Banderovcov nemecký mainstream ešte stále netoleruje

Na Ukrajine sa triasli stoličky. Skončil bývalý šéf tajnej služby SBU aj bývalá generálna prokurátorka, pred nimi prezident Volodymyr Zelenskyj odvolal aj uk­ra­jin­s­kých veľvyslancov v Česku, Nórsku, v Maďarsku, v Indii a v Ne­mec­ku. V niektorých prípadoch išlo o nevzrušujúci čin, najmä väčšina dot­knutých diplomatov sedela vo funkcii už nezvyčajne dlho. Ale sú aj prekvapenia. Ak zostaneme pri tých diplomatoch, zvlášť v prípade Českej republiky nie je vidieť, s čím mohla byť kyjevská centrála nespokojná: Odvolaný veľvyslanec v Pra­he bol aktívny, vyzbieral hneď na začiatku ruskej invázie miliardu korún pre uk­rajinskú armádu a ostro protestoval proti ruskému filmu na fes­ti­vale v Karlových Varoch. Vystupoval veľa v televízii, na demonštráciách, dobre hovoril česky, všetko robil správne, aj tak bol po­vo­la­ný späť do Kyjeva.

Na rozdiel od neho, nie všetko robil správne Andrij Melnyk, končiaci ukrajinský veľ­vy­slanec v ústrednej európskej mocnosti, v Nemecku. Neobvykle nadaný nemčinár bol veľvyslancom od roku 2015, čo je pre diplomata na jednom poste mimoriadne dlhá doba. Komentátori v ukrajinskej tlači pripomenuli, že to bol približne dvojnásobok obvyklého času na takomto poste.

V tom ale nebol hlavný problém. Ten bol skôr v tom, že svet takého diplomata ešte nevidel: Melnyk sa vyjadroval výlučne nediploma­tic­ky. Na začiatku s oprávneným pocitom, že mu ako predstavite­ľo­vi podlo napadnutej krajiny bude odpustené, dourážal Melnyk celú politickú a intelektuálnu špičku Nemecka.

Tu je iba TOP 5 jeho najlepších urážok, výber je subjektívny, roz­hod­ne je z čoho vyberať:

1. Predsedu zahraničného výboru Spolkového snemu Michaela Rotha, inak presvedčeného predstaviteľa proukrajinskej línie, ob­vi­nil v televíznom štúdiu, že Roth „nikdy nehovorí pravdu, ale pred ňou uteká“. Pri opustení priestorov ešte nahlas zvolal: Arschloch! („Hajzel“)

2. Politikovi väčšinovo proruskej strany Ľavica na Twitteri odporúčal: „Držte radšej svoju ľavicovú hubu, @FabioDeMasi a všet­ci vaši kamoši.“

3. Ako reakciu na petíciu nemeckých intelektuálov, ktorí žiadali okam­žité mie­rové rokovania, nazval signatára Haralda Melzera v te­le­víz­nej debate „morálne opusteným“ človekom. V tom istom du­chu sa na­vá­žal na doyena nemeckej filozofie, 93-ročného Jür­ge­na Ha­ber­masa, ktorému na Twitteri diagnostikoval „vy­hlá­se­nie mo­rál­neho bankrotu“.

4. Nezabudnuteľné sú slová, ktorými vyčítal spolkovému pre­zi­den­to­vi Frankovi-Walterovi Steinmeierovi, že v minulosti spria­dal celú „pavučinu kontaktov s Ruskom“, na ktorom „sa podieľa veľa ľudí, kto­rí sú teraz v semaforovej koalícii v zod­po­ved­ných po­zí­ci­ách“.

5. Vrchol asi dosiahol, keď sa pustil priamo do spolkového kan­ce­lára. V čase, keď Olaf Scholz pre nemilé „vyhostenie“ pre­zidenta Stein­meiera Ukrajincami váhal s vizitou Kyjeva, ho na­z­val Mel­nyk beleidigte Leberwurst, „urazenou pečeňovou klo­básou“. To sa síce v nemčine používa, ale určite nie v dip­lo­ma­tic­kom styku, skôr trucujúcemu decku kdesi na ihrisku. „Je to vý­rok, kto­rý spätne, samozrejme, ľutujem,“ povedal Melnyk po Schol­zo­vej ceste do Kyjeva, „osobne sa mu ospravedlním“. To ukrajinský ne­dip­lo­mat ale už asi nestihne. O reakcii Zelenského na tento škandál Melnyk pre­zradil: „Môj pre­zident nebol amu­sed.“ A nebol jediný, koho to nepobavilo.

