstvo o celonemeckých témach. Ani v Nemecku mnohí nevedia, že RND patrí pod Deutsche Druck- und Verlagsgesellschaft, ktorá je vo vlastníctve strany kancelára Olafa Scholza SPD. Merkelová si vybrala dobre, ani Spiegel, ani RND ju príliš negrilovali. Konzervatívni novinári by asi prišli s nepríjemnejšími otázkami.
V rozhovore s Redaktionsnetzwerk Deutschland ukazuje exkancelárka veľa sympatických stránok. Východná Nemka, ktorá strávila prvých 36 rokov svojho života v inom nemeckom štáte (v komunistickej, sovietskou armádou okupovanej diktatúre NDR), vysvetľuje napríklad, prečo sa až v poslednej fáze svojho kancelárstva postavila za východných Nemcov – vraj nechcela ukázať žiadnu „zraniteľnosť“. Aj o „západonemeckej arogancii“, ktorej vo svojich začiatkoch čelila každým dňom, začala rozprávať až v svojom poslednom prejave ku Dňu nemeckej jednoty. Hovorí: „Snažila som sa zachovať vysokú mieru objektivity.“ Úrad podľa nej vyžadoval, aby sa človek nezaoberal ľútosťou alebo konkrétnymi životopisnými skúsenosťami. Ako „jedna z posledných žiačok Helmuta Kohla“ citovala jeho nešarmantné krédo Entscheidend ist, was hinten rauskommt, „dôležité je to, čo zozadu vychádza“. Kohlova žiačka dodala: „A nie je tak veľmi dôležité, ako človek vyjadruje svoje zdesenie.“
Čitatelia novín z mediálneho koncernu SPD sa budú môcť do nej vcítiť, keď Merkelová s úľavou zvolala: „Teraz som slobodná.“ Aj keď sa podľa vlastných slov nestala „polomŕtvou troskou“, bola „už dosť vyčerpaná“. Keďže už v roku 1991 nastúpila ako ministerka do spolkovej vlády, bola 30 rokov nepretržite v špičkovej politike. Celý ten čas nemohla slobodne rozhodovať o svojom čase: „Cenou je vysoká miera vzdania sa súkromia a nepretržitej dostupnosti. Vždy, v ktorúkoľvek dennú alebo nočnú hodinu, či už na Vianoce, alebo na Nový rok. Kancelársky úrad bol vždy na prvom mieste.“ Aj na smútok za matkou, ktorá zomrela v roku 2019 niekoľko dní pred samitom EÚ, bolo podľa nej málo času. „Keď je to Rada EÚ, tak je to Rada EÚ. Keď je nočné sedenie, je to nočné sedenie. Ak nie som v posteli so 40-stupňovou horúčkou, jednoducho idem na zasadnutie Rady EÚ.“
V decembri sa začala nová etapa života. Spolu s dlhoročnou šéfkou jej kancelárie Beate Baumannovou píše knihu o svojom kancelárovaní, ale aj o detstve a mladosti v NDR. Zdôrazňuje, že počas 30 rokov politiky urobila len málo z toho, čo je pre iných ľudí samozrejmosťou: „Teraz sa dostávam do tej časti svojho života, ktorá mi bola predtým odopretá.“ Začala cestovať, najprv do obľúbeného Talianska, no postupne by chcela začať preskúmavať aj vlastnú domovinu. Hovorí: „Málokedy som bola bez cieľa v starých spolkových krajinách.“ Staré spolkové krajiny, to je korektný vyraz pre západné Nemecko.
Tu to začína byť zaujímavé. Ukazuje sa, že BRD („SRN“), teda tá väčšia časť krajiny, ktorá bola už od čias druhej svetovej vojny demokratickým štátom s členstvom v európskych a atlantických štruktúrach, je pre tú východniarku stále v niečom terra incognita. Táto kedysi konformistická, ba až zapálená zväzáčka v komunistickom zväze mládeže Freie Deutsche Jugend, ktorá sa ako najvášnivejšia ruštinárka rodného mestečka Templín prebojovala až na medzinárodnú olympiádu ruštiny do Moskvy, sa v tom rozhovore vyspovedá z toho, že je v západnom Nemecku stále cudzinkou.
