Keď dal Kyjev ultimátum Konštantínopolu

V purpurovej komnate sa v roku 963, dva dni pred skonaním svojho otca Romana II., narodila aj Anna Byzantská. Život princeznej je v mystickom prepojení s osudom celej ríše a podľa zákona nesmie opustiť jej hranice. „S titulom porfyrogennéta pre princeznú prichádzali do úvahy dve životné možnosti: buď pôjde do kláštora, alebo sa vydá za predstaviteľa byzantskej vysokej šľachty. Manželstvo s kyjevským kniežaťom Vladimírom bude výnimkou, porušením všetkých dynastických pravidiel a celej politickej doktríny,“ vysvetlil historik Alexander Nazarenko. Na dôvažok kyjevský veľkoknieža nebol kresťan. Zväzky cisárskych potomkov s pohanskými národmi boli tabu, v traktáte O vládnutí impériu pred nimi vystríhal aj praotec našej hrdinky Konštantín VII. „Ak nejaký národ z inovereckých severských kmeňov požiada o príbuzenstvo prostredníctvom uzavretia manželstva s basileom, to jest vydajom za basilea alebo ženbou svojho potomka s basileom, musíš zamietnuť aj túto ich nerozumnú žiadosť. Nakoľko každý národ má odlišné zvyklosti, iné zákony aj tradície, nech sa drží vlastných poriadkov, zväzky na spojenie životov nech sú uzatvárané a tvorené vo vnútri jedného národa.“ 

Žiadaná nevesta

Knieža Vladimír nebol jediným panovníkom, čo sa uchádzal o ruku byzantskej princeznej. Anna Porfyrogennéta predstavovala najcennejší artikel na európskom svadobnom trhu, bratia ju preto chránili ako oko v hlave a šikovne navyšovali jej pridanú hodnotu. Zabezpečili jej špičkové vzdelanie, dievčina na dôvažok bola pobožná, cnostná a pôvabná. Ženíchov od svojich pätnástich rokov vytrvalo odmietala, no jej slovo v skutočnosti nemalo žiadnu váhu a bola iba nástrojom pri mocenských hrách svojich cisárskych bratov. Spoluvládcovia Bazil II. a Konštantín VIII., si boli vedomí, že po priženení k byzantskej dynastii prahli všetky významné rody, preto ustavične špekulovali. Sestrinu ruku prisľúbili niekoľkým uchádzačom naraz, potom na svoj sľub „pozabudli“ tak ako v prípade francúzskeho kráľa Huga Capeta, ktorý o Anninu ruku žiadal v mene svojho syna Roberta II. Bratia zvykli vsadiť aj na priamu lož. Keď po štyroch rokoch trvajúcich rokovaniach o sobáši porfyrogennéty s rímskonemeckým cisárom Ottom II. v roku 972 na svadbu nechali namiesto Anny dopraviť jej príbuznú Theophanu, diplomati chceli poslať „obyčajnú“ aristokratku naspäť do Konštantínopola. Otto II. bol však pragmatik a pred priamym konfliktom s Byzanciou uprednostnil kompromis. Sobáš s Byzantínkou mal v prvom rade zaručiť mier medzi oboma ríšami a nad tým, že nie je prisľúbenou porfyrogennétou, prižmúril oko. Dodajme, že svoje rozhodnutie nikdy neoľutoval. V Theophané získal dôstojnú, vzdelanú manželku, ktorá významne prispela ku kultúrnemu rozvoju celej jeho ríše.

Cisárski bratia sa s vydajom svojej sestry pohrávali, až pokým do hry nevstúpil Vladimír. Bol informovaný o všetkom, čo sa dialo v susednej veľmoci, a na pamäti mal najmä to, ako na lesť Byzantíncov doplatil životom jeho otec. Tentoraz to bude on, kto nastaví pravidlá a vynúti si ich dodržanie. Z Konštantínopolu prišla kladná odpoveď, Anna sa stane manželkou kyjevského kniežaťa. Vladimír vyslal na pomoc šesťtisícové vojsko a po potlačení povstania očakával príchod nevesty. Prešiel mesiac, potom druhý, tretí, ale o Anne ani chýru.