Spätne prekvapuje iba to, ako dlho sa Kyjev aj Berlín prizerali na vyčíňanie vyslanca. Veď Melnyk porušoval diplomatickú etiketu každým dňom, od 24. februára bol nepretržite v nemeckej televízii, v kuse roz­dával súdy na svojom Twitteri a stal sa v krátkom čase naj­zná­mej­ším Ukrajincom v Nemecku. Iba vďaka Melnykovi sa Nemci dozvedeli, akým spôsobom traja kľúčoví ľudia vládneho kabinetu reagovali 24. feb­ruára na ruskú inváziu: Zelený vicekancelár Robert Habeck vraj se­del skrúšene na gauči, vrchná veliteľka nemeckého vojska Chri­s­ti­ne Lambrechtová si vraj ro­bila starosti, aký do­pad môže mať voj­na na jej imidž, no a neformálny druhý vicekancelár, pred­se­da li­berálov Christian Lindner, Melnyka vraj „so zdvorilým úsmevom“ pri­pravil na ne­vy­hnut­nú po­rážku Ukrajiny: „Zostáva vám už len nie­koľko ho­dín.“

S úplnou samozrejmosťou vyklebetil Melnyk z dôverných rozhovorov s vedením hostiteľskej krajiny  všetko, čo sa mu hodilo. Za normálnych okolností nikto s ta­kým diplomatom už nechce mať dočinenia. Melnyk ale v tomto štýle mo­hol ešte necelých päť mesiacov pokračovať. Až teraz ho prezident Ze­lenskyj od­volal, ako je u neho zvykom, bez uvedenia dôvodov.

Prečo sa Ze­lenskyj tak dlho pri­ze­ral? Alebo aj: prečo Nemci tak dlho jeho správanie akceptovali?

Nemeckí politici totiž nedokázali nič na jeho adresu povedať, aj keď všetkým strašne liezol na nervy. Akoby cítili povinnosť prijať od neho to bičovanie, lebo je to predstaviteľ napadnutej krajiny. V podstate tým hovorili, že ako dobrí Nemci stále cítia vinu. Ak sa niekto ohradil, boli to fejetonisti ľavicových alebo pravicových médií na okraji spektra, napríklad bývalý novinár štátnej televízie z dôb NDR.

A prečo sa tak dlho prizeral Zelenskyj?

V niečom to zodpovedalo jeho línii, sám napomínal Merkelovú či Franka-Waltera Steinmeiera. Zrejme dúfal, že Mel­nykovi sa po­darí od váhajúcich Nemcov vytĺcť viac a rých­lej­šie do­dáv­ky zbra­ní. Veď Melnyk si sám hovoril, že je „aj obchodníkom so zbra­ňa­mi“. Až keď bolo zreteľné, že toxický nediplomat u „urazenej pe­če­ňo­vej klo­básy“ asi už nič nedo­siahne, bol zrelý na od­vo­la­nie. Na od­volanie, kto­ré podľa kuloárov môže vyústiť do po­vý­še­nia: šep­ká sa, že z Mel­nyka môže byť viceminister zahraničných ve­cí.

Ak sa tak stane, bude to znamením, že Melnyk v Berlíne vyčíňal s ti­chým a sym­patizujúcim sú­hla­som Kyjeva. A že skončil, pretože vy­čer­pal v Ne­mec­ku svoje mož­no­s­ti. Jednoducho tam už nebol nikto, koho by ešte mohol uraziť.

Druhá verzia Melnykovho odvolania hovorí, že mu krk zlomila blízkosť k ukrajinskému na­cionalistovi Stepanovi Banderovi – a že teda skončil kvôli Nemcom, a nie Ukrajincom.

Pre nemeckú podporu Uk­rajiny je to boľavé miesto. Otázka násilného uk­rajinského nacionalizmu totiž Nemcov trápi viac ako európske ná­ro­dy s inou históriou. Dá sa to ľahko vysvetliť: Heslo „Už nikdy viac“ je základným kameňom Spolkovej republiky, médiá, polícia a taj­né služby prenasledujú akýkoľvek náznak pravicového extrémizmu v zárodku, preto sú Nemci v rozpakoch, keď vidia, že súčasťou uk­ra­jinského odboja sú bojovníci s nacistickými kerkami (regiment Azov) a že časť ukrajinskej elity velebí (dočasného) kolaboranta s nacistickým okupantom, Banderu.

