1. Predsedu zahraničného výboru Spolkového snemu Michaela Rotha, inak presvedčeného predstaviteľa proukrajinskej línie, obvinil v televíznom štúdiu, že Roth „nikdy nehovorí pravdu, ale pred ňou uteká“. Pri opustení priestorov ešte nahlas zvolal: Arschloch! („Hajzel“)
2. Politikovi väčšinovo proruskej strany Ľavica na Twitteri odporúčal: „Držte radšej svoju ľavicovú hubu, @FabioDeMasi a všetci vaši kamoši.“
3. Ako reakciu na petíciu nemeckých intelektuálov, ktorí žiadali okamžité mierové rokovania, nazval signatára Haralda Melzera v televíznej debate „morálne opusteným“ človekom. V tom istom duchu sa navážal na doyena nemeckej filozofie, 93-ročného Jürgena Habermasa, ktorému na Twitteri diagnostikoval „vyhlásenie morálneho bankrotu“.
4. Nezabudnuteľné sú slová, ktorými vyčítal spolkovému prezidentovi Frankovi-Walterovi Steinmeierovi, že v minulosti spriadal celú „pavučinu kontaktov s Ruskom“, na ktorom „sa podieľa veľa ľudí, ktorí sú teraz v semaforovej koalícii v zodpovedných pozíciách“.
5. Vrchol asi dosiahol, keď sa pustil priamo do spolkového kancelára. V čase, keď Olaf Scholz pre nemilé „vyhostenie“ prezidenta Steinmeiera Ukrajincami váhal s vizitou Kyjeva, ho nazval Melnyk beleidigte Leberwurst, „urazenou pečeňovou klobásou“. To sa síce v nemčine používa, ale určite nie v diplomatickom styku, skôr trucujúcemu decku kdesi na ihrisku. „Je to výrok, ktorý spätne, samozrejme, ľutujem,“ povedal Melnyk po Scholzovej ceste do Kyjeva, „osobne sa mu ospravedlním“. To ukrajinský nediplomat ale už asi nestihne. O reakcii Zelenského na tento škandál Melnyk prezradil: „Môj prezident nebol amused.“ A nebol jediný, koho to nepobavilo.
Spätne prekvapuje iba to, ako dlho sa Kyjev aj Berlín prizerali na vyčíňanie vyslanca. Veď Melnyk porušoval diplomatickú etiketu každým dňom, od 24. februára bol nepretržite v nemeckej televízii, v kuse rozdával súdy na svojom Twitteri a stal sa v krátkom čase najznámejším Ukrajincom v Nemecku. Iba vďaka Melnykovi sa Nemci dozvedeli, akým spôsobom traja kľúčoví ľudia vládneho kabinetu reagovali 24. februára na ruskú inváziu: Zelený vicekancelár Robert Habeck vraj sedel skrúšene na gauči, vrchná veliteľka nemeckého vojska Christine Lambrechtová si vraj robila starosti, aký dopad môže mať vojna na jej imidž, no a neformálny druhý vicekancelár, predseda liberálov Christian Lindner, Melnyka vraj „so zdvorilým úsmevom“ pripravil na nevyhnutnú porážku Ukrajiny: „Zostáva vám už len niekoľko hodín.“
S úplnou samozrejmosťou vyklebetil Melnyk z dôverných rozhovorov s vedením hostiteľskej krajiny všetko, čo sa mu hodilo. Za normálnych okolností nikto s takým diplomatom už nechce mať dočinenia. Melnyk ale v tomto štýle mohol ešte necelých päť mesiacov pokračovať. Až teraz ho prezident Zelenskyj odvolal, ako je u neho zvykom, bez uvedenia dôvodov.
Prečo sa Zelenskyj tak dlho prizeral? Alebo aj: prečo Nemci tak dlho jeho správanie akceptovali?
Nemeckí politici totiž nedokázali nič na jeho adresu povedať, aj keď všetkým strašne liezol na nervy. Akoby cítili povinnosť prijať od neho to bičovanie, lebo je to predstaviteľ napadnutej krajiny. V podstate tým hovorili, že ako dobrí Nemci stále cítia vinu. Ak sa niekto ohradil, boli to fejetonisti ľavicových alebo pravicových médií na okraji spektra, napríklad bývalý novinár štátnej televízie z dôb NDR.
A prečo sa tak dlho prizeral Zelenskyj?
V niečom to zodpovedalo jeho línii, sám napomínal Merkelovú či Franka-Waltera Steinmeiera. Zrejme dúfal, že Melnykovi sa podarí od váhajúcich Nemcov vytĺcť viac a rýchlejšie dodávky zbraní. Veď Melnyk si sám hovoril, že je „aj obchodníkom so zbraňami“. Až keď bolo zreteľné, že toxický nediplomat u „urazenej pečeňovej klobásy“ asi už nič nedosiahne, bol zrelý na odvolanie. Na odvolanie, ktoré podľa kuloárov môže vyústiť do povýšenia: šepká sa, že z Melnyka môže byť viceminister zahraničných vecí.