Svadobná flotila

Vladimír pochopil. Gréci dostali, čo potrebovali, a svoju časť dohody splniť neplánujú. Muži z družiny sa chopili mečov, vedeli, že ani túto hru nenechá knieža bez odozvy a zavŕši ju mohutným akordom. Vyplávali po Dnepri, cestou sa k nim pripoja ďalšie vojská a smerujú na Chersonéssos, byzantské mesto v juhozápadnej časti Krymského polostrova. Ruské letopisy ho nazývajú Korsuň. „V roku 988 tiahol Vladimír s vojskom na Korsuň, grécke mesto, a zavreli sa Korsuňania v meste,“ čítame v Povesti dávnych čias. Chersonéssos mal povesť nedobytného mesta, od mora ho delila vysoká dvojradová hradba. Počas obliehania chcel Vladimír navŕšiť násyp, ktorý by umožnil preniknúť do mesta, ale všetko úsilie vyšlo nazmar. Po nociach ho obyvatelia podkopávali a hlinu odnášali cez tajné chodby. Čas hral proti, obliehanie sa tiahlo už šesť mesiacov a Kyjevu bez prítomnosti panovníka hrozili nepokoje. Nakoniec sa osvedčilo staré pravidlo: ak nestačí sila, nájdi zradcu. Jedného dňa priletel šíp s odkazom, že z východnej strany vedie do mesta  podzemný vodovod, stačí ho nájsť a zastaviť. Podarilo sa a pokorením strategického mesta na Kryme Vladimír demonštroval nielen svoju silu, ale aj rozhodnosť, s akou sa uchádzal o ruku porfyrogennéty. Na dosiahnutie svojho cieľa vynaložil nemalé úsilie a ani tento moment nezostane na medzinárodnej šachovnici bez povšimnutia. Konštantínopol dostal ultimátum, buď bude sobáš, alebo vojna.

Ďalšia vojna neprichádzala do úvahy, cisárski bratia sa podvolili a vyslovili požiadavku, aby sa pred sobášom knieža nechal pokrstiť. Vladimír požiadal o vyjadrenie radu starších. „Ak by bol zákon Grékov zlý, tvoja pramatka Oľga by neprijala krst, a povestná bola ona svojou múdrosťou,“ píše sa v Povesti dávnych čias. Rozhodnutie prejsť na kresťanskú vieru je legitimizované a je tu aj bonus. S kristianizáciou Kyjevskej Rusi Vladimír začne ako právoplatný člen cisárskej rodiny, voľakedajšie obavy kňažnej Oľgy z politickej závislosti od Byzancie sú teda zažehnané.

Ale čo princezná Anna, ktorú čakal neistý osud po boku „barbara zo Severu“? Márne „na kolenách a s očami zmáčanými od sĺz“ prosila bratov, aby ju neposielali do zajatia. Veď čo iné mohla očakávať od pohanského vládcu s kŕdľom manželiek a háremom milostníc. Cisárski bratia neoblomní, na jednej strane dúfali v Božiu prozreteľnosť, no predovšetkým sa spoliehali na ženskú taktiku, ktorou si ich sestra určite dokáže vydobyť náležitú pozíciu. Bolo rozhodnuté. Boh Anne zveruje veľkú misiu, stane sa protagonistkou pri obrátení národov Kyjevskej Rusi na kresťanskú vieru. Pridanou hodnotou je, že zachráni vlasť pred padnutím do rúk ambiciózneho spojenca. Letopisec sa zmieňuje o Anninom lúčení s bratmi aj o tom, ako prosí Boha o pomoc s pohľadom upretým na chrám Hagia Sofia a práve motív sebaobetovania zúročia v zobrazení charakteru pobožnej patriotky. 