Haličan Melnyk si z toho ťažkú hlavu nerobil. Hneď po nástupe do funk­cie v roku 2015 položil kvety k Banderovmu hrobu. Keďže Ban­de­ra bol v nemeckom exile zavraždený sovietskym agentom, nachádza sa je­ho hrob v Mníchove. V nemeckom výklade dejín ale niet pochýb, že uk­ra­jinskí na­cionalisti z UPA-OUN v rokoch 1943/44 – aj keď ich vod­ca Bandera vtedy už sedel v nemeckom koncentráku – mali na sve­do­mí od 70- až do 100-ti­síc za­vraždených ľudí z radov poľského ci­vilného oby­va­teľ­s­t­va na Vo­ly­ni a v niek­torých častiach východnej Ha­liče. Nikto nepochybuje ani o tom, že ukrajinskí nacionalisti celkom radostne asistovali pri vyhladzovaní Židov.

V rozhovore s youtuberom Tilom Jungom bývalý veľvyslanec Banderu obhajoval. Jung konfrontoval Melnyka s masakrami Poliakov a Ži­dov, Uk­rajinec ale radšej hovoril o masakroch, ktorých sa na jeho krajanoch dopustili Poliaci. Na priamu otázku youtubera spresnil: „Ne­exis­tujú žiad­ne dôkazy o tom, že Banderove jednotky zavraždili stá­tisíce Ži­dov.“ To vraj šíri ruská strana. Jung potom prečítal le­ták, ktorý mal vtedy Bandera rozširovať: „Moskovčania, Poliaci, Ma­ďari a Židia sú vaši nepriatelia, zničte ich!“ Dodal: „Ne­chá­pem, ako môžete nazvať hrdinom niekoho, kto bol ma­so­vým vra­hom Ži­dov a Poliakov zároveň.“ Melnyk odpovedal, že Bandera nebol masovým vra­hom Židov a Poliakov: „Dnes vám nepoviem, že sa od neho diš­tan­cu­jem. A to je všetko!“

Melnyk tým nielen iritoval Nemcov, no naštval proti sebe Poliakov a židov. Poľsko a Izrael protestovali. Najvýrečnejší diplomat sveta sa na niekoľko dní odmlčal. Potom zverejnil tweet s fotografiami, ktoré ho ukazujú vo vrelom objatí usmiatych ortodoxných židov, tweet bol výslovne ad­re­so­vaný „drahým židovským spoluobčanom“. Mel­nyk hovoril o absurdných ob­vineniach, ktoré rozhodne odmieta: „Kaž­dý, kto ma pozná, vie, že som vždy čo najdôraznejšie odsud­zo­val holokaust.“ Nacistické zločiny holokaustu sú vraj spoločnou tra­gé­diou Ukrajiny a Izraela.

Liebe 🇮🇱Freunde,
liebe jüdische Mitbürger,

diese absurden Vorwürfe weise ich ENTSCHIEDEN zurück!

Jeder, der mich kennt, weiß: immer habe ich den #Holocaust auf das Schärfste verurteilt!

Das Nazi-Verbrechen der Schoa ist eine gemeinsame 🇮🇱🇺🇦Tragödie 👇🏻https://t.co/g0Hmbr8WhM https://t.co/69CGpza9Gq pic.twitter.com/gsaHy7l5WA

— Andrij Melnyk (@MelnykAndrij) July 5, 2022

Bola to márna snaha. Melnyk sa stal príťažou. Obchodník so zbra­ňami už nemohol plniť svoju úlohu. S politickými aktérmi hostiteľskej krajiny mal pokazené vzťahy, po obhajobe Banderu mu už ani ne­dru­ko­vali mainstreamoví nemeckí novinári.

S Nemeckom sa mu lúči ťažko. Denníku Frankfurter Allgemeine na roz­lúčku prezradil, že dostal vo funkcii veľvyslanca „iné pracovné po­nuky“, ktoré ale odmietol, lebo tak veľmi chcel pokračovať vo svo­jej ne­mec­kej misii. V Nemecku bol na poste dvakrát, „k tejto kra­jine mám veľmi blízky vzťah, ktorý bol niekedy aj láska-ne­ná­visť“. Opäť na­šiel trefné slovo vo svojej milovanej nemčine, Hass­lie­be.

Pôsobenie Andrija Melnyka na berlínskej ambasáde bolo zaujímavým experimentom: Chápal diplomaciu úplne inak, nie ako umenie zdvo­ri­lého po­ro­zu­menia s hostiteľskou krajinou, no ako spŕšku nadávok na hos­titeľov. Experiment sa nepodaril, napodobňovateľov si v blízkej do­be nenájde, aj Ukrajina je odkázaná na diplomatickú diplomaciu.