Pomenuje hneď niektorých z najdôležitejších národných svätýň nemeckého národa vrátane mýtického miesta na najužšom úseku Rýna Loreley, čo je zároveň meno nebezpečnej skaly a vodnej víly, ktorá svojím spevom láka plavcov do záhuby. Ešte aj Karel Gott ospieval Loreley. Samozrejme, ako spolková ministerka, líderka opozície a spolková kancelárka precestovala to západné Nemecko možno aj tisíckrát, no zakaždým v úzkom korzete politickej práce v rámci nejakej delegácie. Exkancelárka Nemecka sa priznáva: „Nikdy som nebola len tak v Loreley alebo v doline Mosely alebo sama v katedrále v Trevíri alebo v katedrále v Speyeri.“
Skúsme myšlienkový experiment. Predstavme si, že by na Slovensku bol 67-ročný kresťanskodemokratický expremiér, ktorý 16 rokov nepretržite vládol Slovákom a teraz na dôchodku by oznámil: no a teraz sa môžem pomaly ísť pozrieť na košickú katedrálu, na Spišský hrad, na Horehronie aj k Jánošíkovi. Obávam sa, že by tým asi vyvolal búrlivý výsmech. V Nemecku sa o tej drobnosti ani nediskutuje.
Naopak, Nemecko čaká pri každom objavení sa Merkelovej na verejnosti, či sa napokon ospravedlní za svoju politiku voči Rusku, alebo si aspoň prizná nejakú tú chybu. Podobne ako jej predchodca Gerhard Schröder, ani ona požadované mea culpa neperformuje. Zdôrazňuje, že sa svojho času aktívne snažila o diverzifikáciu dodávok plynu. Politicky k tomu pripravovala dva LNG terminály, keďže si ale málokto ten drahší plyn objednal, napokon neboli postavené. Lacný ruský plyn bol v záujme nemeckého priemyslu, bodka.
Celkom rázne odmieta obľúbenú myšlienkovú figúru, že plyn bol „zbraňou“. Vraj neverila v heslo Wandel durch Handel, „zmenu prostredníctvom obchodu, ale v spojenie prostredníctvom obchodu, a to s druhou najväčšou jadrovou mocnosťou na svete“. V nezmenenej podobe obhajuje svoj pozitívny postoj k plynovodu Nord Stream 2 v Baltskom mori napriek ruskej anexii Krymu. Odmieta kritiku, že tento plynovod vystavil Ukrajinu vyššiemu riziku invázie zo strany Ruska: „V tom čase kolovala téza, že keď bude Nord Stream 2 v prevádzke, Putin zastaví dodávky plynu cez Ukrajinu alebo na ňu dokonca zaútočí.“ Západ podľa nej však zabezpečil, aby sa plyn naďalej dodával aj cez Ukrajinu a aby Ukrajina naďalej dostávala tranzitné poplatky. Keďže Putin 24. februára zaútočil na Ukrajinu, hoci cez Nord Stream 2 ešte nepretiekol ani jeden kubík plynu, „v tomto zmysle plyn zbraňou nebol“.
Nepripúšťa ani iné chyby. Pritom sa „najmocnejšia žena sveta“ dopustila v úrade niekoľkých tak závažných chýb, že sa jej nemôže rovnať žiadny z kancelárov pred ňou.
Uvediem len tri. O prvých dvoch sa diskutovalo už tisíckrát, o treťom sa nediskutuje takmer vôbec – hoci práve chyba číslo 3 je, pokiaľ ide o frontový vývoj, najpálčivejšia.
1. Prvej osudovej chyby sa Merkelová dopustila v roku 2011, keď doslova cez noc rozhodla o vystúpení Nemecka z jadrovej energie – bez plánu. Odstavenie atómoviek, ktoré malo byť dokončené práve v tom našom prekliatom roku 2022, je hlavným, ak nie jediným dôvodom, prečo Nemecko potrebovalo čoraz viac plynu, ktorý v čoraz väčších objemoch nakupovala v Rusku. Nord Stream 2 je priamym dôsledkom Atomausstiegu.
Merkelová háji toto rozhodnutie neochvejne, nedávno ešte aj v rozhovore so Spieglom. Argumentuje emóciami, ktoré burcovali Nemcov 11. marca roku 2011, v deň katastrofy v japonskej jadrovej elektrárni Fukušima. Usúdila vtedy, že tá emócia predstavuje zasadnú zmenu verejnej mienky o jadrovej energii. Argument, že ďalšie využívanie jadrovej energie sa politicky už veľmi nedalo ustáť, obstojí len čiastočne. Nemecký Atomausstieg sa ukázal ako dosť singulárna voľba, zvyšok sveta sa nenechal vyrušiť a nechápal, prečo sa Merkelová musela tak ponáhľať – ďalšie voľby do Spolkového snemu boli až o dva a pol roka neskôr. V každom prípade získala vtedy body v zeleno-progresívnom mainstreame západných veľkomiest a voľby v roku 2013 sa stali jedinými, ktoré presvedčivo vyhrala.