Z Konštantínopola vyplávali tri koráby. Na prvom sa plavila princezná so svojou suitou, spolu s ňou odchádza aj tím duchovných, ktorí zrealizujú prvé kroky v masovej kristianizácii ríše. Druhá loď viezla ikony, truhlice s relikviami, zlaté čaše a ďalšie liturgické predmety a na palubu tretieho plavidla boli naložené masívne amfory s vínom. Bolo otrávené. Posledný pokus cisárskych bratov zmariť sobáš – hoc aj za cenu života sestry – však zmarila náhoda. V jednu noc loď zmizla a až po vyše tisícročí ju podmorskí archeológovia našli v hlbinách Čierneho mora. O zámere bratov Anna nič netušila, počas mesiac trvajúcej plavby trávila čas v modlitbách a umárala sa obavami zo stretnutia s budúcim manželom. O vylodení na krymskom pobreží kolujú dve verzie. Jedna rozpráva o tom, ako Annu privítal sám Vladimír s celou družinou aj zástupmi obyvateľov a potom ju so všetkými poctami sprevádzajú do honosne pripravených komnát. Druhú, romantickejšiu verziu sme načrtli v úvode nášho rozprávania.

Vstup do novej éry

Annine obavy sa nenaplnili, z Vladimíra sa po prijatí krstu stal nový človek. Viedol vojny, potláčal vzbury a v budovaní ríše pokračoval rovnako neoblomne, ale s novým cieľom a za výraznej pomoci svojej jedinej manželky. Ostatné ešte pred sobášom s Annou prepustil, rozpustil aj svoj početný hárem a všetkým ženám zabezpečil ďalší život. Snáď prvýkrát v živote cítil viac než satisfakciu. Sobášom s Annou sa stal švagrom byzantských cisárov, a tak konečne zmyl zo seba stigmu „syna otrokyne“, ktorou ho verejne onálepkovala jeho žena Rogneda. Práve matka Jaroslava Múdreho zostane najvýraznejšou postavou spomedzi Vladimírových „bývaliek“. Voľakedajšiu snúbenicu svojho staršieho brata Vladimír získal násilím a neskôr ju vyhostil do Polockej zeme po tom, čo sa ho pokúsila prebodnúť nožom počas spánku. Legenda hovorí, že z Rognedy sa stala horlivá kresťanka, založila ženský monastier a následne sama prijala postrih.

Vľavo: Rogneda a Vladimír I., vpravo: Jaroslav Múdry a švédska princezná Ingigerda. Foto: wikimedia

Medzitým sa Anna novej životnej roly zhostila s plným nasadením. Do manželstva vstúpila ako zrelá 25-ročná žena a bola si vedomá svojej prevahy nad manželom, čo sa týka vzdelania aj pôvodu. Kniežací pár spoločne odštartuje nábožensko-kultúrny prerod s presahom do všetkých sfér života mnohonárodnej spoločnosti, a tak ako všetky mohutné zmeny, aj táto si vyžiada veľa času, vzdoru aj obetí. Jedným zo základných pilierov budú školy, kde grécke a bulharské duchovenstvo vzdelá prvú generáciu vzdelancov. Vladimír nariadil, aby malé deti odobrali matkám a vychovávali z nich kňazov. „Začal brať u vznešených ľudí deti a dával ich do učenia kňazom. Matky veľmi plakali, lebo sa ešte neutvrdili vo viere, a oplakávali ich, akoby boli mŕtve,“ zmieňuje sa letopisec, pochádzajúci z prvej generácie, ktorá sa zaskvela až za vlády Vladimírovho syna Jaroslava Múdreho.  

Byzantská princezná a kyjevské knieža prežili v manželstve 22 rokov. O ich vzájomnom vzťahu vypovedá snáď len jedna udalosť. Z mesta Chersonéssos, ktoré bolo po sobáši vrátené Byzancii, Vladimír nechal doviezť dva mramorové sarkofágy. Annu prežil o štyri roky a na onen svet odchádzal s vedomím, že bude v pokoji odpočívať po jej boku v prvom kamennom chráme na území Kyjevskej Rusi.