Odkaz z Ameriky: potrat nie je právo ani sloboda. Čo to znamená pre Slovensko?

O význame rozhodnutia amerického Najvyššieho súdu pre právo a americkú demokraciu píše docent ústavného práva Tomáš Ľalík.

V piatok nastal historický okamih z pohľadu otázky ochrany nenarodeného ľudského života nielen v Spojených štátoch, ale na celom svete. Jeden z najvplyvnejších, najsledovanejších a najviac preskúmaných súdov sveta, Najvyšší súd USA, vydal prelomové rozhodnutie vo veci Dobbs v. Jackson Women’s Health Organization, ktorým prekonal takmer 50-ročný precedens vo veci Roe v. Wade, kde vyvodil právo ženy na potrat až do momentu životaschopnosti plodu. Po včerajšku takéto právo Ústava Spojených štátov amerických nepozná a bude na pleciach každého štátu, aby si prijal vlastnú úpravu tejto otázky.

Aby som veci uviedol na pravú mieru, americká ústava právo na potrat nikdy výslovne nepoznala, ale toto právo existovalo ako produkt (precedens) Najvyššieho súdu. A aby som ani nezavádzal pozorného čitateľa, právo na potrat môže zostať zakotvené v zákonodarstve jednotlivých štátov, čo však na druhej strane znamená, že štáty ho môžu výrazne obmedziť či zakázať (čo aj približne polovica štátov v USA plánuje urobiť). A práve toto je najväčšie víťazstvo z pohľadu väčšej ochrany nenarodeného ľudského života v mnohých štátoch.

Ešte dôležitejšie posolstvo prichádza z odôvodnenia rozhodnutia, ktorým Najvyšší súd detronizoval potrat ako právo, ba právo základné či ústavné. Na uvedené reagoval aj americký prezident Joe Biden, ktorý rozhodnutie komentoval ako stratu ústavného a základného práva pre ženy. To však nie je podľa môjho názoru pravda, pretože potrat na žiadosť je zakaždým morálne zlo, pričom v určitých situáciách je ho možné nanajvýš tolerovať. Potrat nie je dobro samo o sebe na rozdiel od základných práv, ktoré predstavujú dobro pre človeka, pretože ho poľudšťujú či dopĺňajú. Preto sa aj každá krajina, v ktorej potrat na žiadosť existuje, snaží robiť rozsiahlu prevenciu, aby k abortom nedochádzalo, respektíve ich počet sa neustále znižoval. Ak má byť potrat právom, prečo je dôležité robiť proti nemu prevenciu? Ako povedala Simone Veilová, bývalá francúzska ministerka zdravotníctva, na ktorej návrh sa potrat zaviedol do francúzskej legislatívy v roku 1974 (rok po rozhodnutí Roe): potrat je dráma a vždy ňou ostane.

Zároveň potrat nie je ani prirodzeným právom. Ak by právo na potrat malo takúto kvalitu (ako napríklad rodinný život, sloboda prejavu, náboženská sloboda a iné), rozhodnutie Najvyššieho súdu by nič nemohlo na statuse quo zmeniť.

Potrat nemôže byť ani slobodou, pretože pre jej obmedzenie sa limity môžu nachádzať len navonok subjektu. Sloboda sa v skratke obmedzuje zvonka a nie zvnútra. Pri potrate je to opačne – limit prichádza z vnútra (plod), čo vylučuje chápanie výkonu potratu ako slobody.

Väčšina Najvyššieho súdu považovala za svojvoľnú koncepciu životaschopnosti plodu, pretože tá nie je založená na objektívnych faktoroch, ale je premenná v čase a nesúvisí so samotným plodom, ale s inými vecami (napríklad úroveň zdravotnej starostlivosti, šanca na prežitie atď.). Rovnako tak väčšina uviedla, že iné koncepcie začiatku života oddeľujúce biologickú stránku od duchovnej – osobnostnej (prežívanie, vnímanie seba, vôľa, cítenie bolesti, schopnosť premýšľať) – sú arbitrárne, pretože ani mnohé žijúce osoby tieto atribúty nespĺňajú (s. 51 rozhodnutia). Aj keď Najvyšší súd nešpecifikoval túto otázku (čomu sa zrejme v budúcnosti nevyhne) a vec nechal na jednotlivé štáty, je možné uviesť, že život je rovnaký pred a po narodení, dieťa je osobou pred narodením aj po narodení či matka je matkou pred narodením dieťaťa aj po ňom. Telo (forma či biológia) má rovnakú hodnotu ako duch (vnímanie, cit, bolesť, participácia atď.). Tieto dve stránky každého človeka nie je možné od seba oddeľovať bez toho, aby sme neprišli k svojvoľným riešeniam, ktoré nám neprinesú pokoj a radosť. Život má rovnakú ontologickú hodnotu vždy, nie je menej kvalitný alebo viac kvalitný. Aspekty života sa prirodzene menia, ale život je ten sám od počiatku až do konca.

Týmto rozhodnutím sa výrazne posilnila aj americká demokracia: o tom, čím sú ľudské, ústavné alebo základné práva, majú právomoc rozhodovať ľudia sami alebo prostredníctvom svojich zástupcov. Rozhodovanie by sa malo odohrávať v otvorenom procese, kde spoločne komunity a národy môžu identifikovať spoločné dobrá vrátane otázky nenarodeného ľudského života. Ľudský život ako najcennejšia hodnota, ktorá má cenu sama osebe (bez ohľadu na jeho štádium či kvalitu), je práve niečím, čo spoločnosť konštituuje v bytostnom význame a zároveň aj determinuje.

A nakoniec veľké uznanie po piatku patrí piatim sudcom Najvyššieho súdu na čele so Samuelom Alitom, ktorí mali odvahu zmeniť niečo, o čom si mnohí mysleli, že je nemožné. Navyše dokázali vytrvať niekoľko týždňov neuveriteľne silný tlak a ohrozenie bezpečnosti vrátane života a zdravia seba či svojich blízkych, svojich domovov, a to všetko kvôli právnemu názoru a sudcovskému svedomiu, ktoré nemohli zradiť.

Aj keď ich počínanie svet už stihol odsúdiť, svoju náročnú úlohu si splnili.

Ostáva ešte jedna otázka: a čo my?