Internetová cenzúra od technologických gigantov nie je cenzúra?

Tento text je vnútroredakčnou polemikou s článkom Pavla Minárika Konzervatívci, neplačte, že vám ubližujú. Ctite si zásadu rovnakého metra, publikovaný na webe Štandardu vo štvrtok.

Ako vyplýva z komentára nášho kolegu, bezprostredným podnetom pre jeho napísanie boli jedna medzinárodná a jedna domáca udalosť, ktoré v súvislosti s ňou nedávno zarezonovali.

Reč je o zablokovaní twitterového účtu odchádzajúceho šéfa Bieleho domu Donalda Trumpa, ktorému neskôr rôznym spôsobom zavarili aj iné internetové platformy (Facebook či YouTube), a príbehu o slovenskom kňazovi, ktorému pre jeho príslušnosť k cirkvi odmietla istá firma cez internet predať súčiastku do kotla.

Aj keď s kolegom Minárikom v istých bodoch, týkajúcich sa napríklad pokrytectva niektorých konzervatívcov, možno súhlasiť, problematiku okliešťovania slobody slova súkromnými entitami vnímam presne opačne.

Minárikov argument znie: Konzervatívci by pre svoje blokovanie na sociálnych sieťach nemali „plakať“, nakoľko im tiež pomáhali rásť. Ohrozená sloboda prejavu týmito krokmi nie je, keďže tá znamená, že svoje názory môžeme prezentovať „v určitých medziach vo verejnom priestore“. Autor vytvára dojem, že tento spor je skôr o povahe vlastníckeho práva big-tech firiem. A nakoniec, krivdu vraj môžu konzervatívci odstrániť tým, že prestanú „cenzurujúce“ technologické platformy používať a vytvoria si „životaschopné alternatívy“. Toľko Minárik.

Keď žabu varia pomaly

V prvom rade kríva argument, že milióny konzervatívcov pomáhali svojim ideovým oponentom rásť. V časoch, keď sa sociálne médiá kreovali a prichádzali na ne prví užívatelia a de facto aj dlhé roky potom, vôbec neboli ich oponentmi.

Z dnešného pohľadu išlo o veľmi neutrálny priestor, do ktorého sa užívateľ zaregistroval a prihlasoval s vedomím, že sa zaväzuje rešpektovať pravidlá, často kopírujúce zákony štátu, v ktorom žije. Nie s vedomím podriaďovať sa ideologickým mantrám, ktoré sa z hláv vedenia Facebooku, Twitteru či Googlu začali v druhej polovici minulej dekády (po zvolení Trumpa a britskom referende) dostávať do vágne napísaných noriem týchto spoločností.

Pravidlá hry sa tu skrátka menili za pochodu. A nie je to chyba konzervatívnych užívateľov, ktorí tieto platformy s dôverou používali a v krajnom prípade dokonca dotovali desiatkami či možno až stovkami miliónov dolárov za rôzne marketingové služby, ale podpásový úder od uvedených technologických gigantov.

Že nešlo len o obchod, ale aj o ideologické a stranícke preferencie, ukázal napríklad spor po zablokovaní stránky denníka New York Post, keď začal upozorňovať na korupčné podozrenia Huntera Bidena, syna zvoleného prezidenta. O týchto témach sa v liberálnych médiách ako New York Times mlčalo, sociálne siete zase umlčali tých, ktorí ich otvárali. Priamo to ovplyvnilo voľby a vyvolalo to dosť veľký politický škandál, ako dokazuje video nižšie.

A čo keď korporácie vytláčajú štát?

Bod dva súvisí s bodom jeden. Aj vďaka tomuto vývoju získali uvedené služby vo svojich odvetviach postavenie oligopolu. Hovoriť v ére zásadne sa meniacej verejnej diskusie, že sloboda slova de facto platí len mimo online priestoru, je vyslovene nebezpečné, akokoľvek sa to budeme snažiť obracať. Zhodneme sa, že je problém, ak cenzúru robí štát. Problém je, že efekt je rovnaký, ak ju robí oligopol. Cenzúra sa jednoducho v posledných rokoch sprivatizovala a bolo by rozumné tomu uspôsobiť aj naše chápanie a tvorbu legislatívy.