Ak sa tak stane, bude to znamením, že Melnyk v Berlíne vyčíňal s tichým a sympatizujúcim súhlasom Kyjeva. A že skončil, pretože vyčerpal v Nemecku svoje možnosti. Jednoducho tam už nebol nikto, koho by ešte mohol uraziť.
Druhá verzia Melnykovho odvolania hovorí, že mu krk zlomila blízkosť k ukrajinskému nacionalistovi Stepanovi Banderovi – a že teda skončil kvôli Nemcom, a nie Ukrajincom.
Pre nemeckú podporu Ukrajiny je to boľavé miesto. Otázka násilného ukrajinského nacionalizmu totiž Nemcov trápi viac ako európske národy s inou históriou. Dá sa to ľahko vysvetliť: Heslo „Už nikdy viac“ je základným kameňom Spolkovej republiky, médiá, polícia a tajné služby prenasledujú akýkoľvek náznak pravicového extrémizmu v zárodku, preto sú Nemci v rozpakoch, keď vidia, že súčasťou ukrajinského odboja sú bojovníci s nacistickými kerkami (regiment Azov) a že časť ukrajinskej elity velebí (dočasného) kolaboranta s nacistickým okupantom, Banderu.
Haličan Melnyk si z toho ťažkú hlavu nerobil. Hneď po nástupe do funkcie v roku 2015 položil kvety k Banderovmu hrobu. Keďže Bandera bol v nemeckom exile zavraždený sovietskym agentom, nachádza sa jeho hrob v Mníchove. V nemeckom výklade dejín ale niet pochýb, že ukrajinskí nacionalisti z UPA-OUN v rokoch 1943/44 – aj keď ich vodca Bandera vtedy už sedel v nemeckom koncentráku – mali na svedomí od 70- až do 100-tisíc zavraždených ľudí z radov poľského civilného obyvateľstva na Volyni a v niektorých častiach východnej Haliče. Nikto nepochybuje ani o tom, že ukrajinskí nacionalisti celkom radostne asistovali pri vyhladzovaní Židov.
V rozhovore s youtuberom Tilom Jungom bývalý veľvyslanec Banderu obhajoval. Jung konfrontoval Melnyka s masakrami Poliakov a Židov, Ukrajinec ale radšej hovoril o masakroch, ktorých sa na jeho krajanoch dopustili Poliaci. Na priamu otázku youtubera spresnil: „Neexistujú žiadne dôkazy o tom, že Banderove jednotky zavraždili státisíce Židov.“ To vraj šíri ruská strana. Jung potom prečítal leták, ktorý mal vtedy Bandera rozširovať: „Moskovčania, Poliaci, Maďari a Židia sú vaši nepriatelia, zničte ich!“ Dodal: „Nechápem, ako môžete nazvať hrdinom niekoho, kto bol masovým vrahom Židov a Poliakov zároveň.“ Melnyk odpovedal, že Bandera nebol masovým vrahom Židov a Poliakov: „Dnes vám nepoviem, že sa od neho dištancujem. A to je všetko!“
Melnyk tým nielen iritoval Nemcov, no naštval proti sebe Poliakov a židov. Poľsko a Izrael protestovali. Najvýrečnejší diplomat sveta sa na niekoľko dní odmlčal. Potom zverejnil tweet s fotografiami, ktoré ho ukazujú vo vrelom objatí usmiatych ortodoxných židov, tweet bol výslovne adresovaný „drahým židovským spoluobčanom“. Melnyk hovoril o absurdných obvineniach, ktoré rozhodne odmieta: „Každý, kto ma pozná, vie, že som vždy čo najdôraznejšie odsudzoval holokaust.“ Nacistické zločiny holokaustu sú vraj spoločnou tragédiou Ukrajiny a Izraela.
Bola to márna snaha. Melnyk sa stal príťažou. Obchodník so zbraňami už nemohol plniť svoju úlohu. S politickými aktérmi hostiteľskej krajiny mal pokazené vzťahy, po obhajobe Banderu mu už ani nedrukovali mainstreamoví nemeckí novinári.
S Nemeckom sa mu lúči ťažko. Denníku Frankfurter Allgemeine na rozlúčku prezradil, že dostal vo funkcii veľvyslanca „iné pracovné ponuky“, ktoré ale odmietol, lebo tak veľmi chcel pokračovať vo svojej nemeckej misii. V Nemecku bol na poste dvakrát, „k tejto krajine mám veľmi blízky vzťah, ktorý bol niekedy aj láska-nenávisť“. Opäť našiel trefné slovo vo svojej milovanej nemčine, Hassliebe.
Pôsobenie Andrija Melnyka na berlínskej ambasáde bolo zaujímavým experimentom: Chápal diplomaciu úplne inak, nie ako umenie zdvorilého porozumenia s hostiteľskou krajinou, no ako spŕšku nadávok na hostiteľov. Experiment sa nepodaril, napodobňovateľov si v blízkej dobe nenájde, aj Ukrajina je odkázaná na diplomatickú diplomaciu.