Nemecká energetika a ekonomika za predčasné odstavenie atómových elektrární pyká však viac a viac. Natíska sa otázka, či mohla kancelárka, ktorá pozná ľudové vrstvy západonemeckej spoločnosti približne tak dobre ako Loreley, národnú náladu vôbec odhadnúť. Nepodriadila sa skôr konformisticky západnej elite?
2. Ďalšiu fatálnu chybu urobila v septembri roka 2015, keď sa z nemeckých hraníc stalo nestrážené korzo, keď milión mladých moslimov z Blízkeho východu vítala v Nemecku. Vtedy sa v Európe pokazilo veľa vecí: značná časť Nemcov stratila vieru vo funkčnosť svojho štátu, Európska únia bola na roky rozhádaná, opodstatnená nedôvera ľudu k mediálnej elite znížili odolnosť obyvateľstva proti hybridným vojnám a ruskej propagande. Vďaka tomu si Merkelová získala večnú lásku progresívneho multikulti establišmentu – ktorý je dodnes v svojej podstate západonemecký. Najhoršie bolo, že Merkelová vtedy nebránila vyčíňaniu najmä mainstreamových novinárov – tí v svojom besnení pranierovali a kriminalizovali odporcov masovej migrácie. Kancelárka takým spôsobom vytvárala podmienky pre úspech nacionalistickej AfD.
Merkelová v rozhovore pre RND hovorí, že utečenecká kríza bola najstresovejším obdobím jej 16 rokov v úrade kancelára: „Rok 2015/2016 bol mimoriadne stresujúcim obdobím, v ktorom som však bola vnútorne veľmi silná.“ Tvrdí, že konala v súlade s kresťanskými hodnotami CDU a nemeckej ústavy. Podľa jej slov kontroverzia, ktorá sprevádzala jej rozhodnutie prijať migrantov, stála za to: „Vôbec to nepovažujem za najväčšie dno. Viac ma ovplyvnili niektoré konflikty okolo korony.“
3. V aktuálnom rozhovore sa preberá aj cesta k ukrajinskej vojne. Merkelová rozpráva, že ruský prezident Putin v poslednom čase už nebol ochotný zorganizovať minuloročný samit so zástupcami Ruska, Ukrajiny, Nemecka a Francúzska v normandskom formáte „a na druhej strane sa mi tiež nepodarilo vytvoriť ďalší európsky a ruský formát diskusie o európskom bezpečnostnom poriadku, ktorý by dopĺňal normandský formát“. Nevieme, ako veľmi sa snažila o zachovanie mieru v Európe, pri uzavretí Minských dohovorov sedem rokov dozadu však určite prispela k tomu, aby bol z vojny na Donbase na niekoľko rokov ak nie zamrznutý, tak aspoň oveľa menej horúci konflikt. Merkelová môže za veľa, za ukrajinskú vojnu ale nie.
Mimoriadne zaujímavé je, že nikomu nenapadne, aby sa pýtal Merkelovej na niečo, za čo spoluzodpovednosť skutočne nesie – za sankčný režim proti Rusku. Ten tu už máme presne osem rokov. Začalo to z dnešného hľadiska skromne, ako reakcia Západu na anexiu Krymu a pád malajzijského lietadla, od 24. februára je z toho seriálová výroba, už sa pracuje na siedmom balíku.
Prominentnej nemeckej dôchodkyni snáď nebudem krivdiť, ak ju zaradím medzi hlavných autorov protiruských sankcií. Z morálneho hľadiska sú opodstatnené, počas ôsmich rokov by však už aj mohli priniesť nejaké výsledky, ale výsledky nie sú. V niečom Rusko dokonca posilnili: do zavedenia sankcií a ruských protisankcií bolo ťažké zohnať v ruskej reštaurácii ruskú minerálku a v ruskom supermarkete ruský syr, až sankcie stimulovali vlastnú výrobu. Teraz už nejde o syr, teraz si začala Európska únia vážne škodiť.
Fakt, že sankcie – jemne povedané – neukazujú želaný účinok, bolo vidieť už celé roky. Napriek tomu padlo pri kancelárke Merkelovej každý rok v tichosti to isté rozhodnutie – že sankcie budú s tupým automatizmom predĺžené o ďalší rok.
Nevedno, či to v Bruseli už raz skúsili s tam inak tak obľúbenou evaluáciou všetkého možného. Nevedno, či Merkelovú občas neprenasledujú pochybnosti. Protiruské sankcie, ktoré spolu s inými vymyslela a presadila, sú až rozprávkovo neúspešné. Merkelová sa za to nemusí kajať, to pochmúrne nemecké divadlo verejných spovedí nepomôže nikomu. Ale povedať k tomu zopár slov, to by bolo od nej pekné.