Technologickí giganti často fungujú ako kartel. Ideologických oponentov progresívcov postihujú jednotne, v krátkom časovom slede. Príkladom môže byť Trump či sociálna sieť Parler. Tú v krátkom čase „vypli“ nielen Apple, Google či Amazon, ale aj cloudová spoločnosť Twilio, spoločnosť Okta, ktorá im poskytovala správu identít či databázová firma ScyllaDB. Tento koordinovaný postup konzervatívcom prakticky znemožňuje na trhu súťažiť. Aj keby chceli.

To, že technologické spoločnosti sa na internete takpovediac utrhli z reťaze, viackrát kritizoval aj otec World Wide Webu Tim Berners-Lee. Už v rozhovore pre portál Geekwire v roku 2016 varoval, že jedna spoločnosť (mal na mysli Facebook) môže kompletne ovládať, čo ostatní ľudia vidia. „Bude rozhodovať o tom, ktoré príspevky od priateľov a ktoré správy uvidíte,“ skonštatoval.

Firmy si nemôžu robiť, čo chcú

Hodno sa pristaviť aj pri myšlienkach o tom, že je na nás, „koho si pustíme k sebe domov,“ a že twitter je komerčná služba, ktorá „môže alebo nemôže odoprieť svoje služby konkrétnym jednotlivcom“. V tomto konkrétnom prípade kladie autor slobodu podnikať na vyššiu priečku ako slobodu slova.

Súkromné spoločnosti si však nemôžu robiť, čo sa im zachce. Je to jeden z najväčších mýtov, ktoré v libertariánskom prostredí kolujú. Už roky predsa existuje bohatá antidiskriminačná legislatíva, ktorá ich limituje v tom, aby k rôznym ľuďom v rovnakej situácii pristupovali odlišne.

Týka sa to pohlavia, rasy, sexuálnej orientácie, vierovyznania a áno, aj politického presvedčenia. Hoci sú tieto zákony na deregulované sociálne siete stále prikrátke, faktom je, že medzi bezdôvodným vyhodením kresťanského konzervatívca zo súkromnej reštaurácie, ktoré by sa mohlo dostať až do Štrasburgu, a bezdôvodným vyhodením toho istého človeka zo sociálnej siete, ktoré sa častokrát deje, až taký rozdiel nie je.

A prečo len sloboda slova?

Ak pristúpime na túto hru, vzniká otázka, prečo by mali mať čoraz silnejšie korporácie právo obmedziť len slobodu slova a nie iné prirodzené práva?

Čo tak napríklad slobodu pohybu? Nakoľko sa v súčasnej dobe vo veľkom privatizuje aj dopravná infraštruktúra, budú môcť mať napríklad liberálni prevádzkovatelia letísk a liberálni správcovia železničnej siete možnosť zamedziť vstupu konzervatívcov na svoje nehnuteľnosti? Veď keď sa im nepáči, môžu si postaviť vlastné, tak by to šlo či nie? Alebo zavedieme kompromis a niekoho posadia dozadu autobusu?

Poďme ďalej. Prečo by prostredníctvom tejto optiky nemohla monopolná súkromná energetická spoločnosť prestať dodávať energie v zime, komu si zmyslí? Prečo by nemohol súkromný nájomník bytov odoprieť nájom niekomu, kto sa mu hodnotovo nepozdáva, aj keby ho mal týmto rozhodnutím vyhnať mimo mesto a skomplikovať mu život a naplnenie sociálneho práva na bývanie? Postavte si vlastné elektrárne a vlastné byty, no nie?

Tieto úvahy sú presne také nebezpečné, ako znejú a spúšťajú nás po špirále do starého sveta typu „kto z toho“, nad ktorým sme už dávno vyhrali, a spečatili to medzinárodnými právnymi dokumentami, na ktorých stojí západný poriadok. A prvopočiatky tohto úspechu stáli aj na slobode slova, ktorá je matkou mnohých ostatných slobôd. Neberte nám ju. Ani virtuálne. Ani v súkromnom záujme. Pokiaľ to technologickí giganti nie sú ochotní akceptovať, priestor by mala dostať štátna regulácia. Susedné Poľsko už načrtlo, ako by takáto ochrana slobody slova mohla vyzerať.